Author Archives: bero

Anjel Pána 18. februára 2024  (VATICAN MEDIA Divisione Foto)

„Pozdravujem neokatechumenátne spoločenstvá z rôznych farností Českej republiky, Slovenska a Španielska (…)“ Takto pozdravil Svätý Otec veriacich Slovákov, prítomných na Námestí sv. Petra po poludňajšej modlitbe Anjel Pána v nedeľu 18. februára. Z okna Apoštolského Paláca Svätý Otec v súvislosti s dnešným evanjeliom uviedol, že pôstne obdobie je „vhodný čas vstúpiť na našu vnútornú púšť“, kde nám anjeli pomáhajú čeliť nerestiam.
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes, na prvú pôstnu nedeľu, nám evanjelium predstavuje Ježiša pokúšaného na púšti (porov. Mk 1, 12-15). Text hovorí: «na púšti bol štyridsať dní a satan ho pokúšal». V pôstnom období sme aj my pozvaní „vstúpiť na púšť“, to znamená do ticha, do vnútorného sveta, načúvať srdcu, vstúpiť do kontaktu s pravdou. Na púšti – dodáva dnešné evanjelium – Kristus «bol medzi divou zverou a anjeli mu posluhovali» (v. 13). Divá zver a anjeli mu robili spoločnosť. No v symbolickom zmysle robia spoločnosť aj nám:

keď vstupujeme do vnútornej púšte, v skutočnosti sa tam môžeme stretnúť s divou zverou a anjelmi.

Divá zver. V akom zmysle? V duchovnom živote si ich môžeme predstaviť ako nezriadené vášne, ktoré rozdeľujú naše srdce a snažia sa ho ovládnuť. Lákajú nás, zdajú sa byť zvodné, ale ak si nedáme pozor, hrozí, že nás roztrhajú. Tieto „šelmy“ duše môžeme pomenovať: rôzne neresti, túžba po bohatstve, ktorá nás uväzňuje vo vypočítavosti a nespokojnosti, márnivá rozkoš, ktorá nás odsudzuje na nepokoj a osamelosť, a opäť chamtivosť po sláve, ktorá plodí neistotu a neustálu potrebu potvrdenia a protagonizmu – nezabúdajme na tieto veci, ktoré nás môžu v našom vnútri postrehnúť: žiadostivosť, márnosť a chamtivosť. Sú ako „divé“ šelmy, ktoré treba skrotiť a bojovať s nimi: inak pohltia našu slobodu. A pôstny čas nám pomáha vstúpiť na našu vnútornú púšť, aby sme tieto veci napravili.

A na púšti boli tiež anjeli. Sú to Boží poslovia, ktorí nám pomáhajú, slúžia nám, v skutočnosti je ich charakteristikou podľa evanjelia služba (porov. v. 13): presný opak vlastníctva, typického pre vášne. Služba verzus vlastníctvo. Anjeli pripomínajú dobré myšlienky a city, ktoré naznačuje Duch Svätý. Kým pokušenia nás rozdeľujú, dobré božské vnuknutia nás zjednocujú a dávajú nám vstúpiť do harmónie: utišujú srdce, vlievajú Kristovu chuť, „predchuť Neba“. Na to, aby sme pochopili inšpirácie Bohom, je potrebné vstúpiť do ticha a modlitby. A pôstny čas je na to vhodný.

Môžeme si položiť otázky: prvá – aké sú nezriadené vášne, tie „divé šelmy“, ktoré chcú roztriasť moje srdce? Druhá  – aby som umožnil Božiemu hlasu prehovoriť k môjmu srdcu a udržal ho v dobrom, uvažujem o tom, že sa trochu utiahnem do „púšte“, snažím sa kvôli tomu cez deň venovať nejaký priestor tichu?

Nech nám na našej ceste pôstnym obdobím pomáha Svätá Panna Mária, ktorá zachovávala Slovo a nenechala sa zasiahnuť pokušeniami Zlého.

(zdroj a preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Andrej Klapka, Miroslava Holubíková)

Foto: Vatican Media

Vatikán 14. februára (VaticanNews) Svätí nás učia, ako prejsť nocou ducha a prijať chudobu viery. Pápež František o tom hovoril na stredajšej audiencii v ďalšej zo svojich katechéz o nerestiach a čnostiach.

Tentoraz ju venoval acedii, ktorá sa často mylne stotožňuje s lenivosťou. Svätý Otec pripomenul, že acedia znamená „nedostatok záujmu o vlastný život“ a je veľmi nebezpečným pokušením podobným depresii.

Na audiencii sa zúčastnili prešovský arcibiskup metropolita Jonáš Maxim a kňazi zo Spolku sv. Cyrila a Metoda.

Čítanie: Mt 26, 36. 40-41

Tu Ježiš prišiel s nimi na pozemok, ktorý sa volá Getsemani, a povedal učeníkom: „Sadnite si tu, kým odídem tamto a pomodlím sa“. […] Keď sa vrátil k učeníkom, našiel ich spať. I povedal Petrovi: „To ste nemohli ani hodinu bdieť so mnou? Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia! Duch je síce ochotný, ale telo slabé“.

Acedia (Duchovné znechutenie)
8. časť cyklu katechéz O nerestiach a čnostiach

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Medzi všetkými hlavnými neresťami je jedna, ktorá často zostáva nepovšimnutá, možno kvôli svojmu názvu, ktorý je pre mnohých ťažko pochopiteľný: acedia (duchovné znechutenie). Preto sa v zozname nerestí pojem acedia často nahrádza iným, oveľa častejšie používaným: lenivosť. V skutočnosti je lenivosť skôr dôsledkom ako príčinou. Keď človek iba tak nečinne, ľahostajne a apaticky pôsobí, hovoríme, že je lenivý. Ale ako učí múdrosť starovekých otcov púšte, často je koreňom tejto lenivosti acedia, čo doslova z gréčtiny znamená „nedostatok starostlivosti“.

Je to veľmi nebezpečné pokušenie, s ktorým neradno žartovať. Človek, ktorý sa stane jeho obeťou, je akoby zdrvený túžbou po smrti: pociťuje odpor ku všetkému, vzťah s Bohom sa mu stáva nudným a aj tie najsvätejšie skutky, ktoré kedysi hriali jeho srdce, sa mu teraz zdajú byť úplne zbytočné. Človek začína ľutovať plynutie času a mladosť, ktorá je nenávratne za ním.

Acedia je definovaná ako „poludňajší démon“: zastihne nás uprostred dňa, keď únava vrcholí a nasledujúce hodiny sa zdajú monotónne, je nemožné ich prežívať. Mních Evagrius v jednom zo svojich slávnych opisov predstavuje toto pokušenie takto: „Oko lenivého človeka je neustále upreté na okná a v mysli fantazíruje o návštevníkoch […] Pri čítaní lenivý človek často zíva a ľahko ho premáha spánok, prižmuruje oči, pretiera si ruky a odtiahnuc oči od knihy hľadí na stenu; potom opäť pozrie do knihy a zasa trochu prečíta [… ]; napokon skloní hlavu, položí si knihu pod ňu a upadne do ľahkého spánku, kým ho neprebudí hlad a nedonúti ho venovať sa svojim potrebám“; na záver: „Lenivý človek nekoná starostlivo Božie dielo“ [1].

Súčasní čitatelia vidia v týchto opisoch niečo, čo veľmi pripomína zlo depresie, a to z psychologického aj filozofického hľadiska. Pre tých, ktorí upadli do duchovného znechutenia (acedie), život stráca zmysel, modliť sa je nudné, každý boj sa zdá byť bezvýznamný. Ak sme aj v mladosti pestovali vášne, teraz sa nám zdajú nelogické; ako sny, ktoré nás neurobili šťastnými. Človek sa necháva unášať a rozptýlenie, nepremýšľanie, sa zdajú byť jediným východiskom: človek by chcel byť ako omráčený, mať úplne prázdnu myseľ… Je to tak trochu ako zomrieť vopred a je to nepekné.

Pred touto neresťou, o ktorej si uvedomujeme, že je veľmi nebezpečná, učitelia duchovného života predkladajú rôzne východiská. Rád by som poukázal na to, čo sa mi zdá najdôležitejšie a čo by som nazval trpezlivosťou viery. Hoci pod náporom lenivosti človek túži byť „inde“, uniknúť z reality, treba mať naopak odvahu zostať a prijať Božiu prítomnosť vo svojom „tu a teraz“, v mojej situácii, v takej aká je.

Mnísi hovoria, že cela je pre nich najlepšou učiteľkou života, pretože je to miesto, ktoré vám konkrétne a denne hovorí o vašom príbehu lásky k Pánovi. Démon lenivosti (acedie) chce zničiť práve túto jednoduchú radosť z toho, čo je tu a teraz, tento vďačný úžas nad skutočnosťou; chce ťa presvedčiť, že je to všetko márne, že nič nemá zmysel, že sa neoplatí o nič a o nikoho starať. V živote stretávame „duchovne znechutených“ ľudí, ľudí, o ktorých hovoríme: „Ale je ten človek nudný!“ a neradi sa s ním stretávame. Stretávame ľudí, ktorí majú postoj nudy, ktorý je nákazlivý. To je duchovné znechutenie (acedia).

Koľko ľudí v zajatí lenivosti, poháňaných beztvárnym nepokojom, nerozumne opustilo cestu dobra, ktorou sa predtým vydali! Zápas s lenivosťou (acediou) je rozhodujúci boj, ktorý treba vyhrať za každú cenu. A je to zápas, ktorý neušetril ani svätých, pretože v mnohých ich denníkoch nájdeme zopár stránok, v ktorých sa zverujú s neznesiteľnými chvíľami, so skutočnými nocami viery, keď sa všetko zdalo temné. Títo svätci nás učia prechádzať takouto nocou trpezlivo a prijať biedu svojej viery. Odporúčali pod útlakom duchovného znechutenia (acedie) udržiavať istú mieru odhodlania, stanovovať si dosiahnuteľnejšie ciele, ale zároveň vydržať a vytrvať, opierajúc sa o Ježiša, ktorý nás v pokušeniach nikdy neopúšťa.

Viera, sužovaná skúškou lenivosti (acedie), nestráca svoju hodnotu. Naopak, je to pravá viera, veľmi ľudská viera, ktorá napriek všetkému, napriek temnote, ktorá ju zaslepuje, stále pokorne verí. Je to viera, ktorá zostáva v srdci ako žeravé uhlíky pod popolom. Vždy zostáva. A ak niekto z nás upadne do tejto neresti alebo do pokušenia lenivosti (acedie), skúste sa pozrieť do svojho vnútra a chráňte si uhlíky viery: tak sa napreduje.

Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Andrej Klapka, Martin Jarábek

[1] Evagrio Pontico, Osem duchov zla, 14.

( zdroj: TK KBS, VaticanNews, )

Foto: Zdruzenie marianskej mladeze

Bratislava xx. januára (TK KBS) Na Slovensku sa začali prípravy slávnosti blahorečenia Jána Havlíka. Ide o bohoslovca Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul, ktorý zomrel v roku 1965 ako 37-ročný na následky mučenia v komunistických väzniciach. O tom, že bude blahorečený, rozhodol 14. decembra 2023 Svätý Otec František.

„Hoci termín a miesto blahorečenia Jána Havlíka ešte nie sú známe, prípravy na slávnosť s tým spojenú sme už začali,“ uviedol provinciál Slovenskej provincie Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul P. Tomáš Brezáni CM. „Po tom, ako Vatikán oznámil, že Svätý Otec rozhodol o blahorečení, navrhli sme možné dátumy slávnosti. Veríme, že o tom, kedy bude, budeme čoskoro informovať verejnosť,“ dodal.

„Jednou z prvých úloh bude zostaviť prípravný tím slávnosti. Pokračovať budeme rozdelením úloh a kompetencií. Potom nás čaká logisticky náročná úloha zorganizovať samotnú slávnosť a všetko, čo je s ňou spojené. Pozývam preto všetkých bez rozdielu veku, mladých i starších, spojme sa v modlitbe za prípravy i celú slávnosť, ktorá nás tento rok čaká,“ dodal provinciál Brezáni.

Ján Havlík sa tak stane ďalším svedkom z obdobia prenasledovania Cirkvi komunistickým režimom, ktorého mučeníctvo Cirkev oficiálne uznala. Pápež František schválil dekrét o mučeníctve Jána Havlíka CM in odium fidei, teda z nenávisti k viere. Bližšie informácie o jeho živote a odkaze prinesie čoskoro nová internetová stránka.

( zdroj: TK KBS )

Pre tohtoročné pôstne obdobie, ktoré začína Popolcovou stredou 14. februára, napísal Svätý Otec posolstvo na tému: „Cez púšť nás Boh vedie k slobode“. Pápež v ňom povzbudzuje Boží ľud, „aby sa odhodlal opustiť ťaživé putá, ktorý si dnes nesie“ tak, ako ľud Izraela na púšti s Mojžišom v knihe Exodus. Posolstvo bolo zverejnené vo štvrtok 1. februára cez Tlačové stredisko Svätej stolice.

Miroslava Holubíková – Vatican news

Uvedomujeme si že „nám chýba nádej a blúdime životom ako púšťou, bez zasľúbenej zeme, ku ktorej by sme mohli spoločne smerovať“. Takto píše Svätý Otec František vo svojom posolstve pre čas pôstu 2024, ktorý „je časom milosti“, pretože „púšť sa opäť stáva miestom prvej lásky“, kde „Boh vychováva svoj ľud, aby vyšiel zo svojho otroctva a zakúsil prechod od smrti k životu: „Ako ženích nás priťahuje opäť k sebe a prehovára k nášmu srdcu slovami lásky“.

Pápež v posolstve zdôrazňuje, že ak má byť naša pôstna cesta k oslobodeniu konkrétna, prvým krokom je chcieť vidieť skutočnosť. To znamená, že „priznáme, že sme stále „pod nadvládou faraóna“, ktorý „nás vyčerpáva a robí necitlivými“.  Ako ďalej vysvetľuje pápež, „hoci sa krstom začalo naše oslobodenie, zostáva v nás nevysvetliteľná túžba po otroctve. Je to akoby sme boli priťahovaní k istote dôverne známych vecí na úkor slobody“. Preto Petrov nástupca poukazuje „v rozprávaní o exode na dôležitý detail: je to Boh, kto vidí skutočnosť, je pohnutý a prináša slobodu, nie je to Izrael, kto si ju žiada“.

Svätý Otec v posolstve vyzýva, aby sme „dobu pôstu prijali ako intenzívny čas, v ktorom nám opäť zaznieva jeho slovo: „Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva (Ex 20, 2).“ Ako píše pápež, „je to čas obrátenia, čas slobody“, a „púšť je miesto, kde môže dozrieť naša sloboda cez osobné rozhodnutie neupadnúť späť do otroctva“.

V Pôstnom období – čítame ďalej v posolstve – môžeme nájsť „nové kritériá hodnotenia“ a tiež „spoločenstvo, s ktorým sa môžeme vydať na cestu, po ktorej sme ešte nikdy nešli“. No je to aj čas – upozorňuje pápež – zastaviť sa. Zastaviť sa v modlitbe, prijať Božie slovo.

V závere posolstva Svätý Otec pozýva veriacich „hľadať a riskovať“, pretože „ide o odvahu obrátiť sa a vyjsť z otroctva“.

zdroj: vaticannews.va

Ježiš, ktorý vychádza v ústrety zranenému ľudstvu, nám ukazuje Otcovu tvár. Svätý Otec František o tom dnes hovoril vo svojom zamyslení pri modlitbe Anjel Pána. Povzbudil nás, aby sme sa vzdali falošných predstáv o Bohu, a aby sme objavili Boha, ktorého nám Ježiš predstavuje v evanjeliu. Pápež zdôraznil, že je dôležité pre dozrievanie našej viery, aby sme sa z kresťanov uzavretých v sakristii stali hlásateľmi nádeje.
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Evanjelium z liturgie nám ukazuje Ježiša v pohybe: práve skončil kázanie a po odchode zo synagógy ide do domu Šimona Petra, kde uzdravuje jeho svokru. Potom k večeru opäť vychádza k mestskej bráne, kde stretáva mnoho chorých a posadnutých ľudí a uzdravuje ich; na druhý deň ráno vstáva skoro a odchádza do ústrania modliť sa; a nakoniec sa opäť vydáva na cestu cez Galileu (porov. Mk 1, 29-39). Ježiš je v pohybe.

Zastavme sa pri Ježišovom neustálom pohybe, ktorý nám hovorí niečo dôležité o Bohu a zároveň nás vyzýva k niektorým otázkam o našej viere.

Ježiš, ktorý vychádza v ústrety zranenému ľudstvu, nám zjavuje Otcovu tvár. Je možné, že v nás stále pretrváva predstava vzdialeného, chladného Boha, ktorému je ľahostajný náš údel. Evanjelium nám však ukazuje, že Ježiš po vyučovaní v synagóge vychádza von, aby slovo, ktoré hlásal, mohlo ľudí osloviť, dotknúť sa ich a uzdraviť. Tým nám zjavuje, že Boh nie je vzdialený pán, ktorý k nám hovorí z výšky; naopak, je to Otec plný lásky, ktorý sa stáva blízkym, ktorý navštevuje naše domovy, ktorý chce zachraňovať a vyslobodzovať, uzdravovať z každého zla na tele i na duchu. Boh je nám vždy nablízku. Boží postoj sa dá vyjadriť tromi slovami: blízkosť, súcit a neha. Boh, ktorý prichádza blízko, aby nás sprevádzal, je nežný a odpúšťa nám. Nezabúdajte na to: blízkosť, súcit a neha. To je Boží postoj.

Toto Ježišovo ustavičné kráčanie nás konfrontuje. Môžeme sa pýtať sami seba: objavili sme tvár Boha ako Otca milosrdenstva, alebo veríme a hlásame chladného a vzdialeného Boha? Prináša nám viera zdravý nepokoj alebo je pre nás vnútornou útechou, ktorá nás necháva na pokoji? Modlíme sa len preto, aby sme sa cítili dobre, alebo nás slovo, ktoré počúvame a hlásame, pobáda, aby sme podobne ako Ježiš vyšli k druhým a šírili Božiu útechu? Bude dobré, ak si tieto otázky položíme.

Hľaďme teda na Ježišovu cestu a pamätajme, že naším prvým duchovným dielom je toto: zanechať predstavu Boha, o ktorom si myslíme, že ho poznáme, a každý deň sa obracať k Bohu, ktorého nám Ježiš predstavuje v evanjeliu, ktorý je Otec lásky a Otec súcitu. Otec, ktorý je blízky, súcitný a nežný. A keď objavíme pravú tvár Boha Otca, naša viera dozrieva: už nie sme „kresťanmi zo sakristie“ alebo „salónnymi kresťanmi“, ale cítime sa povolaní stať sa nositeľmi Božej nádeje a uzdravenia.

Najsvätejšia Panna Mária, Žena na ceste, pomáhaj nám, aby sme ohlasovali a vydávali svedectvo o Pánovi, ktorý je blízky, súcitný a nežný.

(Zdroj a preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Andrej Klapka, Martin Jarábek)

S vierou vo vzkriesenie a večný život si Vám dovoľujeme oznámiť, že dnes 31. januára 2024 okolo 6.00 hodiny ráno, nás predišiel do večnosti náš spolubrat vdp. Stanislav Grešša.
Pán si ho povolal v 86. roku života a v 62 roku kňazskej služby.

Pohrebnú svätú omšu za zosnulého otca Stanislava bude celebrovať otec biskup Mons. Marián Chovanec v sobotu 3. februára 2024 o 11.00 hod. vo filiálnom Kostole sv. Zuzany v Radimove (Farnosť Unín). Jeho telesné ostatky následne uložíme podľa obradov Rímskokatolíckej cirkvi na miestnom cintoríne.

Odpočinutie večné daj mu, Pane, a svetlo večné nech mu svieti. Nech odpočíva v pokoji!

GREŠŠA Stanislav
nar. 6. 5. 1938 v Radimove
ord. 1. 7. 1962 v Bratislave

1962 – 1963 kaplán Detvianska Huta
1963 – 1964 kaplán Bojnice
1964 – 1966 kaplán Čierny Balog
1966 – 1967 kaplán Martin
1967 – 1970 kaplán Zvolen
1970 – kaplán Nová Baňa
1970 – 1972 farský administrátor Kremnické Bane
1972 – 1975 mimo pastorácie, odobratý štátny súhlas
1975 – 1977 kaplán Nitrianske Pravno
1977 – 1978 farský administrátor Malé Kršteňany
1978 – 1986 farský administrátor Donovaly
1984 – 1986 excurrendo Uľanka a Špania Dolina
1986 – farský administrátor Uľanka
1986 excurrendo Donovaly
1986 – 1989 farský administrátor Sebedražie
1989 – 1990 farský administrátor Brehy
1990 – 1991 farský administrátor Turčiansky Ďur
1991 – 1992 farár Selce
1992 – 2000 farár Zemianske Kostoľany
2000 – 2009 penzionovaný Radošiná, Beckov
2009 – 2015 výpomocný duchovný Turčianske Teplice
2015 – 2018 výpomocný duchovný Partizánske – mesto
2018 – 2022 penzionovaný Partizánske
2022 – 2024 penzionovaný Nitra

Zdroj: Biskupstvo Banská Bystrica

Homília J.Ex. Mons. Nicolu Girasoliho, apoštolského nuncia Svätej Stolice na Slovensku, na svätej omši pri príležitosti 100. výročia narodenia blahej pamäti Jeho Eminencie Jána Chryzostoma kardinála Korca 21. januára 2024 v Katedrále – Bazilike sv. Emeráma v Nitre

„Ukáž mi, Pane, svoje cesty (Ž 25,4). Drahí bratia a sestry, týmito krásnymi slovami, ktoré zazneli v responzóriovom žalme, si pripomíname Jeho Eminenciu kardinála Jána Chryzostoma Korca, SJ, pri príležitosti stého výročia jeho narodenia.

Spomíname na neho v tejto krásnej Katedrále svätého Emeráma, v jeho katedrále, kde dlhé roky ohlasoval a zvestoval radostnú zvesť evanjelia ako veľký, verný, obetavý a oddaný pastier Nitrianskej diecézy a kde jeho telo odpočíva v pokoji. Spolu s Jeho Excelenciou Mons. Viliamom Judákom, nitrianskym biskupom, ostatnými bratmi biskupmi, kňazmi, seminaristami, členmi rehoľných kongregácií a všetkými vami, milovaní bratia a sestry, sa dnes modlíme, aby pamiatka a odkaz kardinála Korca naďalej svietili na cestu jednoty nám, kresťanom a občanom tejto krajiny, a aby posilňovali našu vieru a nádej.

Pápež František, vo svojom sústrastnom telegrame pri príležitosti úmrtia kardinála Korca, ho označil za neohrozeného svedka evanjelia a odvážneho obrancu kresťanskej viery a ľudských práv (porov. Sústrastný telegram pápeža Františka, 26.10. 2015). Život kardinála Korca bol naozaj zrkadlom vierohodnosti, oduševnený jeho pevnou vierou a zásadovosťou. Pán bol pre neho všetkým. Kardinál Korec nás učil, že vieru nemožno skompromitovať. Naša láska a oddanosť Bohu musí byť stopercentná. Písal, že sa nikdy nesmieme ohnúť pred zlom a že nemôžeme na všetko povedať áno: nikdy nepovedať áno, keď nemôžeme povedať áno (porov. Szelepcsényi J.: Slová v čereni, Trnava, Spolok svätého Vojtecha, 2022, s. 40-41). Učil nás, ako sa vzoprieť, ako sa neohnúť a neschvaľovať to, čo je zlé. Jeho húževnatosť v odolávaní pokušeniu zabezpečiť si ľahší život podporovali slová sv. Pavla: Môžeme všetko, môžeme odolať a prekonať všetky výzvy a ťažkosti, lebo nás posilňuje Pán (porov. Flp 4, 14). Pán bol jeho silou. Naša oddanosť pravde musí byť nedotknuteľná, pretože o kresťanských hodnotách a ľudských právach sa nedá vyjednávať.

V prvom čítaní sme počuli, ako Jonášova poslušnosť Bohu zmenila srdcia všetkých obyvateľov Ninive a ako sa zriekli svojho zlého správania. Jonáš si na začiatku myslel, že obrátenie Ninive nie je možné. Váhal, či má ísť do Ninive, ale nakoniec dôveroval poslaniu, ktoré mu zveril Boh. Viera predpokladá úplnú dôveru Bohu aj vtedy, keď prežívame smútok a nevidíme rýchlu odpoveď Boha na naše očakávania a ani na naše úsilie v pastoračnej práci. Náš Pán nám svojím utrpením na kríži ukázal, že naša spása zahŕňa aj utrpenie. Nie sme povolaní kríž len uctievať, ale každý deň vziať svoj kríž a nasledovať Ježiša (porov. Mt 16, 24). Kardinál Korec žil úplne v Bohu, uskutočňujúc krásne slová svätého Pavla, že Ježiš má byť oslávený v našom tele a že ako kresťania sme vierohodní len vtedy, keď napodobňujeme nášho Pána, keď mihi vivere Christus est (porov. Flp 1, 20), keď pre mňa žiť je Ježiš.

Bratia a sestry, viera musí byť podporená nádejou. Kardinál Korec vo svojich spisoch veľmi často spájal vieru s nádejou. V skutočnosti je to nádej, kresťanská nádej, ktorá dáva silnejšiu motiváciu viere. Nádej je ako lokomotíva vlaku. Čím silnejšia je lokomotíva a čím rýchlejšie ide, tým rýchlejšie beží viera a tým väčšiu motiváciu má. Práve nádej nám pomáha v núdzi. Zárukou našej nádeje – píše kardinál Korec – je Ježišova smrť a zmŕtvychvstanie. Počas rokov jeho väznenia všetky ľudské nádeje a očakávania stroskotávali, ale jeho cieľom a oporou bola kresťanská nádej, ktorá prekonáva všetky ľudské hranice a siaha až poza našu ľudskú smrť. (Porov. Szelepcsényi J.: Slová v čereni, s. 49). Musíme si zachovať nádej… aby sme mali väčšiu motiváciu pre všetko, čo robíme. Okrem kresťanskej nádeje kardinál Korec odporúčal robiť dobro a skutky milosrdenstva (porov. tamže, s. 40-41). Podporovať dobré veci aj v ťažkostiach dáva našej existencii horizont solidarity. Milosrdenstvo je ako soľ, ktorá dáva chuť našej viere. Vieme, že kardinál Korec bol veľkým obdivovateľom a mal úctu k teraz už svätej Matke Tereze z Kalkaty, veľkej svätice milosrdenstva. Kardinál Korec ju tu v Nitre prijal 13. mája 1990 a dnes, na záver tejto slávnosti, požehnáme pamätnú tabuľu na pamiatku návštevy Matky Terezy tu v Nitre, ktorá bude neskôr umiestnená na stene biskupskej rezidencie tu v Nitre, aby pripomínala duchovné spojenie milosrdenstva medzi kardinálom Korcom a svätou Matkou Terezou.

Drahí bratia a sestry, dnešné evanjelium nám hovorí: „Naplnil sa čas… a priblížilo sa Božie kráľovstvo… Kajajte sa a verte“. Božie volanie vždy predpokladá zmenu a odpútanie sa. Počuli sme, ako apoštoli hneď zanechali svoje siete a išli za ním. Tak ako apoštoli, aj my sme povolaní urobiť rozhodnutie, nemôžeme odkladať zmenu v našom živote. Aj svätý Pavol nám v druhom čítaní pripomína, že čas je krátky a nemôžeme sa nechať „zavaliť“ vecami, ktoré pominú. Musíme niečo urobiť, nemôžeme zostať statickí, čakať na niečo, čo sa môže stať. Nemôžeme len vyčkávať. Potrebujeme sa s nadšením zapojiť do dynamiky evanjelizácie, potrebujeme sa meniť, robiť pokánie a veriť. Pán nám hovorí, aby sme niečo urobili, lebo nemôžeme zostať len ľahostajnými divákmi úpadku našich hodnôt. Nemôžeme si len tak zvyknúť na sekularizáciu a polarizáciu v našej spoločnosti.

V krásnom posolstve pri príležitosti 20. výročia vzniku Slovenskej republiky kardinál Korec povedal, že dobrú budúcnosť Slovenska môžeme zaručiť len vtedy, keď budú v živote našej spoločnosti prítomné kresťanské hodnoty (porov. Posolstvo kardinála Jána Chryzostoma Korca k 20. výročiu Slovenskej republiky, Tlačová kancelária KBS). Pri tejto príležitosti vyzval všetkých občanov Slovenska, aby sa nebáli, zachovali si pevnú vieru a pomáhali si navzájom, aby sme kráčali a rástli v jednote. Dodal, že Kristus je svetlom sveta a mal by byť jediným svetlom, ktoré nám svieti pod nohy, jediným svetlom, ktoré nás sprevádza a môže nám ukázať, ako máme žiť. Tieto prorocké slová kardinála Korca sú pre nás všetkých stále veľmi živé. Tieto slová by dnes mali inšpirovať našu spoločnosť. Naozaj potrebujeme Kristovo svetlo, aby sme odstránili temnotu hriechu a išli správnou cestou pre dobro všetkých.

Myslím si, že najlepším spôsobom, ako si uctiť pamiatku kardinála Korca pri príležitosti stého výročia jeho narodenia je vážiť si jeho odkaz. Jeho učenie a jeho život sú veľkým zdrojom motivácie pre všetkých. Dnes sa na neho nepozeráme len ako na veľkú osobnosť, ktorá navždy zostane v dejinách Slovenska, nepozeráme sa na neho len ako na veľkého človeka minulosti. Jeho život a učenie sú dnes veľkou inšpiráciou pre nás kresťanov a pre našu krajinu. Zostane pilierom viery a vierohodnosti pri obrane kresťanských hodnôt a ľudskej dôstojnosti.

Na sté výročie jeho narodenia prosíme Pána, aby sme nasledovali jeho cesty a vraciame sa dnes domov motivovaní žiť radostnejšie svoju vieru, postaviť sa za Pána… kričať do sveta, že Pán je moje svetlo a moja spása (porov. Ž 27, 1-2). Ako to bolo v prípade kardinála Korca, s Pánom sa ničoho nebojíme. S Pánom môžeme prekonať všetky ťažkosti. S Pánom sa môžeme vzoprieť, musíme sa vzoprieť, sme povolaní vzoprieť sa vlnám, ktoré majú za cieľ odstrániť alebo marginalizovať Boha, náboženstvo a kresťanské hodnoty z našej spoločnosti. V našej spoločnosti je priestor pre Boha, je tu priestor pre kresťanské hodnoty. S odkazom kardinála Korca si môžeme posilniť svoju vieru: nebojme sa, neskláňajme sa pred tým, čo je zlé a buďme vždy hrdí na identitu a jednotu našej krajiny. AMEN.“

Zdroj: biskupstvo – nitra. sk

Generálna audiencia 24. január  (VATICAN MEDIA Divisione Foto)

Počas stredajšej audiencie v Aule Pavla VI. pápež František hovoril o lakomstve, ktoré spočíva v pripútanosti k veciam. Pripomenul, že táto neresť sa netýka len bohatých ľudí a často nemá nič spoločné so stavom bankového účtu. „Je to choroba srdca, nie peňaženky,“ zdôraznil Svätý Otec v ďalšej zo svojich katechéz o nerestiach a cnostiach.
Pred katechézou zaznelo čítanie z Prvého listu sv. apoštola Pavla Timoteovi (1 Tim 6,8-10):

Uspokojme sa s tým, že máme čo jesť a čo si obliecť. Lebo tí, čo chcú zbohatnúť, upadajú do pokušenia a osídla a do mnohých nezmyselných a škodlivých žiadostí, ktoré ľudí ponárajú do záhuby a zatratenia. Lebo koreňom všetkého zla je láska k peniazom.

Lakomstvo
5. časť cyklu katechéz O nerestiach a cnostiach

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Pokračujeme v katechézach o nerestiach a cnostiach a dnes budeme hovoriť o lakomstve, teda o takej forme pripútanosti k peniazom, ktorá človeku bráni vo veľkodušnosti.

Nie je to hriech, ktorý sa týka len ľudí vlastniacich veľký majetok, ale je to všeobecná neresť, ktorá často nemá nič spoločné so stavom na bankovom účte. Je to choroba srdca, nie peňaženky.

Púštni otcovia skúmali túto neresť a zistili, že sa lakomstvo môže zmocniť aj mníchov, ktorí sa zriekli obrovského dedičstva. V samote svojej cely lipli na predmetoch malej hodnoty: nepožičiavali ich, nedelili sa o ne a ešte menej boli ochotní ich darovať. Pripútanosť k maličkostiam oberá o slobodu. Tieto predmety sa pre nich stali akýmsi fetišom, od ktorého sa nedalo odpútať. Bol to akýsi návrat do štádia dieťaťa, ktoré zviera hračku a opakuje: „To je moje! To je moje!“. V tomto nárokovaní si sa skrýva nezdravý vzťah k skutočnosti, ktorý môže vyústiť do foriem nutkavého odkladania alebo patologického hromadenia.

Na vyliečenie tejto choroby mnísi navrhovali drastickú, ale veľmi účinnú metódu: rozjímanie o smrti. Keby človek na tomto svete nahromadil akokoľvek veľa majetku, jedným sme si absolútne istí: že do rakvy si ho nevezmeme. Veci si nemôžeme odniesť! Tu sa ukazuje nezmyselnosť tejto neresti. Naviazanosť na majetok, ktorú si budujeme s vecami, je len zdanlivá, pretože nie sme pánmi sveta: táto zem, ktorú milujeme, v skutočnosti nie je naša a pohybujeme sa po nej ako cudzinci a pútnici (porov. Lv 25, 23).

Tieto jednoduché úvahy nám umožňujú nahliadnuť do bláznovstva lakomstva, ale aj do jeho najvnútornejšej podstaty. Je to snaha zahnať strach zo smrti: hľadať istoty, ktoré sa v skutočnosti rozpadnú v okamihu, keď ich uchopíme. Spomeňme si na podobenstvo o nerozumnom človeku, ktorému pole ponúklo bohatú úrodu, a tak sa učičíkal myšlienkami, ako zväčšiť svoje sýpky, aby do nich vmestil celú úrodu. Ten človek mal všetko vypočítané, naplánované do budúcnosti. Nepočítal však s najistejšou premennou v živote: so smrťou. „Blázon,“ hovorí evanjelium, „ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život a čo si si nahromadil, čie bude?“ (Lk 12, 20).

V iných prípadoch nám túto službu robia práve zlodeji. Aj v evanjeliách sa zopár krát vyskytujú a hoci je ich konanie odsúdeniahodné, môže sa stať spásnym varovaním. Práve takto Ježiš káže v reči na vrchu: „Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich moľ a hrdza ničia a kde sa zlodeji dobýjajú a kradnú. V nebi si zhromažďujte poklady: tam ich neničí ani moľ, ani hrdza a tam sa zlodeji nedobýjajú a nekradnú“ (Mt 6, 19 – 20).

V rozprávaní púštnych otcov sa spomína zlodej, ktorý prekvapil mnícha v spánku a ukradol mu pár vecí, ktoré mal vo svojej cele. Keď sa mních prebudil, vôbec nebol znepokojený tým, čo sa stalo, vydal sa po zlodejovej stope, a keď ho našiel, namiesto toho, aby si vzal ukradnuté veci, dal mu ešte pár zvyšných vecí so slovami: „Toto si si zabudol vziať!“

My, bratia a sestry, síce môžeme byť pánmi vecí, ktoré vlastníme, ale často sa stane opak: nakoniec vlastnia ony nás. Niektorí boháči už nie sú slobodní, nemajú čas ani na oddych, musia sa obzerať cez plece, pretože hromadenie majetku si vyžaduje aj jeho stráženie. Sú stále znepokojení, pretože je potrebné veľa potu na budovanie majetku, avšak ten môže v okamihu zmiznúť. Zabúdajú na evanjeliové kázanie, ktoré netvrdí, že bohatstvo samo osebe je hriechom, ale určite vyžaduje si zodpovednosť. Boh nie je chudobný: je Pánom všetkého, ale – ako píše svätý Pavol – „hoci bol bohatý, stal sa pre vás chudobným, aby ste vy jeho chudobou obohatili“ (2 Kor 8, 9).

Toto je to, čo lakomec nechápe. Mohol byť zdrojom požehnania pre mnohých, ale namiesto toho skĺzol do slepej uličky nešťastia.

Život lakomca je škaredý. Spomínam si na jedného pána, ktorého som stretol v inej diecéze. Išlo o veľmi bohatého muža, ktorý mal chorú matku. Bol ženatý. Bratia sa striedali v starostlivosti o mamu a mama ráno jedla jogurt. Tento pán jej ráno dával polovicu, aby jej poobede dal druhú polovicu a ušetril. Takáto je lakomosť, pripútanosť k majetku. Potom tento pán zomrel a komentáre ľudí, ktorí prišli na smútočný obrad, boli takéto: „Vidíte, že ten človek pri sebe nič nemá, všetko mu zostalo. A potom, trochu sa vysmievajúc, hovorili: ‚Nie, nie, nemohli zatvoriť rakvu, lebo si chcel všetko vziať so sebou‘. Toto, lakomstvo, vyvoláva u iných posmech: že nakoniec musíme odovzdať svoje telo a dušu Pánovi a všetko musíme nechať. Buďme opatrní! A buďme štedrí, štedrí ku každému a štedrí k tým, ktorí nás najviac potrebujú. Ďakujem.

(Zdroj a preklad : Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Martin Jarábek, Andrej Klapka)

Foto: cirkev.cz

Vatikán 29. januára (VaticanNews) V sobotu 27. januára si ľudia na celom svete pripomenuli Deň pamiatky obetí holokaustu, počas ktorého si pripomenuli šesť miliónov Židov, Sintov, Rómov a milióny ďalších ľudí, ktorých počas druhej svetovej vojny zabili nemeckí nacisti a ich kolaboranti. Svätý Otec pri tejto príležitosti vydal posolstvo, v ktorom zdôraznil, že nenávisť nie je nikdy ospravedlniteľná.

Len tri mesiace po najhoršom zverstve v moderných dejinách Izraela si Organizácia Spojených národov pripomenula Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu pozvaním tých, ktorí prežili tzv. šoa. Medzi účastníkmi zhromaždenia pri príležitosti 79. výročia oslobodenia nacistického tábora smrti Auschwitz-Birkenau v Poľsku počas druhej svetovej vojny boli aj zástupcovia ďalších vlád. Zahynulo tam viac ako milión ľudí vrátane matky americkej psychologičky maďarského pôvodu Edith Egerovej, ktorá o svojich strašných zážitkoch napísala knižný bestseller.

Egerová, ktorá má teraz 96 rokov, prežila Auschwitz-Birkenau čiastočne vďaka tomu, že tancovala pre sadistického nacistického lekára Josefa Mengeleho. „Chytil ma a povedal: ,Čoskoro uvidíš svoju matku, práve sa ide sprchovať. Keď som sa dozorcu spýtala, kedy to bude, povedal: ,Tam je oheň‘ a ukázal na komín. A tak som sa v polovici mája 1944 dostal do Osvienčimu‘,“ spomína Eger a zdôrazňuje: „Dnes mám tri deti, päť vnúčat a sedem pravnúčat. A to je moja pomsta Hitlerovi.“

Pápež František vo svojom posolstve pri tejto príležitosti povedal: „Nezabudnime, ako sa začala táto cesta smrti, vyhladzovania a brutality. Spomienka je prejavom ľudskosti a podmienkou lepšej budúcnosti mieru a jednoty vo svete.“ V sobotňajšom príspevku na sieti X (bývalý Twitter) Svätý Otec napísal: „V sobotu sme si pripomenuli, že sme sa stali svedkami smrti: Nech nám všetkým spomienka a odsúdenie hrozného vyhladenia miliónov Židov a ľudí iného vierovyznania v minulom storočí pomôže uvedomiť si, že nenávisť a násilie nemožno nikdy ospravedlniť, pretože popierajú našu ľudskosť. #WeRemember.“

zdroj: tkkbs

Foto: Vatican Media

Vatikán 17. januára (VaticanNews) Pápež František v stredu 17. januára počas generálnej audiencie pokračoval v cykle katechéz o nerestiach a cnostiach. Tentokrát hovoril o smilstve – neresti, ktorá je podobne ako obžerstvo istým druhom nenásytnosti. Je jedovatým putom, ktoré zbavuje slobody a ženie človeka k túžbe vlastniť toho druhého. Ako povedal pápež, lásku musíme chrániť, osobitne jej čistotu. Zároveň zdôraznil, že kresťanstvo neodsudzuje sexuálny pud a varoval pred hrozbou pornografie, ktorá vytvára závislosti.

V závere generálnej audiencie v Aule Pavla VI. pútnikov i Svätého Otca rozveselili cirkusoví akrobati, medzi ktorými boli aj deti. Na znak solidarity niesli v rukách ukrajinské zástavy.

Smilstvo
4. časť katechéz o nerestiach a cnostiach

Úvodom ku katechéze bol úryvok z Prvého listu Solúnčanom (1 Sol 4,3-5): «[Bratia,] to je Božia vôľa, vaše posvätenie: aby ste sa zdržiavali smilstva a aby každý z vás vedel mať svoju nádobu vo svätosti a úcte, nie v náruživej žiadostivosti ako pohania, ktorí nepoznajú Boha.»

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Dobre dnes počúvajme katechézu, lebo po nej tu budeme mať cirkus, ktorý nás bude zabávať.

Pokračujeme v našom itinerári o nerestiach a cnostiach a starovekí otcovia nás učia, že po obžerstve je druhým „démonom“, čiže neresťou, ktorá sa vždy krčí pri dverách srdca, smilstvo. Zatiaľ čo obžerstvo je nenásytnosť voči jedlu, táto druhá neresť je istým druhom „nenásytnosti“ voči druhému človeku, teda jedovatým putom, ktoré ľudia udržujú medzi sebou, najmä v oblasti sexuality.

Dobre si všimnime: v kresťanstve sa sexuálny pud neodsudzuje. Biblická kniha Pieseň piesní je nádhernou básňou o láske medzi dvoma snúbencami. Tento krásny rozmer našej ľudskosti, sexuálny rozmer, dimenzia lásky, však nie je bez nebezpečenstva, a to až do takej miery, že už svätý Pavol sa musí touto otázkou zaoberať v Prvom liste Korinťanom. Píše: «Ba počuť aj o smilstve medzi vami, a o takom smilstve, o akom ani medzi pohanmi nepočuť» (5,1). Apoštolova výčitka sa týka práve nezdravého zaobchádzania so sexualitou zo strany niektorých kresťanov.

Pozrime sa však na ľudskú skúsenosť, na skúsenosť zamilovanosti. Máme tu mnohých mladomanželov, vy by ste o tom mohli hovoriť! Prečo sa toto tajomstvo deje a prečo je to taká strhujúca skúsenosť v živote ľudí, nikto z nás nevie. Človek sa zaľúbi do druhého, príde zamilovanosť. Je to jedna z najprekvapujúcejších skutočností života. Značná časť piesní, ktoré počúvame v rádiu, je o tomto: o láske, ktorá vzbĺkne, o láske vždy hľadanej no nikdy nedosiahnutej, o láske plnej radosti, či o takej, ktorá trápi až k slzám.

Zamilovanosť, ak nie je znečistená neresťou, je jedným z najčistejších pocitov. Zamilovaný človek sa stáva veľkodušným, rád obdarúva, píše listy a básne. Prestáva myslieť na seba, aby sa úplne zameral na toho druhého a to je pekné. A ak sa zamilovaného človeka spýtate: z akého dôvodu miluješ?, nenájde žiadnu odpoveď. V toľkých ohľadoch je jeho láska bezpodmienečná, bez akéhokoľvek dôvodu. Táto silná láska je aj trochu naivná: milujúci v skutočnosti nepozná tvár toho druhého, má sklon si ho idealizovať, je pripravený dávať sľuby, ktorých váhu hneď nechápe. Táto akoby „záhrada“, kde sa množia úžasné veci, však nie je v bezpečí pred zlom. Poškvrňuje ju démon smilstva a táto neresť je obzvlášť odporná, a to prinajmenšom z dvoch dôvodov.

Po prvé preto, že ničí vzťahy medzi ľuďmi. Na zdokumentovanie takejto skutočnosti, žiaľ, stačia každodenné správy. Koľko vzťahov, ktoré sa začali tým najlepším spôsobom, sa potom zmenilo na toxické vzťahy, na vlastnícky vzťah k tomu druhému, na vzťahy bez rešpektu a zmyslu pre hranice? Sú to lásky, v ktorých chýbala čistota: čnosť, ktorú si netreba zamieňať so sexuálnou zdržanlivosťou – čistota je viac než sexuálna zdržanlivosť -, skôr ju treba spájať s vôľou nikdy nevlastniť toho druhého. Milovať znamená rešpektovať druhého, hľadať jeho šťastie, rozvíjať empatiu voči jeho pocitom, disponovať poznaním tela, psychológie a duše, ktoré nie sú naše vlastné a ktoré treba kontemplovať pre krásu, ktorú nesú. Toto je milovať a láska je krásna.

Na druhej strane, smilstvo si z toho všetkého robí posmech. Smilstvo drancuje, okráda, konzumuje v zhone, nechce počúvať druhého, ale len svoju potrebu a svoje potešenie. Smilstvo považuje každé dvorenie za nudné, nehľadá tú syntézu medzi rozumom, pudom a citom, ktorá by nám pomohla viesť život múdro. Smilník vyhľadáva jedine skratky: nechápe, že cestu k láske treba prejsť pomaly, a táto trpezlivosť, ktorá zďaleka nie je synonymom nudy, vytvára šťastné láskyplné vzťahy.

Existuje však aj druhý dôvod, prečo je smilstvo nebezpečnou neresťou. Medzi všetkými ľudskými pôžitkami má sexualita mocný hlas. Zapája všetky zmysly, prebýva ako v tele, tak aj v psychike. A to je pekné, avšak ak nie je udržiavaná v disciplíne trpezlivosťou, ak nie je vpísaná do vzťahu a do príbehu, v ktorom ju dvaja jedinci premenia na láskyplný tanec, mení sa na reťaz, ktorá človeka zbavuje slobody.

Sexuálne potešenie, ktoré je Božím darom, je podkopávané pornografiou: uspokojením bez vzťahu, ktoré môže vytvárať formy závislosti. Lásku musíme chrániť – lásku srdca, mysle, tela, čistú lásku v darovaní sa druhému. A toto je krása sexuálneho vzťahu.

Vyhrať boj proti smilstvu, proti tomu, aby sme z druhého robili vec, môže byť úsilím trvajúcim aj celý život. Avšak odmena za tento boj je absolútne tou najdôležitejšou, pretože ide o zachovanie tej krásy, ktorú Boh vpísal do svojho stvorenia, keď si predstavoval lásku medzi mužom a ženou – ktorá nie je na využívanie jeden druhého, ale pre to, aby sa vzájomne milovali. Ide o zachovanie tej krásy, vďaka ktorej veríme, že budovať spoločný príbeh je lepšie ako loviť dobrodružstvá – existuje mnoho Casanovov –, pestovať nehu je lepšie ako skloniť sa pred démonom vlastnenia – skutočná láska nevlastní, ale sa daruje –, slúžiť je lepšie ako dobývať. Pretože ak niet lásky, život je smutný, je smutnou samotou.

Preklad: Andrej Klapka a Zuzana Klimanová