Author Archives: bero

Po modlitbe Anjel Pána v prvú adventnú nedeľu, keď sa Svätý Otec prihovoril z Domu sv. Marty, boli opäť prednesené výzvy na ukončenie vojen vo svete. Mons. Paolo Braida v mene pápeža Františka vyjadril blízkosť obetiam bombového útoku na Filipínach a pozdravil účastníkov konferencie o klimatických zmenách v Dubaji. Podporu pápež vyjadril aj osobám so zdravotným postihnutím pri príležitosti medzinárodného dňa ľudí so znevýhodnením.
Martin Jarábek – Vatikán

Po modlitbe Anjel Pána prečítal Mons. Braida pápežove výzvy, najprv za mier vo Svätej zemi:

„Drahí bratia a sestry, situácia v Izraeli a Palestíne je vážna. Je bolestné, že prímerie bolo porušené: znamená to smrť, ničenie, utrpenie. Mnohí rukojemníci boli oslobodení, ale mnohí

sú stále v Gaze. Myslíme na nich, na ich rodiny, ktoré videli svetlo, nádej na opätovné prijatie svojich milovaných. V Gaze je veľa utrpenia, chýbajú základné potreby. Dúfam, že všetci zúčastnení čo najskôr dosiahnu novú dohodu o prímerí a nájdu iné riešenia ako zbrane a pokúsia sa ísť odvážnou cestou k mieru.“

Potom vyjadril pápež svoju blízkosť pozostalým obetí bombového útoku na Filipínach, keď uviedol:

„Chcel by som vás ubezpečiť o svojich modlitbách za obete útoku na Filipínach, kde dnes ráno počas omše vybuchla bomba. Som nablízku rodinám, ľuďom v Mindanao, ktorí už toľko trpeli.“

Pápež sa nemohol kvôli zdravotnému stavu zúčastniť apoštolskej cesty na konferenciu o klimatických zmenách v Dubaji, vyzval na konkrétne politické zmeny a vyjadril im svoju blízkosť slovami:

„Hoci z diaľky s veľkou pozornosťou sledujem prácu COP 28 v Dubaji. Som srdcom nablízku. Obnovujem svoju výzvu reagovať na klimatické zmeny konkrétnymi politickými zmenami: vystúpme zo zúženia partikularizmu a nacionalizmu, vzorov minulosti, a prijmime spoločnú víziu, ktorá nás všetkých bezodkladne zaviaže k nevyhnutnej globálnej ekologickej konverzii.“

Svätý Otec pripomenul aj dnešný medzinárodný deň osôb so zdravotným znevýhodnením a vyzval k ich lepšej integrácii aby sme nikoho nevylučovali:

„Dnes je Medzinárodný deň osôb so zdravotným postihnutím. Prijímanie a začleňovanie tých, ktorí zažívajú tento stav, pomáha celej spoločnosti stať sa ľudskejšou. V rodinách, vo farnostiach, v školách, v práci, v športe: naučme sa vážiť si každého človeka s jeho kvalitami a schopnosťami a nikoho nevylučujme.“

Na koniec sa pápež František osobne rozlúčil s veriacimi:

„Prajem všetkým peknú nedeľu a radostnú púť adventom. Prosím, nezabudnite sa za mňa modliť. Prajem vám dobrú chuť a dovidenia!“

Zdroj: vaticannews.va

V dnešnú prvú adventnú nedeľu 3. decembra, sa opäť prihovoril Svätý Otec František pred modlitbou Anjel Pána prostredníctvom zástupcu Mons. Paola Braidu, ktorý prečítal jeho príhovor kvôli pretrvávajúcim zdravotným ťažkostiam s dýchacími cestami.
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes, na prvú adventnú nedeľu, v krátkom evanjeliu, ktoré nám ponúka liturgia (porov. Mk 13, 33-37), nám Ježiš trikrát adresuje jednoduchú a priamu výzvu: „Bdejte“ (v. 33.35.37).

Dnešnou témou je preto bdelosť. Ako ju však máme chápať? Niekedy si túto cnosť predstavujeme ako postoj motivovaný strachom z blížiaceho sa trestu, akoby sa mal z neba zrútiť meteorit a hrozilo by, že ak včas neuhneme, tak nás zavalí. Toto však určite nie je zmyslom kresťanskej bdelosti!

Ježiš to znázorňuje prostredníctvom podobenstva, v ktorom hovorí o pánovi, ktorý sa vráti a jeho sluhoch, ktorí ho očakávajú (porov. v. 34). Sluha v Biblii je „dôveryhodnou osobou“ pre pána, s ktorým ho často spája vzťah spolupráce a náklonnosti. Uvažujme napríklad, že za Božieho služobníka je označovaný Mojžiš (porov. Nm 12, 7), a že aj Panna Mária o sebe hovorí: „Hľa, služobnica Pána“ (Lk 1, 38).

Bdelosť služobníkov teda nepochádza zo strachu, ale vyviera z túžby, z očakávania stretnutia so svojím Pánom, ktorý prichádza. Sú v pohotovosti, pripravení na jeho návrat, pretože ho milujú, pretože myslia na to, aby po svojom príchode našiel prívetivý a usporiadaný domov. Tešia sa, že ho opäť uvidia a to až do takej miery, že čakanie na jeho návrat vnímajú ako sviatok pre celú veľkú rodinu, ktorej sú súčasťou.

S týmto očakávaním, naplneným láskou, sa chceme aj my pripraviť na prijatie Ježiša: na Vianoce, ktoré budeme sláviť o pár týždňov, ale aj na konci čias, keď sa vráti v sláve a taktiež každý deň, keď nám prichádza v ústrety v Eucharistii, vo svojom Slove, v našich bratoch a sestrách, najmä v tých, ktorí sú najviac v núdzi.

Preto si počas týchto týždňov osobitným spôsobom starostlivo pripravme dom srdca, aby bol usporiadaný a pohostinný. Bdieť v skutočnosti znamená udržiavať si pripravené srdce. Je to postoj strážcu, ktorý sa v noci nenechá pokúšať únavou, nezaspí, ale zostáva bdelý v očakávaní prichádzajúceho svetla. Pán je naše svetlo a je dobré pripraviť si srdce na jeho prijatie modlitbou a pohostiť ho láskou, čo sú dve prípravné činnosti, ktoré mu, takpovediac, urobia pohodlie.

V tejto súvislosti sa hovorí, že svätému Martinovi z Tours, mužovi modlitby, sa po tom, čo daroval polovicu svojho plášťa chudobnému človeku, snívalo o Ježišovi oblečenom práve v tej časti plášťa, ktorú daroval. Toto je krásny plán na advent: stretnúť Ježiša, ktorý prichádza v každom bratovi a sestre, ktorí nás potrebujú a podeliť sa s nimi o to, čo môžeme: o počúvanie, čas alebo konkrétnu pomoc.

Drahí priatelia, pomôže nám dnes, keď sa zamyslíme nad tým, ako si môžeme pripraviť prívetivé srdce pre Pána. Môžeme to urobiť tak, že sa pripojíme k jeho odpusteniu, k jeho slovu, k jeho stolu, alebo tým, že si nájdeme priestor na modlitbu, alebo ho prijmeme v tých, ktorí sú v núdzi. Rozvíjajme naše očakávanie na neho bez toho, aby sme sa rozptyľovali mnohými zbytočnými vecami a bez toho, aby sme sa stále sťažovali. Udržiavajme si srdce ostražité, to znamená túžiace po ňom, aby bolo bdelé, pripravené a netrpezlivé na stretnutie s ním.

Panna Mária, žena očakávania, nech nám pomáha prijať svojho Syna, ktorý prichádza.

(Zdroj a preklad:  Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Andrej Klapka, Martin Jarábek)

Bratislava 27. novembra (TK KBS) Prvou adventnou nedeľou sa začína nový cirkevný rok a adventné obdobie.

Na jeho začiatku si v  prvom rade si uvedomujeme, že opäť prežívame čas, v ktorom sa pripravujeme na druhý príchod Ježiša Krista, zároveň si pripomíname obdobie, ktoré predchádzalo narodeniu Ježiša Krista. Advent má dve časti – čas od Prvej adventnej nedele do 16. decembra, ktorá je zameraná práve na to, čo je v našom živote podstatné – uvedomenie si skutočnosti, že Kristus príde v sláve súdiť živých i mŕtvych.

V druhej časti Adventného obdobia od 17. do 24. decembra nám Cirkev v liturgii pripomína bezprostredné udalosti, ktoré predchádzali narodenie Ježiša Krista a sú vlastnou prípravou na slávenie najradostnejších sviatkov na slávenie Vianoc, prežívanie tajomstva narodenia Ježiša Krista. Chválime Boha, ktorý tak miloval svet, že nám poslal svojho Syna. Vianočné sviatky a príprava na ne, majú svoj hlbší zmysel v príprave našich sŕdc na prijatie Božích milostí cez sviatosti.

Advent nám pripomína, že Kristus prišiel, ale aj že príde. A život veriacich je neustálym a bdelým očakávaním toho príchodu. Nejde iba o to, aby sme si pripomenuli historickú udalosť, ktorá sa stala pred viac ako 2000 rokmi v malej judejskej dedinke. Oveľa potrebnejšie je pochopiť, že celý náš život musí byť adventom, bdelým očakávaním nového konečného príchodu Krista.

Prvou adventnou nedeľou (v tomto roku 3. december) sa pre kresťanov začína obdobie intenzívneho pripomínania si dvoch príchodov – toho historického i budúceho Adventu. Slovo advent pochádza z latinského adventus a znamená príchod. Symbolom sú sviece, ktoré sa zapaľujú počas štyroch adventných nedieľ. Postupne sa do Vianoc zapaľuje jedna sviečka za druhou každý adventný týždeň.

Advent v tomto roku má ako vždy 4 adventné nedele, ale len tri týždne, lebo 4. adventná nedeľa je zároveň aj Štedrý deň. Je to najkratší Adventný čas, aký môžeme mať.

Rovnako je potom aj najkratsie Vianočné obdobie, ktoré sa vždy končí nedeľou Krstu Pána, teda nedeľou po slávnosti Zjavenia Pána (6. januára, a tá teraz pripadá na sobotu, a tak nedeľa 7. januára je Nedeľa Krstu Pána). Mylne často médiá informujú, že Vianoce sa končia 6. januára.

Najčastejšie sú sviečky tmavomodré alebo fialové symbolizujúce liturgické farby adventných nedieľ. Tretia môže byť vo farbe ružovej, ktorá je liturgickou farbou Tretej adventnej nedele nazývanej Gaudete – Radujte sa.

Štvortýždňové obdobie adventu je pre veriacich najmä časom duchovnej prípravy a pokánia pred slávením Vianoc, radostnej spomienky na Narodenie Pána.

V tomto období sa veriaci v katolíckych chrámoch schádzajú k sláveniu Eucharistie, modlitbám a zamysleniam, konajú sa v nich aj mnohé adventné koncerty. Liturgické rúcho v advente je fialové, pri rorátnych svätých omšiach, ktoré majú mariánsky charakter, biele.

V Katolíckej cirkvi  na Slovensku je prvá adventná nedeľa už tradične aj dňom zbierky na charitu.

Adventná predvianočná príprava sa spomína v Ríme už za pápeža Leva I. Veľkého (440-461). Iný záznam o advente pochádza z Francúzska, kde koncil v meste Macon v r. 582 nariadil, aby sa príprava na slávenie vianočných sviatkov začala od prvej nedele po sviatku sv. Martina. Adventné obdobie v tejto forme obsahovalo šesť nedieľ a malo pôstno-kajúcny charakter. Pápež Gregor I. Veľký (590-604) skrátil adventné obdobie na štyri nedele (symbolizujúce 4 000 rokov čakania na Mesiáša od vyhnania prvých rodičov z raja) a je pôvodcom adventných kázní v Bazilike Santa Maria Maggiore. Svoju definitívnu formu nadobudol advent v 8. – 9. storočí.

V r. 1362 pápež Urban V. (1362-1370), ktorý aj po svojom zvolení za pápeža žil ako benediktínsky mních, zaviedol pôstne pravidlá pre adventné obdobie.

Obsah adventnej doby výstižne vyjadrujú staré adventné piesne zostavené podľa biblických textov, prevažne prorockých. Roráty sa začínali pred svitaním a pripomínali, že pred narodením Krista ľudstvo „kráčalo v tmách“ (Iz 9,2).

Roráty (iné názvy: rorátna (svätá) omša alebo rorátová (svätá) omša, lat. rorate je forma rannej katolíckej mariánskej pobožnosti = bohoslužby, omše v adventnom období. Ide o bohoslužbu slávenú pred východom Slnka, za svetla sviečok a s úvodnou antifónou Rorate caeli. Neslávia sa počas nediel, sviatku sv. Ondreja, apoštola, ak tento pripadne do Adventného obdobia a slávnosti Nepoškvrneného počatia Preblahoslavenej Panny Márie. Roráty majú pripomínať Izaiášovo proroctvo o mesiášovi. Termín roráty označuje aj spevy počas týchto bohoslužieb.

Na tých miestach, kde si veriaci ľud osobitne uctieva Pannu Máriu a vo väčšom počte sa zúčastňuje na svätej omši, možno brať – okrem nedieľ, slávností a sviatkov – v dňoch do 16. decembra tieto formuláre:
a/ Spoločné omše na sviatky  Preblahoslavenej Panny Márie v Adventnom období (RM, s. 1159).
b/ Preblahoslavená Panna Mária, vyvolený potomok Izraela (LO 1/1988, s. 7).
c/ Preblahoslavená Panna Mária pri Zvestovaní Pána (LO 1/1980, s. 11).
d/ Návšteva Preblahoslavenej Panny Márie (LO 1/1988, s. 14).

Tieto omše sa môžu sláviť aj vo večerných hodinách; čítania sa pri nich berú z bežného dňa. Treba však dbať aj na to, aby sa nevynechalo príliš mnoho omší z Adventného obdobia (najmä v kostoloch, ktoré nie sú mariánskymi svätyňami); veď v aktuálnom Rímskom misáli má každý deň svoj omšový formulár.

Symbol Adventu – Adventný veniec

V 19. storočí sa rozšíril z Nemecka zvyk pripravovať adventný veniec, ktorý sa stal najkrajším symbolom Adventu.

História adventného venca

Veniec je od nepamäti symbolom víťazstva a kráľovskej dôstojnosti. Aj Biblia hovorí o venci ako o prejave úcty, radosti a víťazstva. Adventný veniec vzdáva hold tomu, ktorý je očakávaný, a ktorý zároveň prichádza ako víťaz, ako kráľ a osloboditeľ. Rozlievajúce sa svetlo z horiacich sviec vyjadruje prichádzajúceho Krista, ktorý rozptyľuje temnotu a strach, pretože on je „Svetlo sveta“ (Jn, 8,12).

Začiatkom 19. storočia, v roku 1808 sa narodil v Hamburgu Johann Henrich Wichern. Bol najstarším synom a mal ešte 7 súrodencov. Neskôr sa stal vychovávateľom a študoval teológiu, aby sa mohol stať evanjelickým pastorom. Johann H. Wichern potom pôsobil ako učiteľ v hamburskej nedeľnej škole.

V túžbe postarať sa chudobných ľudí, sa rozhodol zriadiť predovšetkým pre chudobné a opustené deti útulok. Neskôr sa mu vďaka milodarom a tvrdej práci podarilo jeho plán zrealizovať. Dom nazval Drsný dom, v ktorom opustené deti v jeho opatere boli nielen ubytované, ale sa aj priúčali remeslu. Na základe neustálych otázok týchto detí, koľko dní ešte zostáva do Vianoc, sa rozhodol vyrobiť drevený veniec s 24 sviečkami – 19 tenšími, ktoré predstavovali všedné dni a 4 hrubšími sviečkami, symbolizujúcimi štyri adventné nedele.

_
Zdroj: Vnuk, František: Príručný slovník kresťanstva. Smaragd, Bratislava. 2003 / Archív TK KBS.
Úpravy a doplnenie textov: Daniel Dian

( Zdroj: TK KBS, )

Drahí bratia a sestry!

Dnešnou nedeľou začíname Adventné obdobie. Advent má vždy charakter prípravy na príchod Božieho Syna – Ježiša Krista k nám, na túto zem.

V tomto liste vám chceme povedať o príprave, ako správne a s duchovným úžitkom prijímať Eucharistiu. Vieme, že viacerí veriaci sa znepokojili, že už aj na Slovensku je možné prijímať Eucharistiu do rúk (tak ako je to vo väčšine krajín sveta). Aj keď je táto možnosť prijímania dobrovoľná a každý prijímajúci má slobodu rozhodnúť sa, akým spôsobom chce prijímať, stretávame sa s ľuďmi, ktorí prijímanie do rúk úplne odmietajú. A to nielen vo vzťahu k sebe, ale aj k druhým. Usilujú sa tento spôsob prijímania celkom zamedziť. Dokonca tvrdia, že ide o znesvätenie Eucharistie, ba že sám diabol má radosť z prijímania Eucharistie do rúk.

Ako dobre vieme, prijímanie do rúk nie je nové. V Cirkvi bolo bežné od začiatku, viac ako tisíc rokov. Okrem iných svätcov aj svätý Ján Zlatoústy v homílii píše: „Povedzte mi, či by ste sa rozhodli pristúpiť k obete s neumytými rukami? Myslím, že nie. Ale radšej by ste si zvolili, že vôbec neprídete, ako by ste mali prísť [na prijatie Eucharistie] so špinavými rukami. A potom, keď ste takí svedomití v tejto maličkosti, prichádzate so zašpinenou dušou, a tak sa odvážite dotýkať sa jej?! A pritom ruky ju držia len chvíľu, ale do duše vstupuje celkom!“ (Tretia homília na List Efezanom). Pravdou je, že v priebehu druhého kresťanského tisícročia sa zaužívalo prijímanie do úst. Avšak návrat k prvej možnosti prijímania nie je nelegitímny. Stovky miliónov katolíkov prijímajú nášho Pána po celý svoj život len do rúk. Tvrdiť, že daný spôsob je zlý, či znesväcujúci, je veľkou opovážlivosťou voči minulosti, aj voči týmto našim bratom a sestrám po celom svete v súčasnosti. A povedzme to priamo: môže to byť istý prejav pýchy a nezriadeného pocitu duchovnej nadradenosti voči ostatným. Veď jednoduché zamyslenie každému ukazuje, že ľudské ruky nie sú menej hodné Eucharistie, než je ľudský jazyk!

Kristus Pán, ktorý nás miluje tak nesmierne, že sa nám dal za pokrm, šiel oveľa ďalej, než len k tomu, aby nám dovolil dotknúť sa ho. On nám umožňuje jesť eucharistický chlieb: áno, Boží Syn sa nám dal za pokrm a my ho jeme a pijeme v Eucharistii! On sa v našich telách stáva potravou, so všetkými dôsledkami, ktoré z toho vyplývajú! Až takto ďaleko a nepochopiteľne, zašiel Pán v prejave svojej lásky voči nám. Z akého dôvodu by teda práve hmat – ruka, ako jeden z ľudských zmyslov, mal byť vylúčený z tejto nesmiernej skúsenosti úplného sebadarovania nášho Pána?

Pravdaže, existuje dôvod, ktorý v tejto súvislosti chápeme: je to naša úcta k Eucharistii. Keby sme túto úctu stratili, keby sme brali sväté prijímanie ako „oplátku“, to by sme sa vážne previnili. Svätý Ján Zlatoústy však jasne hovorí: neprijímať so zašpinenou dušou! Áno, toto je najdôležitejšie vo vzťahu k Eucharistii – vnútorná dispozícia srdca, teda čistá duša bez ťažkého hriechu. O toto najdôležitejšie sa musíme usilovať. Eucharistiu nesmieme prijímať bez stavu posväcujúcej milosti a bez predchádzajúcej duchovnej prípravy (patričnou modlitbou a eucharistickým pôstom).

Úloha vysluhovateľov Eucharistie – kňazov, diakonov, rozdávateľov – je veľmi dôležitá. Neúnavne musia ohlasovať, že neprijímame hocijaký chlieb a hocijaké víno, ale Telo a Krv nášho Pána Ježiša Krista. A práve preto sme všetci povinní pripraviť sa a vzdať Pánovi náležitú úctu v okamihu prijímania, či prijímame na jazyk (niektorí prijímajúci ledva pootvoria ústa), alebo prijímame do rúk.

Je potrebné, aby prijímajúci keď ide prijímať, dal jasne najavo, ako mieni prijímať. Ak do úst, tak s ústami primerane otvorenými – s jazyk na spodnej pere, tak, aby do nich rozdávateľ mohol Eucharistiu vložiť. Ak do rúk, tak s rukami zdvihnutými do výšky hrude – srdca, s jednou rukou položenou na druhej, vytvárajúc tak pre Pána akoby „trón“, dôstojné miesto, kam rozdávateľ môže sväté prijímanie položiť. Nie na poslednú chvíľu, ale vopred treba rozdávateľovi dať najavo, ako chceme prijímať. Potom, ak prijímame na ruku, treba hneď, pred rozdávateľom, aby to aspoň periferne videl, vložiť Eucharistiu do svojich úst. Nesmie sa odísť preč s Eucharistiou v rukách.

Druhá záležitosť, drahí bratia a sestry, ku ktorej sa treba vyjadriť, je prijímanie na kolenách. Ono totiž môže byť prejavom úcty k Eucharistii, ale môže byť aj prejavom svojvôle, či dokonca neposlušnosti. Faktom je, že každé gesto v liturgii má svoje pravidlá. A kto chce správne prejavovať opravdivú úctu, ten tieto pravidlá rešpektuje.

Náš sprievod na sväté prijímanie je prejavom putujúcej Cirkvi, teda spoločenstva tých, ktorí uverili v Krista a sú na ceste do nebeského Jeruzalema. Vždy, keď kráčame uličkou kostola, aby sme prijali jeho Telo a Krv, pripájame sa k nespočetným zástupom všetkých pokrstených, ktorí tu boli pred nami, k našim blízkym, k vyhláseným i nevyhláseným svätým v priebehu vekov, ktorí vo svojom čase tvorili súčasť tohto obrovského prúdu veriacich.

Sprievod na sväté prijímanie je v tomto duchu činnosťou Kristovho Tela spájajúceho mnoho buniek. Kristovo Telo je teda zároveň znakom aj prameňom ich jednoty. Je potrebné, aby sme v rozhodujúcich okamihoch dokázali prejavovať jednotu i poslušnosť, a nerobili si každý to, čo chce. Smernice Rímskeho misála hovoria jasne. Ak konferencia biskupov rozhodne o prijímaní postojačky, má určiť aj prejav úcty, ktorú veriaci vzdajú pred tým, ako ku svätému prijímaniu pristúpia. V niektorých krajinách je týmto prejavom úklon hlavy tesne pred svätým prijímaním. Na Slovensku však máme, na rozdiel od iných krajín, spoločné pokľaknutie navyše. Všetci veriaci si kľakajú pred svätým prijímaním na výzvu „Hľa, Baránok Boží!“ V iných krajinách sa to nerobí. Keď teda máme na Slovensku tento biskupmi určený spoločný prejav úcty, nie je na mieste, aby sme si k nemu svojvoľne pridávali ešte ďalší – teda kľakanie v okamihu svätého prijímania.

Ak niekto predsa len chce sväté prijímanie prijať po kľačiačky, aj v tomto smere existuje jednoznačné usmernenie Rímskeho misála. Taký veriaci má prísť až na záver, potom, ako už všetci ostatní Eucharistiu prijali. Nemá narúšať zhromaždenie prijímajúcich, ktorí prijímajú postojačky, ale má sa zaradiť na koniec. Predíde sa tak komplikáciám a nejakým zmätkom medzi veriacimi.

S pastierskou láskou vám, drahí veriaci, píšeme tieto slová, hoci si uvedomujeme, že nie všetci budú s nimi spokojní. Pravá láska („Boh je Láska“) však neexistuje bez poriadku a pravidiel. A pravidlá, o ktorých rozhodujú biskupi, nesmerujú k tomu, aby niekoho ukracovali o zbožnosť, ale práve naopak, aby čo najväčšiu zbožnosť oslobodenú od svojvôle podporovali.

Prosíme vás, drahí bratia a sestry, aby ste aj tento pastiersky list prijali v tomto duchu: veľmi nám záleží na úcte k Eucharistii. Zároveň chceme dbať o to, aby sa v našich spoločenstvách dodržiavali pravidlá, ktoré boli dohodnuté na základe starostlivého zvažovania: aby sa nepresadzoval indvidualizmus, ale vzájomná snaha o čo najlepšie uctievanie Pána a o jeho najzbožnejšie prijímanie, nielen čo sa týka jednotlivcov, ale aj v spoločenstve so všetkými ostatnými. Prosíme vás, takto pripravme tú najkrajšiu cestu Pánovi!

Vyprosujeme vám hojnosť Božích milostí a štedré ovocie úcty k Eucharistii.

Zo srdca vás žehná váš biskup

                                                                                  Mons. Marián Chovanec

Zdroj: bbdieceza.sk

Dnes ráno vo štvrtok 23. novembra už stál na Námestí svätého Petra vianočný stromček. Strieborná 28-metrová jedľa pochádza z piemontskej obce Macra v provincii Cuneo na severe Talianska. Jej drevo sa použije na výrobu hračiek, ktoré budú darované organizácii Caritas.

Martin  Jarábek – Vatikán

Preprava vianočného stromčeka na cestu do Ríma vyrazila už v utorok. Prezident regiónu Piemont Alberto Cirio vysvetlil, že v jeho oblasti sú stromy dôležité a nevyrubujú sa náhodne. Táto 56-ročná jedľa bola vyrúbaná na žiadosť hasičov, pretože predstavovala bezpečnostné riziko.

Vedľa vianočného stromčeka bude na Námestí sv. Petra aj betlehem, ktorý bude tento rok pripomínať 800-té výročie prvej vianočnej inscenácie, ktorú 25. decembra 1223 pripravil svätý František z Assisi v Grecciu.

Tradíciu betlehemov a vianočných stromčekov na Nám. sv. Petra zaviedol svätý Ján Pavol II. Počas jeho pontifikátu bol Betlehem slávnostne otvorený tesne pred samotnými Vianocami a zostal na svojom mieste až do 2. februára, kedy si pripomíname sviatok Obetovania Pána. V súčasnosti sa betlehemy odhaľujú oveľa skôr, tento rok to bude už 9. decembra, a bude demontovaný 7. januára.

Zdroj: vaticannews.va

Foto: Vatican Media

Vatikán 22. novembra (VaticanNews) „Evanjelium treba hlásať všetkým bez výnimky, pretože pre každého sa Ježiš narodil, zomrel a vstal z mŕtvych,“ povedal pápež František na generálnej audiencii v stredu 22. novembra.

Svätý Otec povzbudil veriacich, aby sa neuzatvárali do sakristie, ale aby ohlasovali aj mimo kostola, aby boli expanzívni, a aby tak ako prví kresťania ohlasovali Krista na námestiach a uliciach.

Pred katechézou zaznelo čítanie z evanjelia podľa Matúša (Mt 28,18-20):

[Po zmŕtvychvstaní] Ježiš pristúpil [k učeníkom] a povedal im: „[…] Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“.

Drahí bratia a sestry!

Po tom, čo sme minule videli, že kresťanská zvesť je radosť, pozastavme sa dnes pri druhom aspekte: kresťanské ohlasovanie je radosť, ktorá je pre každého. Keď sa naozaj stretneme s Pánom Ježišom tak úžas z tohto stretnutia preniká náš život a žiada si ísť ďalej. On si želá, aby jeho evanjelium bolo pre všetkých. V skutočnosti je v ňom „poľudšťujúca sila“, je v ňom naplnenie života, ktoré je určené pre každého muža a ženu, pretože pre všetkých sa Kristus narodil, zomrel a vstal z mŕtvych. Pre všetkých: nikoho nevynímajúc.

V Evangelii gaudium čítame: „Všetci majú právo prijať evanjelium. Kresťania majú povinnosť ohlasovať ho bez toho, aby kohokoľvek vylučovali, nie však ako tí, ktorí nútia dodržiavať nové povinnosti, ale ako tí, ktorí spoločne prežívajú radosť, poukazujú na nový, krásny horizont a ponúkajú výbornú hostinu. Cirkev sa nešíri prozelytizmom, ale ‚príťažlivosťou‘“ (č. 14). Bratia, sestry, cíťme, že sme v službe univerzálneho cieľa evanjelia, ktoré je pre všetkých a odlíšme sa schopnosťou vychádzať zo seba – ohlasovanie, aby bolo autentickým musí opustiť egoizmus a máme aj schopnosť prekračovať všetky hranice. Kresťania nech sa zhromažďujú viac pred kostolom ako v sakristii a chodia „na námestia a do ulíc mesta“ (Lk 14, 21). Musia byť otvorení a expanzívni, kresťania musia byť „extrovertní“, a tento ich charakter pochádza od Ježiša, ktorý zo svojej prítomnosti vo svete urobil nepretržitú cestu s cieľom osloviť každého, dokonca sa poučiť z niektorých stretnutí.

V tomto zmysle evanjelium prináša správu o Ježišovom prekvapujúcom stretnutí s cudzinkou, kanaánskou ženou, ktorá ho prosí, aby uzdravil jej chorú dcéru (porov. Mt 15, 21 – 28). Ježiš ju odmieta so slovami, že bol poslaný len „k strateným ovciam z domu Izraela“ a že „nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám“ (v. 24.26). Ale žena s naliehavosťou typickou pre jednoduchých ľudí odpovedá, že aj „šteňatá jedia omrvinky, ktoré padajú zo stola ich pánov“ (v. 27). Ježiš je ohromený a hovorí jej: „Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš“ (v. 28). Stretnutie s touto ženou je niečím jedinečným. Nielenže niekto mení Ježišov názor, a to ide o ženu, cudzinku a pohanku, ale aj Pán sám sa utvrdzuje v tom, že jeho kázanie by nemalo byť obmedzené iba na ľud, ku ktorému patrí, ale má sa otvoriť pre všetkých.

Biblia nám ukazuje, že keď Boh povoláva človeka a uzatvára zmluvu s niektorými, kritérium je vždy toto: volí si niekoho, aby oslovil ďalších. Všetci Pánovi priatelia zakúsili krásu, ale aj zodpovednosť a ťarchu toho, že sú ním „vyvolení“. Všetci zažili znechutenie pri vlastných slabostiach či stratu svojich istôt. Možno najväčším pokušením je však považovať povolanie, ktoré dostali, za privilégium, prosím vás, to nie, povolanie nie je výsadou, nikdy. Nemôžeme povedať, že sme v porovnaní s ostatnými privilegovaní, to nie. Povolanie je na službu. A Boh si vyberá človeka, aby miloval všetkých, aby oslovil všetkých. Je univerzálne, pre všetkých, nie je len pre malú skupinku vyvolených z prvej triedy.

Nezabúdajme: Boh si vyberá niekoho, aby miloval všetkých. Toto je horizont univerzálnosti. Evanjelium nie je len pre mňa, je pre všetkých, nezabúdajme na to. Ďakujem.

Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Andrej Klapka a Martin Jarábek

( Zdroj: TK KBS, VaticanNews )

Bratislava 21. novembra (TK KBS) Cirkevný rok sa v Katolíckej cirkvi končí slávnosťou Krista Kráľa (26. novembra 2023). Pri tejto príležitosti prinášame archívny text príspevku kňaza Daniela Diana.

–

V Katolíckej cirkvi liturgické slávenia vznikali na základe aktuálnosti časov. Prví kresťania slávili najskôr liturgiu Veľkej noci – Eucharistiu podľa príkazu Ježiša Krista. Postupne si začali liturgicky pripomínať jednotlivé tajomstvá života Krista, a tak sa začali sláviť sviatky Zjavenia Pána a Vianoc, neskôr aj sviatky Panny Márie a svätých.

S postupom času, ako boli nastolené otázky viery, bol zavedený sviatok Panny Márie Bohorodičky. Po vyhlásení dogmy o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie (1854) bol v Cirkvi zavedený sviatok s týmto titulom. Silný vplyv vývoj liturgických slávení mali pápeži a koncily. V novodobých dejinách pápež Pius XI. prijal za svoje motto: „Pokoj Kristov v kráľovstve Kristovom“. Svojim postojom sa usiloval dokázať, že Cirkev sa má aktívne podieľať na činnosti spoločnosti, nie sa od nej izolovať.

V prvej encyklike Ubi arcano (1922) založil Katolícku akciu – viedla k úzkej spolupráci laikov s hierarchiou. Ako odpoveď na dobový sekularizmus vyhlásil sviatok Krista Kráľa (1925).

Pius XI. 11. decembra 1925 vydal encykliku Quas primas pre patriarchov, arcibiskupov, biskupov a všetkých ostatných miestnych správcov, ktorí zdieľajú pokoj a príslušnosť k Apoštolskému stolcu, aby medzi ľudom zažiarila nádej na zaistený mier (pokoj) – nariadil všeobecne, že má byť slávený sviatok Krista Kráľa v poslednú nedeľu mesiaca októbra.

V úvode encykliky pápež Pius XI. konštatuje, že od samého začiatku svojho pontifikátu všetkých svojimi nariadeniami napomínal, že pokoj Kristov je potrebné hľadať v Kristovom kráľovstve, lebo k dohode a upevneniu mieru niet účinnejšieho prostriedku ako obnova Kristovej vlády.

V prvej časti encykliky s názvom Milostivý rok je hlásateľom Kristovho kráľovstva, Pius XI. vyznáva, že on sám bol naplnený potešením, keď v Chráme sv. Petra, po vyhlásení šiestich vyznávačov a panien za svätých, nesmierne množstvo veriacich prevolávalo pri ďakovnom chválospeve: „Ty si Kráľ slávy, Kriste!“ Okrem toho na ten jubilejný rok (1925) pripadlo 1600. výročie Nicejského snemu (325), ktorý slávnostne vyhlásil a ako článok viery predložil jednopodstatnosť jednorodeného Syna s jeho Otcom. Tento snem taktiež vložil do Vyznania viery slová: „A jeho kráľovstvu nebude konca.“ Pretože tento svätý rok veľmi prispel k oslave Kristovho kráľovstva, zakončíme ho tým, hovorí Pius XI., že zavedieme do cirkevnej liturgie zvláštny sviatok Pána nášho Ježiša Krista Kráľa.

Podľa pápeža Pia XI. je zvykom nazývať Krista Kráľom pre najvyššiu dokonalosť, ktorou vyniká nad všetkými tvormi. Týmto spôsobom je Kristus Kráľom nad rozumom človeka (lat. in mentibus hominum), pretože on je pravda sama a všetci ľudia musia od neho čerpať pravdu a poslušne ju prijímať.

Kristus je Kráľom nad vôľou človeka (lat. in voluntatibus hominum), pretože Kristus svojím vnútorným vedením a vnuknutím podrobuje našu slobodnú vôľu svojej vôli, a tým nám dodáva nadšenie k najušľachtilejším úkonom. Kristus je Kráľom sŕdc pre svoju „lásku, ktorá presahuje každé poznanie“ (Ef 3, 19). Je zrejmé, že kráľovské meno a kráľovská moc prináleží Kristovi ako človeku aj vo vlastnom slova zmysle.

V tretej časti s názvom Kristovo kráľovstvo vo Svätom písme analyzuje Pius XI., že na mnohých miestach vo Svätom písme sa dočítame, že Kristus je Kráľ. Kristus totiž je predurčený ako Vládca pochádzajúci od Jakuba (Num 24, 19); bol pomenovaný Kráľ, od Otca bol ustanovený nad Sionom – svätým vrchom (Ž 2, 6) a jeho kráľovstvu nikto nepopíše hranice (Ž 71, 8) a vytrvá až naveky (Iz 9, 7), tak ako kráľ predpovedal (Jer 23, 5), má vládnuť až na veky (Dan 2, 44). Táto náuka o Kristovi Kráľovi je potvrdená aj na stránkach Nového zákona. Archanjel zvestuje Panne, že porodí syna, ktorému dá Pán Boh trón Dávida, jeho otca; ten bude vládnuť nad potomstvom Jakubovým na veky a jeho kráľovstvo bude bez konca (Lk 1, 32 – 33).

Kristus sám vydáva svedectvo o svojom kráľovstve: hovorí vo svojej poslednej reči k ľudu o odmenách a trestoch, ktorých sa dostane dobrým a zlým pre celú večnosť; odpovedá rímskemu miestodržiteľovi, ktorý sa verejne pýta, či je kráľom; alebo po svojom zmŕtvychvstaní zveruje apoštolom úrad učiť a krstiť všetky národy; skrátka kedykoľvek sa naskytla vhodná príležitosť, sám seba nazýval kráľom (Mt 25, 31 – 40) a verejne sa vydával za kráľa (Jn 18, 37) a slávnostne prehlásil, že je mu daná všetka moc na nebi i na zemi (Mt 28, 18). Čo iné je vyjadrené týmito slovami, než veľkosť jeho moci a nekonečnosť jeho kráľovstva?

Nemôžeme sa teda čudovať, že Ján ho nazýva „vládcom nad pozemskými kráľmi“ (Zjv 1, 5), a že sa zjavil apoštolovi vo videní o konci sveta, ako má na svojom plášti vo výške bedier napísané: „Kráľ kráľov a Pán pánov“ (Zjv 19, 16). Veď Krista Otec „ustanovil dedičom všetkého“ (Hebr 1, 2), musí teda kraľovať, až kým na konci sveta nepoloží všetkých nepriateľov pod nohy Boha a Otca (1 Kor 15, 25). Quas primas a zdôrazňuje, že je potrebné učiť o Kristovej kráľovskej dôstojnosti a moci. To je zahrnuté v piatej časti encykliky s názvom „Základ Kristovej kráľovskej dôstojnosti“. Kristus je naším Kráľom nielen právom svojho zrodenia, ale aj právom, ktoré nadobudol svojím vykupiteľským dielom, veď „boli sme vykúpení nie porušiteľným striebrom alebo zlatom, ale drahou krvou Krista, bezúhonného a nepoškvrneného Baránka“ (1 Pt 1, 18 – 19). Neprináležíme už sebe, pretože Kristus nás kúpil za veľkú cenu (1 Kor 6, 20). Zo šiestej časti Povaha Kristovho kráľovstva je dôležitý fakt, ktorý zdôraznil aj Pius XI., že Kristovo kráľovstvo obsahuje trojakú moc, bez ktorej by žiadne kráľovstvo nebolo mysliteľné. Ježiš Kristus je náš zákonodarca, ktorého sú všetci povinní poslúchať (Mk 16, 15 – 16). Moc sudcu dostal Ježiš od Otca (Jn 5, 22) a má právo odmeňovať a trestať ľudí počas ich pozemského života. Kristus má taktiež moc výkonnú, pretože všetci ľudia sú povinní poslúchať jeho zákony, spurným hrozia tresty, ktorým nikto nemôže uniknúť.

Siedma časť s názvom Kristovo kráľovstvo sa vzťahuje zvlášť na duchovné záležitosti a nám pripomína, že Kristova kráľovská moc sa rozprestiera nad všetkých ľudí a nad všetky národy, pretože je len jediný prameň šťastia pre jednotlivca i pre spoločnosť: „A v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“ (Sk 4, 12). „Preto tí, ktorí riadia národy, nech sami i so svojím ľudom neodopierajú verejne preukazovať Kristovej vláde povinnú úctu a poslušnosť, ak si chcú zachovať naplno svoju autoritu a povzniesť blaho a šťastie svojej krajiny.“

Ôsma časť Požehnanie plynúce z Kristovej kráľovskej vlády konštatuje, že predchodca Pia XI., Lev XIII., pred dvadsiatimi piatimi rokmi v encyklike Annum sanctum (25. mája 1899) predniesol tieto slová: „Aké šťastie by zavládlo na svete, keby sa všetci jednotliví ľudia, rodiny i štáty nechali riadiť Kristom. Potom konečne bude možné vyliečiť toľko rán; potom právo nájde svoju predošlú autoritu, obnoví sa krásny pokoj, klesnú meče a zbrane vypadnú z rúk, keď všetci ochotne príjmu Kristovu vládu a budú ho poslúchať, a každý jazyk bude vyznávať, že Pán Ježiš Kristus je v sláve Boha Otca.

Dôvody pre zavedenie sviatku Krista Kráľa sú v deviatej časti encykliky: „Aby kresťanská spoločnosť hojnejšie prijímala tieto vzácne prednosti a aby si ich natrvalo uchovala, musí sa čo najviac rozšíriť náuka o kráľovskej dôstojnosti nášho Spasiteľa. K tomu sa však nezdá nič užitočnejšie, než ustanovenie vlastného a zvláštneho sviatku Krista Kráľa . Z desiatej časti s názvom Sviatok Krista Kráľa je liekom proti súčasnému laicizmu je zrejmý hlavný dôvod Pia XI. pre ustanovenie sviatku Krista Kráľa: „Všade je rozosiate semeno nesvornosti a sú medzi národmi vzplanuté plamene nenávisti a sporu, ktoré ešte veľmi zadržujú obnovu pokoja: je rozšírená bezuzdná žiadostivosť, ktorá sa nezriedka zakrýva rúškom všeobecného blaha a lásky k vlasti, a z toho vznikajú roztržky medzi občanmi a ona slepá a bezuzdná sebecká láska, ktorá nehľadá nič iné ako vlastný prospech a zisk, a podľa toho hodnotí všetko ostatné: je celkom rozvrátený rodinný pokoj zabúdaním na povinnosti a nedbanlivosťou; jednota a pevnosť rodiny je otrasená; a nakoniec ľudská spoločnosť je rozvrátená a rúti sa do záhuby. Sviatok Krista Kráľa, ktorý sa má odteraz sláviť každoročne, vzbudzuje v nás živú nádej, že sa ľudská spoločnosť šťastne vráti k najmilšiemu Spasiteľovi.“ Trinásta kapitola hovorí o úradnom zavedení sviatku Krista Kráľa: „Našou apoštolskou mocou ustanovujeme sviatok nášho Pána Ježiša Krista Kráľa, ktorý sa má sláviť každoročne po celom svete poslednú nedeľu v októbri, bezprostredne pred sviatkom Všetkých svätých. Nariaďujeme tiež, aby sa tohto dňa každoročne obnovilo zasvätenie ľudského pokolenia najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, čo nám prikázal každoročne opakovať náš predchodca v blahej pamäti Pius X.“ Za týmto nariadením nasleduje štrnásta časť Požehnanie plynúce z ustanovenia sviatku Krista Kráľa, v ktorej Pius XI. vysvetľuje, aký úžitok sa očakáva pre Cirkev, pre štát aj jednotlivých veriacich z uctievania Krista Kráľa. Po reforme liturgického kalendára dostal miesto na konci Cezročného obdobia, teda na konci liturgického roku. Tým sa vyzdvihuje aj jeho eschatologický charakter (gr. eschaton – týkajúci sa posledných vecí a udalostí).

Spracoval: Daniel Dian (podľa príspevku ThDr. PaedDr. Monika Slodičková, PhD.: Encyklika Pia XI. Quas primas (1925) o Kristovi Kráľovi podľa Mikuláša Russnáka. In: Duchovný pastier, revue pre teológiu a duchovný život. Trnava SSV, 2010, č. 1.)

( Zdroj: TK KBS )

„Myslím na to, aby som venoval čas starostlivosti o svoje srdce, modlitbe i službe druhým a Pánovi?“ – položil pápež otázku veriacim pri modlitbe Anjel Pána v nedeľu 12. novembra. Svätý Otec v apeloch po modlitbe upozornil na občiansku vojnu v Sudáne. Pamätal aj na Ukrajinu i na Palestínčanov a Izraelčanov sužovaných konfliktom.

Zuzana Klimanová – Vatikán

Na dnes pripadá 400. výročie smrti biskupa a mučeníka sv. Jozafáta, pripomenul pápež po modlitbe. Pri hrobe svätca v Bazilike sv. Petra sa dnes konala slávnostná Božská liturgia, ktorej predsedal kyjevsko-haličský vyšší arcibiskup Svjatoslav Ševčuk, hlava gréckokatolíckej cirkvi na Ukrajine. Prítomný bol aj generálny predstavený baziliánskeho rádu Robert Lisseiko, OSBM.

Príhovor Svätého Otca Františka pred modlitbou Anjel Pána

Drahí bratia a sestry, požehnanú nedeľu!

Dnešné evanjelium nám ponúka príbeh, ktorý sa týka zmyslu života každého z nás. Je to podobenstvo o desiatich pannách, ktoré boli povolané vyjsť v ústrety ženíchovi (porov. Mt 25, 1-13). Žiť znamená toto: je to jedna veľká príprava na deň, keď budeme povolaní vyjsť v ústrety Ježišovi! V podobenstve je však z tých desiatich panien päť múdrych a päť nerozumných. Pozrime sa na to, v čom spočívajú múdrosť a nerozumnosť. Múdrosť života a nerozumnosť života.

Všetky tie družičky sú tam prítomné, aby privítali ženícha, čiže chcú sa s ním stretnúť, tak ako aj my túžime po šťastnom naplnení života: rozdiel medzi múdrosťou a nerozumnosťou teda nespočíva v dobrej vôli. Nespočíva ani v dochvíľnosti, s akou prichádzajú na stretnutie: všetky tam boli. Rozdiel medzi múdrymi a nerozumnými je inde: spočíva v príprave. Text hovorí: múdre «si spolu so svojimi lampami vzali aj olej» (v. 4); tie nerozumné však nie. Tu je rozdiel: olej. A čo je jednou z charakteristík oleja? Že ho nie je vidieť: je vo vnútri lámp, nie je nápadný, avšak bez neho lampy nemajú svetlo.

Pozrime sa na seba a uvidíme, že náš život je vystavený rovnakému riziku: mnohokrát sme veľmi pozorní na výzor, na vonkajškovosť, dôležité je dobre sa starať o svoj imidž a robiť dobrý dojem na druhých. Ježiš však hovorí, že múdrosť života spočíva inde: v starostlivosti o to, čo nie je vidieť, avšak je dôležitejšie, starostlivosť o srdce. Starostlivosť o vnútorný život. Znamená to vedieť sa zastaviť a načúvať svojmu srdcu, bdieť nad svojimi myšlienkami a pocitmi. Koľkokrát nevieme, čo sa odohralo v našom srdci počas dňa. Čo sa odohráva vnútri každého z nás?

Múdrosť znamená vedieť si vytvoriť priestor pre ticho, vedieť načúvať sebe i druhým. Znamená vedieť sa zrieknuť nejakého kúska času stráveného pred displejom telefónu, aby sme hľadeli na svetlo v očiach druhých, vo vlastnom srdci, v Božom pohľade na nás. Znamená to nenechať sa chytiť do pasce aktivizmu, ale venovať čas Pánovi, načúvaniu jeho slovu.

Evanjelium nám dáva správnu radu, aby sme nezanedbávali olej vnútorného života, „olej duše“: hovorí nám, že je dôležité pripraviť ho. V príbehu skutočne vidíme, že panny už majú lampy, avšak musia si pripraviť olej: musia ísť k obchodníkom, kúpiť ho, naliať ho do lámp… (porov. v. 7.9). Tak je to aj pre nás: vnútorný život sa nedá improvizovať, nie je to záležitosť chvíľky, raz za čas, raz a navždy. Vnútorný život treba pripravovať tak, že mu každý deň venujeme trochu času, s vytrvalosťou, stálosťou, ako sa to robí pri každej dôležitej veci.

Môžeme si teda položiť otázku: Čo ja pripravujem v tomto období života? Čo pripravujem v mojom vnútri? Možno sa snažím odložiť si nejaké úspory, myslím na dom alebo nové auto, na konkrétne projekty… Sú to dobré veci. Myslím však aj na to, aby som venoval čas starostlivosti o svoje srdce, modlitbe a službe druhým, Pánovi, ktorý je cieľom života? Skrátka, ako je to s olejom mojej duše? Každý z nás nech si položí túto otázku: ako je to s olejom mojej duše? Živím ho a udržiavam v dobrom stave?

Nech nám Panna Mária pomáha strážiť si olej vnútorného života.

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Andrej Klapka a Zuzana Klimanová)

Zdroj: Vatican news.va