Myšlienka týždňa: „Advent je cestou do Betlehema. Nechajme sa pritiahnuť svetlom Boha, ktorý sa stal človekom “ (Pápež František)
formats

Miništranti

Materiály pre miništrantov

 Liturgické farby

V danom liturgickom období zvýrazňujú jeho charakter. Sú to tieto farby:

Biela:

Farba radosti. Používa sa na sviatky Pána, Panny Márie, anjelov, vo vianočnom a veľkonočnom období a na sviatky svätých, ktorí nezomreli mučeníckou smrťou.

Červená:

Farba lásky, ohňa a krvi. Používa sa na Kvetnú nedeľu, Veľký piatok, sväto-dušné sviatky, na sviatky a spomienky mučeníkov.

Zelená:

Farba nádeje. Používa sa v nedele a všedné dni v období cez rok.

Fialová:

Farba pokánia. Používa sa v Advente, v Pôste, pri omšiach za zomrelých a pri pohreboch.

Zlatá:

Farba dôstojnosti, slávnosti, preto sa používa pri veľkých slávnostiach.

Ružová:

Vyjadruje radosť z príchodu Ježiša, z toho, že vykúpi ľudí. Používa sa len na 3. adventnú nedeľu a na 4. pôstnu nedeľu.

 

 Liturgické knihy

Misál:

Obsahuje všetky modlitby svätej omše. Sú zoradené v poradí jednotlivých častí svätej omše a liturgického roka (prihliadajúc na účelnosť). Kvôli správnej orientácii v misáli je vhodné naštudovať si úvod a príslušné rubriky.

Lekcionár:

Obsahuje čítania zo Starého aj Nového zákona a žalmy. Názov pochádza z latinského slova lectio = čítanie. Má šesť dielov, v ktorých sú čítania na jednotlivé liturgické obdobia, slávnosti, sviatky a spomienky.

Kniha modlitieb veriacich:

Obsahuje prosby na svätú omšu. Prosby veriacich sa nachádzajú aj v zadnej časti misála. V knihe modlitieb veriacich sú však zostavené na rôzne príležitosti.

Kancionál:

Obsahuje piesne, ktoré spievame pri bohoslužbách. Názov pochádza z latinského slova cantus = spev.

 

 Liturgické oblečenie miništranta

Najčastejšie sa používa sukňa (kamža), golier a superpelícia. Miništrant však môže mať oblečenú aj albu, prepásanú cingulom liturgickej farby.

Golier:

Oblieka sa na ramená pod superpelíciu.

Sukňa:

Dlhá sukňa, ktorá siaha až po členky.

Alba:

Dlhá biela tunika siahajúca až po členky.

Superpelícia (superka):

Biela košeľa so širokými rukávmi a hranatým výrezom okolo krku.

 

 Luturgicke oblečenie kňaza

Humerál:

Oblieka si ho kňaz na ramená a okolo krku pod albu. Ak je alba pri krku upravená, humerál sa nemusí používať.

Štóla:

Je znakom kňazskej služby. Nosí ju diakon, kňaz a biskup. Je to stuha, pás látky, ktorý splýva diakonovi z ľavého ramena na pravý bok, kňazovi a biskupovi splýva cez obe ramená dole.

Ornát:

Vrchný liturgický odev kňaza a biskupa, ktorý nosia pri svätej omši.

Superpelícia:

Biela košeľa so širokými rukávmi a hranatým výrezom okolo krku.

Cingulum:

Povraz alebo pás, ktorým sa podväzuje, alebo prepáše alba okolo pásu.

Alba:

Dlhá biela tunika, ktorá siaha po členky.

Reverenda (klerika):

Čierny odev siahajúci až po členky.

Habit:

Rehoľný odev. Každá rehoľa má svoj typický odev.

Dalmatika:

Liturgický odev diakona pri svätej omši. Podobá sa ornátu, ale má rukávy.

Rocheta:

Košeľa so širokými rukávmi bez hranatého výrezu, pri krku stiahnutá.

Pluviál:

Dlhý ozdobný plášť, niekedy s kapucňou. Môže sa používať pri procesiách, sprievodoch, požehnaniach a rôznych obradoch.

Vélum na požehnanie:

Široký ozdobný pruh látky, ktorý zakrýva ramená a ruky kňaza pri požehnaní Najsvätejšou sviatosťou.

Biret:

Hranatá pokrývka hlavy s troma výstupkami a strapcom. Kňaz používa čierny, biskup fialový a kardinál červený, bez strapca.

 

 Liturgické úkony

 

Človek vyjadruje svoj vzťah k Bohu nielen slovami, ale aj svojím postojom. V liturgii má všetko svoj význam. Mladý kresťan má preto poznať symboly, úkony, postoje, gestá… Má dobre poznať “liturgickú reč”. Len vtedy sa bude vedieť naplno zapojiť do oslavy Pána Boha a aspoň čiastočne zodpovedať na otázku: “Ako ti, Bože, dobre slúžiť?” Preto si postupne vysvetlíme najzákladnejšie liturgické pravidlá.

 Pokľaknutie:

Je to vzdanie úcty Pánovi. Keď prichádzame do kostola, pokľaknutím pozdravíme Pána Ježiša vo svätostánku.

Pokľakneme na pravé koleno, nepredkláňame sa. Ruky ostávajú zopäté (prípadne pravá je na hrudi – srdci a ľavá je spustená pozdĺž tela) a neopierajú sa ani o kolená, ani o zem. Nikdy nepokľakneme za chôdze. Keď pokľakneme spoločne, potom sa snažíme naraz.

 Kľačanie:

 Vyjadrujeme tým pokoru. Je prejavom klaňania sa Pánu Bohu. Boh je väčší ako my. Kľačíme vzpriamene a ticho, neotáčame hlavou, ruky zostávajú zopäté na srdci, päty sú spolu. Nesedíme na pätách.

 Poklona:

 Znamená vzdanie úcty. Poklonou zdravíme oltár ako najdôležitejšie miesto v kostole, ktoré kňaz dokonca uctieva bozkom. Telo zostáva rovné, skláňa sa len hlava a trochu ramená. Poklonu robíme pomaly a úctivo.

 Sedenie:

 Keď sedíme v kostole, znamená to, že sa nikam neponáhľame, ale máme čas pre Ježiša a chceme ho v pokoji počúvať, Nepredkláňame sa, nenakláňame hlavu dopredu, chrbát zostáva rovný. Nohy nenaťahujeme pred seba, ani ich nedávame pod lavicu, kolená a špičky zostávajú vedľa seba. Ruky máme položené na kolenách.

 Státie:

Je symbolom pripravenosti, bdelosti. Kto stojí, nespí, ale je pripravený vydať sa na cestu, alebo urobiť nejakú úlohu.

 Státím vyjadrujeme aj úctu voči tomu, s kým hovoríme. Státie v kostole znamená nielen pripravenosť počúvať, ale aj urobiť to, čo chce Boh. Stojíme rovno, vzpriamene, neopierame sa o stenu alebo o lavicu. Päty sú spolu.

 Zložené ruky:

 Znamenajú ochotu slúžiť. Nedávame si ich za chrbát, ani nám nevisia voľne popri tele. Ak držíme zložené ruky na srdci, dávame tým najavo, že sa modlíme nielen ústami, ale aj srdcom. Dlane sú zložené k sebe, prsty smerujú hore, pravý palec je na ľavom. Takto zložené ruky vyjadrujú, že modlitba má stúpať hore k Bohu.

 V minulosti sluha vyjadroval oddanosť svojmu pánovi tak, že si kľakol a takto zložené ruky dal do rúk svojho pána. Tým ho uznával za svojho pána. Toto gesto vyjadruje, že naším pánom je Boh.

 Podávanie ruky:

 Vyjadruje sa tým odpustenie, priateľstvo, jednota. Pri svätej omši si podávame ruky pred svätým prijímaním po slovách: “Dajte si znak pokoja!” Podávame si pravú ruku. Najprv podá ruku kňaz najbližším miništrantom, tí ju podajú zase svojim susedom. A tak to ide ďalej. Pri podávaní ruky sa pozeráme rovno do očí. (Ten, kto podáva ruku, hovorí: “Pokoj s tebou. ” Druhý odpovedá: “I s duchom tvojím. “)

 Rozopäté ruky:

 Rozopäté ruky kňaza pri modlitbe všetkým pripomínajú, že Boh nás pozýva k sebe. Keď máme niekoho radi a chceme mu ísť naproti, natiahneme k nemu ruky.

 Tiež nám pripomínajú ruky Pána Ježiša na kríži – ak chceme byť podobní Pánovi, máme byť ochotní pre neho niečo obetovať.

 Chôdza:

 Pri oltári vyjadruje radosť a pripravenosť k službe. Teda nie “zmätok na bojisku”. K oltáru nepatrí ani “poklus”, ani “ťahanie nôh”. Pri skupinovej chôdzi sa snažíme udržať rad a rovnaké rozostupy. Zopäté ruky držíme v rovnakej výške.

 Znamenie kríža:

 Pripomína, že Pán Ježiš z lásky k nám zomrel na kríži a že my pre neho dokážeme tiež niečo obetovať. Zobrať na seba každodenné kríže.

Veľký kríž – Robíme na začiatku a na konci svätej omše, na začiatku a na konci modlitby. Ľavá ruka je položená vo výške žalúdka a pravou rukou (prsty sú spolu) sa dotýkame na čele, na srdci, na ľavom a potom na pravom ramene.

 Malý kríž – Robíme pri svätej omši pred evanjeliom tak, že ľavá ruka je polo-žená vo výške žalúdka a palcom pravej ruky (prsty sú spolu) robíme krížik:

 Na čele – Symbol, že o slovách Pána Ježiša budeme rozmýšľať.

Na ústach – Vyjadruje, že o slovách Pána Ježiša budeme hovoriť.

Na srdci – Znamená, že slová Pána Ježiša chceme uchovávať v srdci.

Znamenie kríža konáme vždy s úctou a pokojne. Máme si pritom uvedomiť, čo robíme.

Ústa:

Radostne a ochotne sa zapájajú pri odpovediach i speve. Kto si mrmle, alebo kto mlčí, určite nemá na mysli službu Pánovi. Kto dokáže hovoriť jasne, zreteľne a správne, dáva najavo, že berie svoju službu vážne. Zúčastňuje sa na nej naplno.

 Je dôležité uvedomiť si, že jednotnosť, harmónia pridáva liturgii na kráse. Našou snahou nech nie je drezúra, ale prirodzenosť. Nie strnulosť, ale hĺbka vzťahu a láska k Bohu, ktorá sa má prejavovať v každom našom pohybe.