Svätá omša slávnosti Zoslania Ducha Svätého (19. mája 2024) (VATICAN MEDIA Divisione Foto)
Moc a jemnosť – to sú dve charakteristiky pôsobenia Ducha Svätého, o ktorých rozjímal Svätý Otec František v homílii počas svätej omše Zoslania Ducha Svätého v dnešnú nedeľu 19. mája. Slávnostná liturgia sa konala vo Vatikáne v Bazilike sv. Petra o 10. hodine. Prinášame plné znenie homílie.
Homília pápeža Františka: Svätá omša v deň Turíc
Rozprávanie o udalosti Turíc (porov. Sk 2, 1-11) nám ukazuje dve oblasti pôsobenia Ducha Svätého v Cirkvi: v nás a v misii, s dvoma charakteristikami: mocou a jemnosťou. Rozjímajme o tom.
Pôsobenie Ducha Svätého v nás je silné, ako to symbolizujú znamenia vetra a ohňa, ktoré sa v Biblii často spájajú s Božou mocou (porov. Ex 19, 16 – 19). Bez tejto moci by sme nikdy nedokázali zvíťaziť nad zlom, ani nad telesnými túžbami, o ktorých hovorí svätý Pavol, prekonať nutkania duše: nečistotu, modloslužbu, sváry, závisť… (porov. Gal 5, 19-21). S Duchom Svätým ich možno prekonať, On nám k tomu dáva silu, pretože vstupuje do nášho „vyprahnutého, strnulého a chladného“ srdca (porov. Sekvencia Veni Sancte Spiritus). Tieto nutkania ničia naše vzťahy s druhými a rozdeľujú naše spoločenstvá, ale On vstupuje do srdca a všetko uzdravuje. To nám ukazuje aj Ježiš, keď sa, vedený Duchom Svätým, utiahne na štyridsať dní na púšť (porov. Mt 4, 1 – 11), aby bol pokúšaný. V tom čase rastie aj jeho ľudskosť, posilňuje sa a pripravuje na poslanie.
Zároveň je pôsobenie Tešiteľa v nás aj jemné: je mocné a jemné. Vietor a oheň neničia ani nespaľujú to, čoho sa dotýkajú: vietor napĺňa dom, v ktorom sa nachádzajú učeníci, a oheň zostupuje jemne, v podobe plameňov, na hlavu každého z nich. A táto nežnosť je tiež črtou Božieho konania, ktorú v Biblii nachádzame mnohokrát.
A je krásne vidieť, ako tá istá pevná a mozoľnatá ruka, ktorá najprv zorala hrudy vášní, potom jemne, po zasadení sadeníc čností, ich „zalieva“, „stará sa“ o ne (porov. Sekvencia) a chráni ich láskou, aby rástli a silneli, teda aby sme po únave z boja so zlom zakúsili sladkosť milosrdenstva a spoločenstva s Bohom. Taký je aj Duch Svätý: mocný, dáva nám silu víťaziť, ale tiež mierny. Hovoríme o pomazaní Duchom Svätým, Duch nás pomazáva, je s nami. Ako hovorí krásna modlitba ranej Cirkvi: „Tvoja miernosť nech zostáva, Pane, so mnou, a tak aj ovocie tvojej lásky!“ (Ódy na Šalamúna, 14, 6).
Duch Svätý, ktorý zostúpil na apoštolov a stal sa im blízkym – teda „Tešiteľom“ – pôsobí tak, že premieňa ich srdcia a vlieva im „odvahu, ktorá ich navádza zvestovať druhým svoje skúsenosti s Ježišom a nádej, ktorá ich napĺňa“ (sv. Ján Pavol II., Enc. Redemptoris missio, 24). Ako neskôr Peter a Ján dosvedčia pred synedriom, keď sa od nich bude žiadať, aby «vôbec nehovorili a neučili v Ježišovom mene» (Sk 4, 18); a odpovedia: «Nemôžeme mlčať o tom, čo sme videli a počuli» (v. 20). A na túto odpoveď majú moc Ducha Svätého.
A to je dôležité aj pre nás, ktorí sme dostali Ducha Svätého vo sviatosti krstu a birmovania. Z „večeradla“ tejto baziliky sme podobne ako apoštoli, dnes osobitne, poslaní ohlasovať evanjelium všetkým, ísť „vždy ďalej, nielen v zemepisnom zmysle, ale prekročiť aj etnické a náboženské bariéry v prospech ozaj univerzálnych misií“ (Redemptoris missio, 25). A vďaka Duchu to môžeme a musíme robiť s rovnakou silou a jemnosťou.
S rovnakou mocou: teda nie s aroganciou a vnucovaním: Kresťan nie je dominantný, jeho sila je iná, a to je sila Ducha Svätého – a nie je to ani vypočítavosť a dôvtip, ale koná tak s energiou, ktorá pochádza z vernosti pravde, ktorej Duch Svätý učí naše srdce a dáva jej v nás rásť. A tak sa odovzdávame Duchu Svätému, nevzdávame sa moci sveta, ale naďalej hovoríme o pokoji tým, ktorí chcú vojnu, hovoríme o odpustení tým, ktorí zasievajú pomstu, hovoríme o prijatí a solidarite tým, ktorí zatvárajú dvere a stavajú bariéry, hovoríme o živote tým, ktorí si volia smrť, hovoríme o úcte tým, ktorí radi ponižujú, urážajú a zavrhujú, hovoríme o vernosti tým, ktorí odmietajú všetky putá a mýlia si slobodu s povrchným, nepriehľadným a prázdnym individualizmom. Bez toho, aby sme sa nechali zastrašiť ťažkosťami, ani výsmechom, ani odporom, ktorý dnes, tak ako včera, nikdy nechýba v apoštolskom živote (porov. Sk 4, 1 – 31).
A zároveň, keď konáme s touto silou, naše ohlasovanie chce byť láskavé, aby ho prijal každý. Nezabúdajme na to: každý, všetci. Nezabudnime na to podobenstvo o pozvaných na svadbu, ktorí nechceli ísť: „Choďte na rázcestia a priveďte všetkých, každého, dobrého aj zlého, každého“ (porov. Mt 22, 9 – 10). Duch Svätý nám dáva silu ísť vpred a zavolať každého s rovnakou jemnosťou, aby ho prijal.
My všetci, bratia a sestry, veľmi potrebujeme nádej, ktorá nie je optimizmom, nie, nie, je to niečo iné. Potrebujeme nádej. Nádej je zobrazená ako kotva, tam, na brehu, a my sa držíme lana, smerujeme k nádeji. Potrebujeme nádej, potrebujeme pozdvihnúť oči k horizontom mieru, bratstva, spravodlivosti a solidarity. Toto je jediná cesta života, iná neexistuje. Samozrejme, žiaľ, často sa nezdá byť jednoduchá, dokonca miestami je kľukatá a do kopca. Ale vieme, že na to nie sme sami: máme istotu, že s pomocou Ducha Svätého, s jeho darmi, môžeme po nej spoločne kráčať a robiť ju čoraz schodnejšou aj pre iných.
Obnovme si, bratia a sestry, našu vieru v prítomnosť Tešiteľa, ktorý je pri nás, a pokračujme v modlitbe:
Príď, Duchu Stvoriteľu, osvieť našu myseľ,
naplň naše srdcia svojou milosťou, veď naše kroky,
daj nášmu svetu svoj pokoj.
Amen.
(Zdroj a preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Martin Jarábek, Miroslava Holubíková)