Author Archives: bero

Bratislava 13. marca (TK KBS) Biskupi Slovenska zablahoželali pápežovi Františkovi k 11. výročiu zvolenia do služby Petrovho nástupcu. Uviedli to v liste, ktorý prinášame v plnom znení.

–

Vaša Svätosť,

v mene všetkých biskupov Slovenska Vám čo najsrdečnejšie blahoželám k výročiu zvolenia do služby Petrovho nástupcu a prosím Pána, aby Vás obdaril zdravím a všetkými milosťami potrebnými pre Váš úrad.

Prosím Všemohúceho, aby Vás na príhovor Sedembolestnej Panny Márie i svätého Františka, Vášho patróna, posilňoval svojím Duchom a Vaše slová a skutky i naďalej prinášali Cirkvi a ľudstvu nádej.

Dovoľte mi, aby som Vás ubezpečil o našich modlitbách za Vás a na Vaše úmysly. Osobitným spôsobom zverujeme spolu s Vami pod ochranu nebeskej Matky národy sužované vojnou.

S prejavmi synovskej úcty,

Mons. Bernard Bober
predseda Konferencie biskupov Slovenska
košický arcibiskup metropolita

Argentínsky kardinál Jorge Mario Bergoglio SJ bol zvolený za pápeža pred 11 rokmi – 13. marca 2013. Prijal meno František. Je vôbec prvým pápežom s týmto menom. Stal sa 266. hlavou Katolíckej cirkvi. Ide o druhého pápeža v treťom tisícročí. Nahradil nemeckého predchodcu Benedikta XVI., ktorý sa vzdal svojho úradu. V septembri 2021 Svätý Otec František navštívil Slovensko.

Zdroj: TK KBS,

Anjel Pána: Keď darujeme a odpúšťame, žiari v nás Božia sláva  (VATICAN MEDIA Divisione Foto)

Pre Boha sláva znamená milovať až po darovanie vlastného života. Z kríža, „Božej katedry“, nás Pán učí, že pravá sláva, ktorá nikdy nezanikne a robí človeka šťastným, pozostáva z daru a odpustenia. O tom hovoril pápež František v poludňajšom príhovore pred modlitbou Anjel Pána v nedeľu 17. marca. Svätý Otec vyzval k modlitbám za Ukrajinu, Palestínu, Izrael, Sudán i Sýriu. Apeloval tiež za ukončenie násilia na Haiti a pozdravil účastníkov rímskeho maratónu.

Medzi viac než 40-tisíc účastníkmi zo 110 krajín tohto športového podujatia je viacero členov pápežského športového tímu Athletica Vaticana. V sobotu mu predchádzala osobitná „svätá omša pre maratónskych bežcov a športovcov“ v bazilike Ara Coeli v Ríme.

Pápežov príhovor pred modlitbou Anjel Pána

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes, v Piatu pôstnu nedeľu, keď sa blížime k Svätému týždňu, nám Ježiš v evanjeliu (porov. Jn 12, 20 – 33)  hovorí jednu dôležitú vec: že na kríži uvidíme jeho slávu a Otcovu slávu (porov. v. 23.28).

Ako je však možné, že sa Božia sláva zjavuje práve tam, na kríži?

Človek by si myslel, že sa tak stane pri zmŕtvychvstaní, a nie na kríži, ktorý je porážkou, zlyhaním!

Namiesto toho dnes Ježiš, rozprávajúc o svojom umučení, hovorí: «Nadišla hodina, aby bol Syn človeka oslávený» (v. 23). Čo nám chce povedať?

Chce nám povedať, že sláva pre Boha nezodpovedá ľudskému úspechu, sláve či popularite: sláva pre Boha nemá v sebe nič sebareferenčné, nie je to veľkolepé ukazovanie moci, po ktorom nasleduje verejný potlesk. Pre Boha sláva znamená milovať až po darovanie vlastného života. Byť oslávený pre neho znamená darovať sa, stať sa prístupným, ponúknuť svoju lásku. K tomuto došlo vrcholným spôsobom na kríži, kde Ježiš rozpäl Božiu lásku do maximálnej miery, naplno odhalil tvár milosrdenstva, daroval nám život a odpustil svojim katom.

Bratia a sestry, z kríža, „Božej katedry“, nás Pán učí, že pravá sláva, ktorá nikdy nezanikne a robí človeka šťastným, pozostáva z daru a odpustenia. Dar a odpustenie sú podstatou Božej slávy. A sú pre nás cestou života. Dar a odpustenie: veľmi odlišné kritériá od toho, čo vidíme navôkol nás, a tiež v nás, keď na slávu myslíme ako na niečo, čo dostaneme, a nie ako na niečo, čo dáme; ako na niečo, čo vlastníme, a nie ako na niečo, čo ponúkame. Nie. Svetská sláva pominie a nezanechá v srdci radosť; nevedie ani k dobru pre všetkých, ale k rozdeleniu, k nezhodám a k závisti.

A tak si môžeme položiť otázku: akú slávu si želám pre seba, pre môj život, o akej sláve snívam pre svoju budúcnosť? O tej typu urobiť dojem na druhých vďaka mojej šikovnosti, mojim schopnostiam alebo vďaka veciam, ktoré vlastním? Alebo o takej, ktorá je cestou daru a odpustenia, cestou ukrižovaného Ježiša, cestou toho, kto neúnavne miluje, s dôverou, že tým vydáva svedectvo o Bohu vo svete a dáva zažiariť kráse života?  Ktorú slávu chcem? Pamätajme na to, že keď darujeme a odpúšťame, žiari v nás Božia sláva. Práve tam: keď darujeme a odpúšťame.

Panna Mária, ktorá s vierou nasledovala Ježiša v hodine umučenia, nech nám pomáha byť živým odrazom Ježišovej lásky.

(Preklad a zdroj: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Andrej Klapka a Zuzana Klimanová)

„Aký by to bol šťastný svet, keby spravodlivosť, úcta, vzájomná dobrosrdečnosť, veľkosť ducha a nádej boli bežnosťou, a nie vzácnou odchýlkou!   (VATICAN MEDIA Divisione Foto)

„Aký by to bol šťastný svet, keby spravodlivosť, úcta, vzájomná dobrosrdečnosť, veľkosť ducha a nádej boli bežnosťou, a nie vzácnou odlišnosťou! Práve preto by kapitolu o cnostnom konaní v týchto našich dramatických časoch mali všetci znovuobjaviť a praktizovať. V tomto zdeformovanom svete si musíme pripomenúť podobu, na ktorú sme boli stvárnení, Boží obraz, ktorý je do nás navždy vtlačený.“ To sú slová z katechézy pápeža Františka 13. marca, ktorou otvára kapitolu cností.
Pápež predniesol aj nasledujúcu výzvu:

„Všetkých vás pozývam, aby ste odhodlane pokračovali v pôstnej ceste a boli pripravení robiť gestá kresťanskej solidarity všade tam, kde vás Prozreteľnosť povoláva konať.

A prosím, vytrvajme vo vrúcnej modlitbe za tých, ktorí trpia hroznými dôsledkami vojny. Dnes mi priniesli ruženec a evanjelium mladého vojaka, ktorý zomrel na fronte: modlil sa prostredníctvom týchto vecí. Toľko mladých, koľko veľa mladých ide na smrť! Modlime sa k Pánovi, aby nám dal milosť zvíťaziť nad týmto vojnovým šialenstvom, ktoré je vždy porážkou. Všetkým vám žehnám!“

Pápež František sa na veriacich obrátil slovami:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Vítam vás! Som ešte trochu prechladnutý, preto som požiadal Monsignora Giroliho, aby prečítal katechézu. Buďme pozorní! Verím, že nám to môže veľmi prospieť! Ďakujem.“

Cnostné konanie
11. časť katechéz o nerestiach a cnostiach

Ešte pred katechézou zaznelo čítanie z Listu Filipanom:

«Napokon, bratia, myslite na všetko, čo je pravdivé, čo je cudné, čo je spravodlivé, čo je mravne čisté, čo je milé a čo má dobrú povesť, čo je čnostné a chválitebné! […] A Boh pokoja bude s vami» (Flp 4,8-9).

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Po tom, čo sme ukončili rozbor nerestí, je čas obrátiť náš pohľad na symetrický obraz, ktorý stojí v protiklade k skúsenosti so zlom. Ľudské srdce sa môže oddávať zlým vášňam, môže načúvať škodlivým pokušeniam preoblečeným do presvedčivého rúcha, ale môže sa im aj vzoprieť. Akokoľvek to vyzerá namáhavé, človek je stvorený pre dobro, ktoré ho skutočne napĺňa, a môže sa v tomto umení aj cvičiť, vďaka čomu sa v ňom či v nej určité dispozície stávajú trvalými. Úvahy o tejto našej úžasnej možnosti tvoria klasickú kapitolu morálnej filozofie: kapitolu o cnostiach.

Rímski filozofi ju nazývali virtus, grécki aretè. Latinský termín zdôrazňuje predovšetkým to, že cnostný človek je silný, odvážny, schopný disciplíny a askézy; preto je cvičenie sa v cnostiach ovocím dlhého klíčenia, ktoré si vyžaduje námahu a aj utrpenie. Na druhej strane grécke slovo aretè označuje niečo, čo exceluje, niečo, čo vyniká, čo vzbudzuje obdiv. Cnostný človek je teda ten, kto sa nezvrhne a nezdeformuje, ale je verný svojmu povolaniu a naplno sa realizuje.

Boli by sme na omyle, keby sme si mysleli, že svätci sú výnimkami ľudstva, že sú akýmsi úzkym okruhom šampiónov, ktorí žijú nad limitmi nášho druhu. V tejto perspektíve, ktorú sme práve predstavili v súvislosti s cnosťami, sú svätí naopak tými, ktorí sa stávajú úplne sami sebou, ktorí realizujú povolanie vlastné každému človeku. Aký by to bol šťastný svet, keby spravodlivosť, úcta, vzájomná dobrosrdečnosť, veľkosť ducha a nádej boli bežnosťou, a nie vzácnou odlišnosťou! Práve preto by kapitolu o cnostnom konaní v týchto našich dramatických časoch, v ktorých sa často stretávame s tým najhorším z človeka, mali všetci znovu objaviť a praktizovať. V zdeformovanom svete si musíme pripomenúť podobu, na ktorú sme boli stvárnení, Boží obraz, ktorý je do nás navždy vtlačený.

Ako však môžeme definovať pojem cnosť? Katechizmus katolíckej Cirkvi nám ponúka presnú a stručnú definíciu: «Cnosť je trvalá a stála dispozícia konať dobro» (č. 1803). Nie je to teda nejaké improvizované a trochu náhodné dobro, ktoré sporadicky padá z neba. Dejiny nám hovoria, že aj zločinci vo chvíli jasnozrivosti konali dobré skutky; iste, tieto skutky sú zapísané v „Božej knihe“, avšak cnosť je niečo iné. Je to dobro, ktoré sa rodí pomalým dozrievaním človeka, kým sa nestane jeho vnútornou črtou. Cnosť je habitus slobody. Ak sme slobodní v každom skutku a zakaždým sme pozvaní rozhodovať sa medzi dobrom a zlom, cnosť je to, čo nám umožňuje mať návyk k správnej voľbe.

Ak je cnosť tak krásnym darom, hneď sa vynára otázka: ako je možné ju získať? Odpoveď na túto otázku nie je jednoduchá, je zložitá.

Pre kresťana je prvou pomocou Božia milosť. V nás pokrstených pôsobí Duch Svätý, ktorý koná v našej duši, aby ju viedol k cnostnému životu. Koľko kresťanov dospelo k svätosti cez slzy, keď si uvedomili, že nedokážu prekonať niektoré slabosti! Avšak zakúsili, že Boh dokončil to dobré dielo, ktoré bolo pre nich len náčrtom. Milosť vždy predchádza nášmu morálnemu úsiliu.

Okrem toho nikdy nesmieme zabúdať na veľmi bohatú lekciu pochádzajúcu z pradávnej múdrosti, ktorá nám hovorí, že cnosť rastie a dá sa rozvíjať. A aby sa tak stalo, prvým darom Ducha, o ktorý treba prosiť, je práve múdrosť. Človek nie je akýmsi územím voľným na podmanenie pôžitkami, emóciami, pudmi, vášňami, bez toho, aby bol schopný niečo urobiť proti týmto niekedy chaotickým silám, ktoré v ňom prebývajú. Jedným neoceniteľným darom, ktorý vlastníme, je otvorenosť mysle, je to múdrosť, ktorá sa vie poučiť z chýb, aby dobre nasmerovala život. Ďalej potrebujeme dobrú vôľu – schopnosť voliť si dobro, formovať sa prostredníctvom asketických cvičení, vyhýbajúc sa excesom.

Drahí bratia a sestry, začnime teda našu púť prostredníctvom cností v tomto ich vyrovnanom svete, ktorý je náročný, ale rozhodujúci pre naše šťastie.

(Zdroj a preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Andrej Klapka, Zuzana Klimanová)

Foto: Jozef Kmec

Bratislava/Košice 11. marca (TK KBS) Kardinál Jozef Tomko, ktorý by sa dnes dožil sto rokov, verne ohlasoval Krista svojím životom na cestách, ale aj v jednoduchej každodennosti, hovorí košický arcibiskup metropolita a predseda Konferencia biskupov Slovenska Mons. Bernard Bober. Uviedol to pri príležitosti dnešnej nedožitej storočnice narodenia kardinála Tomka.

„O kardinálovi Jozefovi Tomkovi už bolo povedaných veľa slov, ktoré vyzdvihli jeho pevného ducha a láskavosť muža so srdcom misionára. Verne ohlasoval Krista svojím životom na cestách, ale aj v jednoduchej každodennosti. Upevnil v nás tiež cítenie Kristovej rodiny a pomáhal nám zdvíhať naše zdravé sebavedomie pre obnovu života Cirkvi na Slovensku.

Prijmime – podľa vzoru života kardinála Tomka – pozvanie od Boha a zápaľme sa jeho láskou. Vychádzajme do sveta s pochodňou evanjelia, odovzdávajme všetkým, s ktorými sa stretneme, teplo a nehu Božej lásky. V službe bratom a sestrám, v modlitbe a vernosti Ukrižovanému Kristovi nájdeme potrebnú pokoru i stálosť ducha ako náš kardinál.

Pri nedožitej storočnici ďakujem Bohu za múdre slová a osobné svedectvo, ktoré nám pán kardinál Tomko zanechal. Verím, že zostane pre nás aj naďalej povzbudením a podnetom k vnútornej premene. Nech mu Pán dá večné odpočinutie.”

Zdroj: tkkbs

„Kristus neprišiel odsúdiť, ale spasiť svet“. Prijíma nás, takých akí sme a nemá záujem „postaviť nás pred súd a podrobiť nás odsúdeniu“. Takto komentoval pápež František pri modlitbe Anjel Pána na Štvrtú pôstnu nedeľu evanjelium. Pozerajme sa na iných s tým istým milosrdným Božím pohľadom ako Ježiš.
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V túto štvrtú pôstnu nedeľu nám evanjelium predstavuje postavu Nikodéma (porov. Jn 3, 14-21), farizeja, „jedného z popredných mužov u Židov“ (Jn 3, 1). Videl znamenia, ktoré Ježiš konal, spoznal v ňom učiteľa, ktorého poslal Boh, a išiel za ním v noci, aby ho nebolo vidieť. Pán ho prijíma, vedie s ním dialóg a zjavuje mu, že neprišiel svet odsúdiť, ale spasiť (porov. v. 17). Zastavme sa a pouvažujme nad týmto: Ježiš neprišiel odsúdiť, ale spasiť.

V evanjeliu často vidíme, ako Kristus odhaľuje zámery ľudí, s ktorými sa stretáva, niekedy demaskuje ich falošné postoje, ako v prípade farizejov (porov. Mt 23, 27-32), alebo ich núti zamyslieť sa nad neporiadkom v ich živote, ako v prípade Samaritánky (porov. Jn 4, 5-42). Pred Ježišom neexistujú žiadne tajomstvá: On vidí do srdca každého z nás. Táto schopnosť by mohla byť znepokojujúca, pretože ak sa zneužíva, škodí ľuďom, vystavuje ich nemilosrdným súdom. Nikto totiž nie je dokonalý, všetci sme hriešnici, všetci robíme chyby, a keby Pán použil poznanie našich slabostí na to, aby nás odsúdil, nikto by nemohol byť spasený.

Tak to však nie je. Nepoužíva ho totiž na to, aby na nás ukazoval prstom, ale aby objal náš život, aby nás oslobodil od hriechu a zachránil. Ježiš nemá záujem postaviť nás pred súd a odsúdiť; túži po tom, aby nikto z nás nebol stratený. Pánov pohľad na nás nie je oslepujúcim majákom, ktorý by nás dostával do ťažkostí, ale je jemným zábleskom priateľskej lampy, ktorá nám pomáha vidieť v nás dobro a uvedomiť si zlo, aby sme sa s pomocou jeho milosti obrátili a uzdravili.

Ježiš neprišiel odsúdiť, ale zachrániť svet. Rozmýšľajme o nás, ktorí tak často odsudzujeme druhých, tak často radi klebetíme, vyhľadávame klebety o druhých. Prosme Pána, aby nám, nám všetkým, dal tento pohľad milosrdenstva, aby sme sa pozerali na druhých tak, ako sa On pozerá na nás všetkých.

Panna Mária, pomáhaj nám, aby sme si vzájomne želali dobro.

(Zdroj a preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Andrej Klapka a Martin Jarábek)

Kajúca pobožnosť   (Vatican Media)

„Boh sa nikdy neunaví odpúšťať. V čom spočíva dráma? Že sme to my, kto sa unavuje prosiť o odpustenie!“ – zdôraznil pápež František počas kajúcej pobožnosti v piatok 8. marca v rímskej farnosti, ktorou odštartoval iniciatívu „24 hodín pre Pána“, spojenú s adoráciou Eucharistického Ježiša. Pápež zopár veriacim vyslúžil sviatosť zmierenia.

Homília pápeža Františka
„Môžeme kráčať novým životom“ (Rim 6, 4): tak píše apoštol Pavol prvým kresťanom rímskej cirkvi. Ale čo je to ten nový život, o ktorom hovorí? Je to život, ktorý sa rodí z krstu, ktorý nás ponára do Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania a robí nás navždy Božími deťmi, deťmi vzkriesenia určenými pre večný život, upriamenými na veci nadpozemské. Je to život, ktorý nás privádza do našej najpravdivejšej identity, že sme milovanými deťmi Otca, takže žiadny smútok a prekážka, žiadna námaha a súženie nemôžu zvíťaziť nad touto úžasnou skutočnosťou: sme deťmi dobrého Boha.

Počuli sme, že svätý Pavol spája nový život so slovesom: kráčať. Nový život, ktorý sa začal krstom, je teda cestou. A na nej sa nedá odísť do dôchodku! Nikto na tejto ceste neodchádza do dôchodku, vždy sa ide vpred. A po mnohých krokoch na tejto ceste sme možno stratili zo zreteľa svätý život, ktorý v nás prúdi: deň čo deň sme ponorení do opakujúceho sa rytmu, zaujatí tisíckami vecí, omámení množstvom správ, hľadáme všade uspokojenie a novosť, podnety a pozitívne pocity, ale zabúdame, že v nás už prúdi nový život, a že ako žeravé uhlíky pod popolom čaká, aby sa rozhorel a všetko osvetlil. Keď sme zaneprázdnení mnohými vecami, myslíme aj na Ducha Svätého, ktorý je v nás a vedie nás? Veľakrát sa mi stane, že naňho nemyslím a to je zlé. Keď sme takto zahľadení do mnohých strastí, zabúdame na pravú cestu, na ktorej sme v novom živote.

Musíme hľadať uhlíky pod popolom, popol, ktorý sa usadil na srdci a zakrýva krásu našej duše pred zrakom, skrýva ju. Vtedy sa nám Boh, ktorý je v novom živote naším Otcom, zjavuje ako pán; namiesto toho, aby sme sa mu zverili, uzatvárame s ním zmluvu; namiesto toho, aby sme ho milovali, bojíme sa ho. A ostatní, namiesto toho, aby boli bratmi a sestrami, ako deti toho istého Otca, sa nám zdajú byť prekážkami a protivníkmi. Existuje zlý zvyk: z našich spolucestujúcich robiť protivníkov. A tak často to robíme. Chyby našich blížnych sa nám zdajú prehnané a ich zásluhy skryté; ako často sme neoblomní voči iným a zhovievaví voči sebe! Cítime nezadržateľnú silu páchať zlo, ktorému by sme sa chceli vyhnúť.

Ide o problém každého človeka, aj svätý Pavol píše spoločenstvu v Ríme: „Nerobím dobro, ktoré chcem, ale zlo, ktoré nechcem“ (7, 19). Aj on bol hriešnik a aj my často robíme zlo, ktoré nechceme. Skrátka, po zahmlievaní Božej tváre, zahmlievaní tváre našich bratov a sestier, zahmlievaní veľkosti, ktorú v sebe nosíme, zostávame na ceste, ale potrebujeme nový smerovník, potrebujeme zmenu tempa, cieľ, ktorý nám pomôže nájsť cestu krstu, teda obnoviť našu pôvodnú krásu, ktorá je tam pod popolom, obnoviť zmysel ísť vpred. Ako často sa unavíme kráčaním a stratíme zmysel ísť vpred? Zostávame ticho, alebo ani nie ticho, ale nehybne.

Bratia, sestry, aká je cesta k obnoveniu nového života? Aká je cesta na tento pôst a na pokračovanie ? Je to cesta Božieho odpustenia. Zapíšte si to do svojich myslí a sŕdc: Boh sa nikdy neunaví odpúšťať. Počuli ste to? Ste schopní si to zopakovať spolu so mnou? Všetci spoločne: [všetci] Boh sa nikdy neunaví odpúšťať. Pre istotu ešte raz: [všetci] Boh sa nikdy neunavuje odpúšťať. Ale čo je to za drámu? Že my sme tí, ktorí sa unavia prosiť o odpustenie! Ale On sa nikdy neunaví odpúšťať. Nezabúdajme na to. A Božie odpustenie robí práve to: robí nás novými, akoby čerstvo pokrstenými. Vnútorne nás očisťuje, vracia nás do stavu nášho krstného znovuzrodenia: spôsobuje, že do našich sŕdc, vyprahnutých smútkom a zaprášených hriechmi, opäť prúdi čerstvá voda milosti. Pán odstraňuje popol zo žeravých uhlíkov duše, očisťuje tie vnútorné škvrny, ktoré nám bránia dôverovať Bohu, objímať bratov a sestry, milovať samých seba. On všetko odpúšťa.

„Ó, otče, mám hriech, ktorý je určite neodpustiteľný“. Počúvajte: Boh odpúšťa všetko, pretože sa nikdy neunaví odpúšťať. Božie odpustenie nás vnútorne premieňa: dáva nám nový život a nový pohľad. Nie náhodou sme v evanjeliu počuli, že Ježiš vyhlasuje: „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha“ (Mt 5, 8). Pripravuje nám oči, aby sme videli Boha. Človek vidí Boha len vtedy, ak má očistené srdce: očistite si srdce, aby ste videli Boha.

Kto však môže vykonať toto očistenie? Naša angažovanosť je potrebná, ale nestačí; sme slabí, nedokážeme to; len Boh pozná a uzdravuje srdce. Dobre si to zapamätajte: len Boh môže poznať a uzdraviť srdce, len on ho môže oslobodiť od zla. Aby sa tak stalo, musíme mu priniesť svoje otvorené a skrúšené srdce; musíme napodobniť malomocného z evanjelia, ktorý sa k nemu modlí takto: „Ak chceš, môžeš ma očistiť!“ (Mk 1, 40). To je krásne! „Ak chceš, môžeš ma vnútorne zmeniť, môžeš ma očistiť“. Je to krásna modlitba a môžeme ju opakovať spoločne, tu, všetci. Spoločne: „Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť“. Ešte raz: [všetci] „Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť“.

A teraz to v tichu všetci povedzte Pánovi a pozrite sa na svoje hriechy. Pozrite sa na hriechy, pozrite sa na zlé veci, ktoré máte v sebe a ktoré ste urobili; v tichu povedzte Pánovi: „Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť“. A On môže. Niektorí ľudia si myslia: „Ale tento hriech je príliš zlý, Pán nebude môcť…“. Pán odpúšťa všetko, Pán sa neunavuje odpúšťať. Pamätáte sa? Opakujte si: „Pán sa neunavuje odpúšťať“. Všetci spolu: [všetci] „Pán sa neunavuje odpúšťať“.

Pán to chce, pretože chce, aby sme boli obnovení, slobodní, vnútorne ľahkí, šťastní a na ceste, nie zaparkovaní na cestách života. On vie, aké ľahké je pre nás zakopnúť, spadnúť a byť na zemi, a chce nás opäť postaviť na nohy. Videl som krásny obraz, na ktorom je Pán, ktorý sa skláňa, aby nás zdvihol. A presne to robí Pán vždy, keď pristupujeme k spovedi. Nezarmucujme ho, neodkladajme stretnutie s jeho odpustením, pretože len ak nás On zdvihne, môžeme sa opäť postaviť na nohy a vidieť porážku nášho hriechu, ktorý je navždy zmazaný.

Hriech je totiž vždy porážkou, ale On víťazí nad hriechom, On je víťazstvo. Ba čo viac, „v tom istom okamihu, keď je hriešnikovi odpustené, je uchopený Bohom a obnovený milosťou, hriech – čuduj sa svete! – sa stáva miestom, kde Boh prichádza do kontaktu s človekom. […] Takto sa Boh dáva poznať tým, že odpúšťa“ (A. Louf, Pod vedením Ducha, Magnano 1990, 68-69). „Boha spoznávam štúdiom katechézy…“. Ale nepoznáš ho len rozumom: len keď je tvoje srdce kajúcne a ideš k nemu, ukazujúc svoje špinavé srdce, tam spoznáš Boha, ktorý odpúšťa. „Choď v pokoji, tvoje hriechy sú ti odpustené“. Boh sa dáva spoznať tým, že odpúšťa. A „hriešnik, nazerajúc do priepasti vlastného hriechu, objavuje na svojej strane nekonečnosť milosrdenstva“ (tamže) A toto je reštart nového života: začal sa v krste, reštartuje sa z odpustenia.

Nezriekajme sa Božieho odpustenia, sviatosti zmierenia: nie je to len prejav zbožnosti, ale základ kresťanskej existencie. Nejde o to, aby sme vedeli povedať dobre svoje hriechy, ale o to, aby sme sa uznali za hriešnikov a vrhli sa do náručia ukrižovaného Ježiša, aby sme boli oslobodení; nie je to moralistické gesto, ale vzkriesenie srdca. Zmŕtvychvstalý Pán nás vzkriesi, nás všetkých. Poďme teda prijať Božie odpustenie a my, ktorí ho udeľujeme, pocíťme, že sme rozdávateľmi radosti Otca, ktorý našiel svojho strateného syna; pocíťme, že naše ruky, položené na hlavy veriacich, sú rukami prebodnutými milosrdenstvom Ježiša, ktorý premieňa rany hriechu na kanály milosrdenstva.

My, ktorí pôsobíme ako spovedníci, cíťme, že „odpustenie a pokoj“, ktoré ohlasujeme, sú pohladením Ducha Svätého na srdciach veriacich. Drahí bratia, odpúšťajme! Drahí bratia kňazi, odpúšťajme, odpúšťajme vždy ako Boh, ktorý sa neunavuje odpúšťaním, a nájdeme sa. Vždy udeľujme odpustenie tým, ktorí oň prosia, a pomáhajme tým, ktorí pociťujú strach, aby s dôverou pristupovali k sviatosti uzdravenia a radosti. Vráťme Božie odpustenie do centra Cirkvi! A vy, drahí bratia kňazi, nežiadajte príliš veľa: nech povedia, a vy odpusťte všetkým. Nerobte výsluch, to nie.

A teraz sa pripravme na prijatie nového života, vyznajme Pánovi, že je v nás toľko starého, škaredého… Malomocenstvo hriechu poznačilo našu krásu, a tak hovoríme: Ježišu, ak chceš, môžeš ma očistiť! Všetci spoločne: [všetci] „Ježišu, ak chceš, môžeš ma očistiť“. Od myslenia, že ťa nepotrebujeme každý deň: [všetci] Ježišu, ak chceš, môžeš ma očistiť! Od pokojného života s mojou dvojtvárnosťou bez toho, aby som v tvojom odpustení hľadal cestu k slobode: [všetci] Ježišu, ak chceš, môžeš ma očistiť! Keď po dobrých úmysloch nenasledujú skutky, keď odkladám modlitbu a stretnutie s tebou: [všetci] Ježišu, ak chceš, môžeš ma očistiť!

Keď sa zmierujem so zlom, s nečestnosťou, s falošnosťou, keď súdim druhých, pohŕdam nimi a klebetím o nich, sťažujem sa na všetkých a na všetko: [všetci] Ježišu, ak chceš, môžeš ma očistiť! A keď sa uspokojím s tým, že nerobím nič zlé, ale ani nič dobré na slúžbu v Cirkvi a spoločnosti: [všetci] Ježišu, ak chceš, môžeš ma očistiť! Áno, Ježišu, verím, že ma môžeš očistiť, verím, že potrebujem tvoje odpustenie. Ježišu, obnov ma a ja budem opäť kráčať novým životom. [všetci] Ježišu, ak chceš, môžeš ma očistiť.

(Zdroj a preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Martin Jarábek)

Foto: Print Screen YouTube

Vatikán 28. februára (VaticanNews) „Modlime sa za tých, ktorí v rozličných kútoch sveta riskujú svoj život pre evanjelium, aby nadchli Cirkev svojou odvahou a misionárskou horlivosťou.“ Tak znie úmysel Apoštolátu modlitby (Celosvetová sieť modlitby s pápežom) na mesiac marec. Pápež František v krátkom videu vysvetľuje:

„Tento mesiac by som vám chcel porozprávať príbeh, ktorý je odrazom dnešnej Cirkvi. Je to príbeh o málo známom svedectve viery.

Pri návšteve utečeneckého tábora na Lesbose mi jeden muž povedal: „Otče, som moslim. Moja manželka bola kresťanka. Do našej krajiny prišli teroristi, obzreli si nás a pýtali sa na naše náboženstvo. Videli moju manželku s krížom a povedali jej, aby ho hodila na zem. Ona to neurobila a pred mojimi očami jej podrezali hrdlo.“ Presne to sa stalo.

Viem, že v sebe neuchovával zášť. Sústredil sa na príklad lásky svojej manželky, lásky ku Kristovi, ktorá ju viedla k prijatiu a vernosti až po smrť. Bratia, sestry, vždy budú medzi nami mučeníci. Je to znamenie, že sme na správnej ceste. Jeden skúsený človek mi povedal, že dnes je viac mučeníkov ako na začiatku kresťanstva. Odvaha mučeníkov, svedectvo mučeníkov je požehnaním pre všetkých.

Modlime sa, aby tí, ktorí v rôznych častiach sveta riskujú svoje životy pre evanjelium, svojou odvahou a misionárskym zápalom nadchli Cirkev. Buďme otvorení pre milosť mučeníctva.“

Svedčiť o Kristovi celým svojím životom

Ako sa uvádza v komuniké Apoštolátu modlitby, len v roku 2023 dostala organizácia ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi správy zo 40 krajín o ľuďoch zabitých alebo unesených pre ich vieru. Spomeňme len niekoľko príkladov: Nigéria sa stala krajinou s najvyšším počtom zabití; v Pakistane v diecéze Faisalabad boli napadnuté miesta bohoslužieb a v Jaranwale domy kresťanov; v Burkine Faso boli katolíci v Débé vyhnaní zo svojej dediny len kvôli svojej viere.

Páter Frédéric Fornos SJ, medzinárodný riaditeľ Celosvetovej siete modlitby s pápežom, pripomína, čo raz povedal svätý František z Assisi svojim bratom: „Hlásajte evanjelium, a ak je to naozaj potrebné, použite aj slová.“ Páter Fornos zároveň dodáva: „Sme povolaní svedčiť o Kristovi celým svojím životom. Mučeník je svedok Krista, ktorého samotná existencia je živým svedectvom. Teda stelesňuje evanjelium s rizikom vlastného života bez toho, aby sa uchýlil k násiliu. Pápežov úmysel modlitby nám kladie otázku: Ako svedčíme o Kristovi na mieste, kde sa nachádzame? Nie všetci sme povolaní riskovať život, aby sme boli verní Ježišovi Kristovi, ale môžem sa pýtať sám seba: keď sa stretávam so situáciami, ktoré sú v rozpore s kresťanskou etikou, s evanjeliom, v mojej práci, v mojich aktivitách, v mojom spoločenskom kruhu alebo v mojej rodine, zaujmem stanovisko nasledovať Kristovu cestu aj napriek ťažkostiam a výzvam, ktoré môžu nastať, alebo sa im vyhýbam? Modlime sa preto spolu s pápežom, aby tí, ktorí v rôznych častiach sveta riskujú svoje životy pre evanjelium, svojou odvahou a misionárskym nadšením nadchli Cirkev.“

–

Úmysel slovenských biskupov: Aby sme podľa príkladu sv. Jozefa dokázali vo všetkých okolnostiach života plniť Božiu vôľu.

Zuzana Klimanová – VaticanNews

(Zdroj:  TK KBS, VaticanNews,)

Foto: Zdruzenie marianskej mladeze

Bratislava 27. februára (TK KBS) Slávnosť blahorečenia Božieho služobníka Jána Havlíka sa uskutoční v sobotu 31. augusta 2024 v Šaštíne. Zástupcom Svätého Otca Františka na slávnosti bude prefekt Dikastéria pre kauzy svätých, kardinál Marcello Semeraro. Vatikánsky štátny sekretariát o tom informoval bratislavského arcibiskupa metropolitu Mons. Stanislava Zvolenského, ktorý dnes prijal provinciála Slovenskej provincie Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul P. Tomáša Brezániho, CM a Petra Nováka, koordinátora príprav slávnosti blahorečenia. Debatovali spolu o prípravach, organizácii a logistike podujatia.

V dnešnú nedeľu 3. marca pred modlitbou Anjel Pána pápež František hovoril o príbehu z evanjelia, kedy Ježiš vyhnal peňazomencov a predavačov z chrámu. Náš vzťah k Bohu nemá byť chladný a komerčný, ale blízky a dôverný. Povzbudil vyše 20 tisíc veriacich zhromaždených na Námestí sv. Petra, aby sa zamysleli nad kontrastom medzi domovom a tržnicou. „Sú to vlastne dva rôzne spôsoby predstupovania pred Pána“.
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes nám evanjelium ukazuje nepríjemnú scénu ako Ježiš vyháňa kupcov z chrámu (porov. Jn 2, 13-25). Ježiš vyháňa predavačov, prevracia stoly peňazomencov a všetkých napomína slovami: „Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!“ (v. 16). Zastavme sa na chvíľu pri kontraste medzi domovom a tržnicou: sú to vlastne dva rôzne spôsoby predstupovania pred Pána.

V chráme chápanom ako tržnica na to, aby sme boli v poriadku pred Bohom, stačilo kúpiť baránka, zaplatiť zaňho a ugrilovaného na žeravých uhlíkoch oltára skonzumovať. Kúpiť, zaplatiť, zjesť a potom nech každý ide do svojho domu. Avšak v chráme chápanom ako domov sa deje opak: človek ide na stretnutie s Pánom preto, aby vytvoril spoločenstvo s Ním, aby bol spolu so svojimi bratmi i sestrami, aby sa mohol podeliť o radosti či bolesti. Na tržnici ide o cenu, doma sa nekalkuluje; na tržnici sa hľadajú vlastné záujmy, kým doma sa daruje nezištne.

Ježiš je dnes neústupný, pretože nesúhlasí s tým, aby bol  chrám – domov nahradený chrámom – tržnicou. Nesúhlasí s tým, aby vzťah s Bohom bol vzdialený a obchodný namiesto blízkeho a dôverného vzťahu. Nesúhlasí s tým, aby predajné pulty nahradili rodinný stôl, aby ceny nahradili objatia a mince, aby nahradili pohladenia. Prečo to Ježiš odmieta? Pretože takto sa vytvára bariéra medzi Bohom a človekom i medzi bratmi, zatiaľ čo Kristus prišiel, aby priniesol spoločenstvo, aby priniesol milosrdenstvo, teda odpustenie a prináša blízkosť.

Dnes sme aj my počas nášho pôstneho putovania pozvaní, aby sme v nás a okolo nás vytvorili viac domova a menej tržnice. Predovšetkým vo vzťahu Bohu. Tak, že sa budeme veľa modliť ako deti, ktoré neúnavne a s dôverou klopú na Otcove dvere, a nie ako lakomí a nedôverčiví obchodníci. Takže na prvom mieste modlitbou. A potom šírením bratstva. Potrebujeme byť viac bratmi. Pomyslime na rozpačité, izolujúce, niekedy až nepriateľské ticho, s ktorým sa človek stretáva na mnohých miestach.

Položme si teraz otázku: predovšetkým, aká je moja modlitba? Je to cena, ktorú musím zaplatiť, alebo je to chvíľa dôvernej odovzdanosti, pri ktorej sa nepozerám na hodinky? Aké mám vzťahy s druhými? Viem dávať bez toho, aby som čakal na reciprocitu? Viem urobiť prvý krok, aby som prelomil múry mlčania a prekonal odstupy? Tieto otázky si musíme položiť.

Panna Mária, pomáhaj nám „vytvárať domov“ s Bohom, medzi nami a okolo nás.

(Zdroj a preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Andrej Klapka a Martin Jarábek)