Myšlienka týždňa: „Advent je cestou do Betlehema. Nechajme sa pritiahnuť svetlom Boha, ktorý sa stal človekom “ (Pápež František)
formats

Vznik a vývoj

Služobné počiatky rímskokatolíckej cirkvi sa po vzniku Baťovian spájali s menami administrátora Emila Ondríka a farára Jána Kuchára, ktorí dochádzali vyučovať náboženstvo do Baťovej školy práce. Až 1. júla 1941 bol za exponovaného správcu do Baťovian v šimonovianskej farnosti pridelený Belo Šuman-Hreblay, bývalý riaditeľ katolíckej tlačovej kancelárie v Bratislave, ktorý dostal úlohu starať sa o duševné potreby rímskokatolíckych veriacich osady Baťovany. V tom istom roku sa duchovná správa v Baťovanoch vyňala s jurisdikcie šimonovianskeho farára bez toho, aby bolo treba farnosť formálne rozdeliť. Baťovany boli novovzniknutou osadou a utvorením samostatnej duchovnej správy v nej sa pôvodná farnosť a ani počet duší v nej nezmenšili. Baťoviansky farár mal viesť samostatné matriky s označením “domicilicia Baťovany”. Názov farnosti znel: Expozitúra rím.-kat. farského úradu v Baťovanoch.

___________________________________

 

Už v roku 1941, pri menovaní duchovného správcu Jána Hullu, sa píše, že v Baťovanoch bude vybudovaný nový kostol a fara.

Firma Baťa podporovala stavbu kostolov v Baťovanoch. Pôvodne mali byť postavené dva provizórne kostoly – rímskokatolícky a evanjelický a.v. Náklady na obidva predstavovali sumu 85.000,- Ks. Obidva kostoly mali byť vyhotovené z materiálu zbúranej nocľahárne pri továrni. Stavba bola dokončená 15. mája 1944 a o štyri dni neskôr dostala povolenie na užívanie. Z pôvodných plánov sa uskutočnila len stavba provizórneho dreveného kostolíka, ktoré realizovalo stavebné oddelenie firmy Baťa. Okrem miestnosti, kde boli bohoslužby, tu bola ešte sakristia, skladište pre náradie a zádverie.

 

Na žiadosť rehoľných sestier Kongregácie dcér Božského Vykupiteľa, ktoré pôsobili v šimonovianskej nemocnici od roku 1943, bola v ich dome v roku 1946 zriadená poloverejná kaplnka. Bol v nej umiestnený oltárny kameň s relikviami. Sv. omše boli iba vo všedné dni, viedol ich dekan zo Šimonovian Ján Kuchárik. Ešte v roku 1946 si sestry pre svoju kaplnku zadovážili krížovú cestu. Osud rehoľných sestier poznamenala likvidačná akcia “R” namierená proti ženským reholiam v auguste 1950.

___________________________________

 

Stavbu kostola v Baťovanoch-Šimonovanoch začal farár Ján Hulla. Baťovany boli v tom čase expozitúrou šimonovianskej farnosti. Pôvodne mal byť kostol zasvätený sv. Tomášovi apoštolovi a mal tak pripomínať slávneho zakladateľa mesta Tomáša Baťu. Firma Baťa uč. spol. darovala v roku 1942 na jeho stavbu 500 tisíc Ks a prisľúbila aj príspevky za zamestnancov v sume 450 tisíc korún ročne. Pozemok pod kostolom, ktorý vlastnila firma, prenajala cirkevnej obci za symbolickú jednu korunu. Celkovo mal a byť zastavaná plocha 508 m2 s kapacitou okolo 1500 ľudí. Keď sa pôvodný zámer – do Vianoc kostol postaviť – nevydaril a stavba nepokračovala podľa plánu, firma umožnila prepracovanie pôvodných plánov kostola Ing. Vladimírovi Karfíkovi, významnému slovenskému architektovi, ktorý v rokoch 1930 – 1946 pracoval ako vedúci architekt u firmy Baťa. Firma Baťa odmietla byť stavebníkom kostola. Stala sa ním cirkevná obec. Stavebné oddelenie však uskutočňovalo nad stavbou dozor. Základný kameň bol slávnostne posvätený 8. júla 1943 za účasti vtedajšieho prezidenta republiky Dr. Jozefa Tisa a bisupa Dr. Andreja Škrábika z Banskej Bystrice, ktorý vo svojej kázni vzdal hold “geniálnemu duchu Tomáša Baťu”. Zlá hospodárska situácia po vojne skomplikovala dostavbu kostola. Farár Ján Hulla stavbu kostola nedokončil, lebo v septembri 1945 sa stal kaplánom v Kláštore pod Znievom. V roku 1946 firma Baťa oznámila cirkevnej obci , že kvôli rozsiahlemu dvojročnému budovateľskému plánu nemohla do plánu zahrnúť dostavbu kostola. Železo a stavebný materiál boli iba na prídel. Rím.kat. cirkevná obec v Baťovanoch sa preto rozhodla predávať v septembri 1947 v Mariánke 5-korunové tehličky na podporu stavby kostola. Kostol Božského Srdca v Partizánskom (Baťovanoch) bol postavený v roku 1949. Dňa 22. mája 1949 boli vysvätené kostolné zvony, ktoré sa mali používať iba pri bohoslužbách. Slávnostný program posviacky nového kostola organizátori pripravili na 25. – 26. mája 1949. Pontifikálnu omši mal viesť biskup Andrej Škrábik. Okrem dramatickej družiny závodného klubu plánovali aj vystúpenie miestneho speváckeho zboru, orchestra a viacerých koncertných umelcov, sprevádzaných novým Riegrovým organom. Kvôli veľkým prekážkam svetskej moci a zásahu ľudových milícií nebol kostol legálne konzekrovaný. Plagáty pozývajúce na slávnosť boli postŕhané a medzi ľuďmi sa rozširovali letáky vyzývajúce k neúčasti na vysviacke. Z poverenia banskobystrického biskupa ho napokon 25. júna 1949 vysvätil miestny farár Matej Zaťko za prítomnosti rehoľných sestier a miništrantov. Oficiálne bol kostol vysvätený 2. septembra 1989 biskupom Jozefom Ferancom. Slávnostne bolo dodatočne vydaným dekrétom z 1. júla 1999 potvrdené toto vysvätenie až pri príležitosti osláv 50. výročia vzniku kostola.

___________________________________

Od roku 1943 sa stavala aj fara, ktorá však nikdy neslúžila svojmu účelu, lebo to komunistická moc nedovolila. Zdala sa im príliš veľká pre sídlo rímskokatolíckej cirkvi. Duchovní správcovia bývali najskôr v miestnom hoteli, kde bolo dočasne aj sídlo fary a do roku 1973 v nájomných bytoch. Zriadenie fary v Baťovanoch požadovalo Banskobystrické biskupstvo už v roku 1948. Spor o pôvodnú farskú budovu pokračoval. V roku 1954 ju ONV v Partizánskom bez náhrady vyvlastnil. Najskôr v nej umiestnili III. materskú školu a v roku 1968 ľudovú školu umenia. V tom istom roku bol farskému úradu hospodárskou zmluvou pridelený rodinný dom na Moyzesovej ulici, ktorý mal slúžiť ako fara. Farský úrad túto ponuku neprijal, lebo dom bol typickou obytnou budovou príliš vzdialenou od kostola. Až na jar roku 1969 bol udelený štátny súhlas na postavenie novej farskej budovy, ktorá je situovaná juhovýchodným smerom od kostola na nábrežie rieky Nitry. aru postavili veriaci z vlastných prostriedkov a za prispenia darov zo zahraničia, bez štátnej podpory. Dokončili ju v roku 1973.

 

Zdroj:

J. Vladár a E. Wiedermann – Partizánske, staré a nové epochy

2000