Author Archives: bero

(Zdroj: biskupstvo-nitra.sk)

28. júl 2024

Pane, verný Bože,
ty, ktorý si nás stvoril na svoj obraz,
ty, ktorý si nás nikdy nenechal osamote
a sprevádzaš nás v každom období života,
neopúšťaj nás, staraj sa o nás
a ešte raz nám dopraj objaviť,
že sme tvojimi deťmi.

Obnov naše srdcia svojím Slovom
a nedovoľ, aby bol niekto z nás vyradený.
Nech nás tvoj Duch lásky pripodobní tebe v nežnosti
a nauč aj nás hovoriť tým,
ktorých stretávame na našej ceste:
„Neopustím ťa!“

Nech nám tvoj milovaný Syn pomáha,
aby sme nestratili chuť bratstva a
neprijali smutný trend osamelosti.
Pomôž nám hľadieť s novou nádejou
do budúcnosti a daj,
aby sa Svetový deň starých rodičov a seniorov
stal dňom bez osamelosti,
prvým ovocím tvojho pokoja.

Amen.

Z talianskeho originálu Messaggio del Santo Padre per la IV Giornata Mondiale dei Nonni e degli Anziani 28 luglio 2024 “Nella vecchiaia non abbandonarmi” (cfr Sal 71, 9) preložila Mária Spišiaková

(Zdroj: kbs, vaticannews.va )

Svätí Joachim a Anna

28. júla 2024

Neopusť ma v čase staroby (porov. Ž 71, 9)

Drahí bratia a sestry!

Boh nikdy neopúšťa svoje deti. Ani vtedy, keď vek postupuje a sily ubúdajú, keď vlasy belejú a rola v spoločnosti sa stáva menej dôležitou, keď je život menej produktívny a hrozí, že sa bude javiť ako zbytočný. Boh nehľadí na výzor (porov. 1 Sam 16, 7) a nebojí sa vybrať si tých, ktorí sa mnohým zdajú nedôležití. Neodhadzuje žiaden kameň, naopak, tie najstaršie sú pre neho bezpečným základom, na ktorom môžu spočinúť tie „nové“, aby spoločne budovali duchovnú stavbu (porov. 1 Pt 2, 5).

Sväté písmo ako celok je príbehom o vernej Pánovej láske, z ktorej plynie potešujúca istota: Boh nám stále preukazuje svoje milosrdenstvo, vždy, v každom období nášho života a v každej situácii, v ktorej sa nachádzame, dokonca aj v našich zradách. Žalmy sú plné údivu ľudského srdca nad Bohom, ktorý sa o nás stará, napriek našej úbohosti (porov. Ž 144, 3 – 4); uisťujú nás, že Boh každého z nás utkal už v materskom lone (porov. Ž 139, 13) a neopustí nás ani v podsvetí (porov. Ž 16, 10). Preto si môžeme byť istí, že nám bude nablízku aj v starobe, a to tým skôr, že v Biblii je staroba znakom požehnania.

V žalmoch však nachádzame aj takúto úprimnú prosbu k Pánovi: „Neodožeň ma v čase staroby“ (Ž 71, 9). Veľmi silné, tvrdé vyjadrenie. Pripomína nám veľké utrpenie Ježiša, ktorý na kríži zvolal: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27, 46).

V Biblii teda nachádzame jednak istotu o Božej blízkosti v každom období života, no zároveň strach z toho, že nás Boh opustí, najmä v starobe a v čase utrpenia. Nie je v tom rozpor. Keď sa pozrieme okolo seba, nemáme problém overiť si, že takéto vyjadrenia odrážajú viac než zjavnú skutočnosť. Osamelosť je až príliš často trpkým spoločníkom života nás starých ľudí a starých rodičov. Často sa mi stalo, že keď som ako biskup v Buenos Aires navštevoval rôzne domovy dôchodcov, uvedomil som si, ako zriedkavo títo ľudia prijímajú návštevy: niektorí nevideli svojich blízkych už dlhé mesiace.

Príčin tejto osamelosti je veľa: v mnohých krajinách, najmä v tých najchudobnejších, sa starí ľudia ocitajú sami, pretože ich deti sú nútené emigrovať. Myslím tiež na mnohé zóny konfliktov: veľa starých ľudí tam zostalo osamote, pretože mladí i starší muži sú povolaní do boja a ženy, najmä matky s malými deťmi, opúšťajú krajinu, aby zaistili bezpečnosť pre svoje deti. V mestách a dedinách zničených vojnou zostávajú opustení mnohí starí a nevládni a sú jedinými znakmi života v oblastiach, kde zdanlivo vládne len opustenosť a smrť. V iných častiach sveta existuje istý negatívny predsudok, hlboko zakorenený v niektorých miestnych kultúrach, ktorý spôsobuje nevraživosť voči starým ľuďom. Sú podozrievaní z toho, že používajú mágiu, aby mladým odčerpali životnú energiu. V prípade predčasnej smrti, choroby alebo nepriaznivého osudu, ktorý postihne mladého človeka, sa preto pripisuje vina niektorému starému človeku. Proti takémuto zmýšľaniu treba bojovať a vykynožiť ho. Ide o jeden z tých nepodložených predsudkov, ktoré podnecujú pretrvávajúci generačný konflikt medzi mladými a starými a od ktorých nás oslobodila kresťanská viera.

Ak sa nad tým dobre zamyslíme, zistíme, že aj dnes pozorujeme takéto obviňovanie starých ľudí z „kradnutia budúcnosti mladým“. Vyskytuje sa aj vo vyspelejších a modernejších spoločnostiach, hoci v inej forme. V súčasnosti je napríklad rozšírené presvedčenie, že seniori zaťažujú mladých ľudí nákladmi na starostlivosť, ktorú potrebujú, a tým odoberajú zdroje na rozvoj krajiny, teda aj mladým. Ide o skreslené vnímanie reality. Je to akoby prežitie starých ľudí ohrozovalo prežitie mladých. Akoby v záujme mladých bolo potrebné zanedbávať starých alebo ich dokonca potláčať. Medzigeneračný konflikt je klamstvom a otráveným plodom kultúry konfrontácie. Stavanie mladých proti starým je neprijateľnou manipuláciou: „V hre je jednota vekových období života, čo je skutočným referenčným bodom pre pochopenie a docenenie ľudského života v jeho celistvosti“ (Katechéza 23. februára 2022).

Citovaný žalm – v ktorom človek prosí, aby nebol opustený v starobe – hovorí o akomsi komplote, ktorý je namierený proti životu starých ľudí. Tieto slová sa zdajú prehnané, ale človek ich pochopí, ak uváži, že osamelosť a vyraďovanie starých ľudí nie sú ani náhodné, ani neodvratné, ale sú skôr výsledkom rozhodnutí – politických, ekonomických, sociálnych a osobných –, ktoré neuznávajú nekonečnú dôstojnosť, ktorá patrí každému človeku „nech už sa nachádza v akejkoľvek situácii alebo v akomkoľvek stave“ (Dignitas infinita, 1). Stáva sa to vtedy, keď sa stráca hodnota každého jednotlivca a ľudia sa stávajú len finančným nákladom, v niektorých prípadoch príliš veľkým na to, aby bol uhradený. Horšie je, že sa tejto mentalite nakoniec často podriadia aj samotní starí ľudia, ktorí sa začnú považovať za príťaž, a preto by sa najradšej sami niekde stiahli.

Na druhej strane je dnes veľa žien a mužov, ktorí hľadajú svoje osobné naplnenie v čo najviac autonómnom a od druhých nezávislom živote. Pocit príslušnosti k spoločenstvu je v kríze a presadzuje sa individuálnosť; posun od „my“ k „ja“ sa ukazuje ako jeden z najzjavnejších znakov našej doby. Rodina, ktorá ako prvá a najradikálnejšie čelí tejto výzve – že sa môžeme zachrániť sami – je jednou z obetí tejto individualistickej kultúry. S pribúdajúcim vekom, keď človeku ubúdajú sily, sa však táto ilúzia individualizmu, podľa ktorej nikoho nepotrebujeme a dokážeme žiť bez vzťahov, odhaľuje vo svojej podstate. Človek totiž, naopak, zisťuje, že toto všetko potrebuje, no teraz je sám, bez pomoci, bez niekoho, na koho by sa mohol spoľahnúť. Je to smutné zistenie, na ktoré mnohí prídu, až keď je už neskoro.

Osamelosť a vyradenie sa v situácii, v ktorej žijeme, stali opakovane sa vyskytujúcimi javmi. Majú viacero koreňov: v niektorých prípadoch sú výsledkom plánovaného vyradenia, istého druhu smutného „spoločenského sprisahania“; v iných prípadoch sú, žiaľ, vlastným rozhodnutím. Alebo sú len trpené a predstiera sa, že ide o slobodnú voľbu. Postupne čoraz väčšmi strácame „chuť bratstva“ (encyklika Fratelli tutti, 33) a nedokážeme si ani len predstaviť niečo iné.

U mnohých starých ľudí môžeme vidieť pocit rezignácie, o ktorom hovorí Kniha Rút v rozprávaní o starenke Noemi, ktorá po smrti svojho manžela a detí vyzve svoje dve nevesty, Orfu a Rút, aby sa vrátili do krajiny svojho pôvodu a do svojho domova (porov. Rút 1, 8). Noemi – podobne ako mnohí dnešní starí ľudia – sa bojí, že zostane sama, no nevie si predstaviť nič iné. Ako vdova si uvedomuje, že v očiach spoločnosti má len malú cenu, a je presvedčená, že je príťažou pre tieto dve mladé ženy, ktoré majú celý život pred sebou, na rozdiel od nej. Preto si myslí, že je lepšie ustúpiť a sama vyzve svoje mladé nevesty, aby ju opustili a budovali si budúcnosť inde (porov. Rút 1, 11 – 13). Jej slová sú zhutnením spoločenských a náboženských konvencií, ktoré sa zdajú nemenné a ktoré poznačili aj jej osud.

Biblický príbeh nám v tomto bode ponúka dve rôzne možnosti ako odpovedať na výzvu Noemi, teda ako sa zachovať voči starobe. Jedna z dvoch neviest, Orfa, ktorá tiež miluje Noemi, ju s láskyplným gestom pobozká, ale prijme to, čo sa aj jej zdá jediným možným riešením, a odíde svojou cestou. Rút sa naopak od Noemi neodpúta a osloví ju prekvapivými slovami: „Nenaliehaj na mňa, aby som ťa opustila“ (Rút 1, 16). Nebojí sa vzdorovať zvyklostiam a všeobecnému zmýšľaniu, cíti, že stará žena ju potrebuje, a odvážne ostáva po jej boku v tom, čo bude začiatkom novej cesty pre obe. Nás všetkých – závislých od myšlienky, že osamelosť je nevyhnutná – Rút učí, že na výzvu „Neopúšťaj ma!“ je možné odpovedať „Neopustím ťa!“. Neváha vyvrátiť to, čo sa zdá byť nemennou realitou: osamelý život nemôže byť predsa jedinou alternatívou! Nie je náhoda, že Rút – tá, ktorá ostáva v blízkosti starej Noemi – sa stáva predkyňou Mesiáša (porov. Mt 1, 5), Ježiša, Emanuela, ktorý je „Boh s nami“ a ktorý prináša všetkým ľuďom, každého veku a v každej situácii Božiu prítomnosť a blízkosť.

Sloboda a odvaha Rút nás pozývajú, aby sme kráčali po novej ceste: poďme v jej stopách, vydajme sa spolu s touto mladou cudzinkou a starou Noemi na cestu, nebojme sa zmeniť svoje zvyky a predstavme si pre našich starkých inú budúcnosť. Naša vďačnosť patrí všetkým ľuďom, ktorí napriek mnohým obetiam nasledujú príklad Rút a starajú sa o nejakého starého človeka alebo jednoducho denne prejavujú svoju blízkosť príbuzným či známym, ktorí už nikoho nemajú. Rút si vybrala Noeminu blízkosť a bola požehnaná: šťastným manželstvom, potomstvom, krajinou. Platí to vždy a pre každého: ak budeme starým ľuďom nablízku, ak si uvedomíme ich nezastupiteľnú úlohu v rodine, v spoločnosti a v Cirkvi, aj my dostaneme veľa darov, veľa milostí, veľa požehnania!

Nezabudnime na tento štvrtý svetový deň venovaný starým ľuďom prejaviť svoju nehu starým rodičom a seniorom v našich rodinách, navštívme tých, ktorí sú skľúčení a už nedúfajú, že je možná iná budúcnosť. Proti sebectvu, ktoré vedie ku skľúčenosti a osamelosti, sa postavme s otvoreným srdcom a radostnou tvárou tých, čo majú odvahu povedať: „Neopustím ťa!“ a odvahu vydať sa inou cestou.

Žehnám vás všetkých, drahí starí rodičia a seniori, aj všetkých vašich blízkych, a modlím sa za vás. Ani vy sa, prosím, nezabudnite modliť za mňa.

V Ríme pri svätom Jánovi v Lateráne 25. apríla 2024.

FRANTIŠEK

Snažme sa vidieť požehnanie, ktoré prichádza z úprimného obetovania Bohu aj toho „málo“, čo máme, povzbudil pápež František vo svojom zamyslení pred poludňajšou modlitbou Anjel Pána. Svätý Otec poukázal na nedeľné evanjelium o zázraku rozmnoženia chleba a rýb. Poznamenal, že sú v ňom prítomné tri gestá, ktoré Ježiš zopakuje pri Poslednej večeri: obetovanie, vzdávanie vďaky a delenie sa.
Drahí bratia a sestry, požehnanú nedeľu!

Evanjelium dnešnej liturgie nám hovorí o zázraku rozmnoženia chlebov a rýb (porov. Jn 6, 1-15). Bol to zázrak a zároveň „znamenie“, jeho hlavní hrdinovia robia tri gestá, ktoré Ježiš zopakuje pri poslednej večeri. Aké sú to gestá? Obetovanie, vzdávanie vďaky a delenie sa.

Prvé gesto: obetovanie. Evanjelium hovorí o chlapcovi, ktorý má päť chlebov a dve ryby (porov. Jn 6, 9). Je to gesto, ktorým uznávame, že máme niečo dobré, čo môžeme dať, a hovoríme svoje „áno“, aj keď to, čo máme, je príliš málo v porovnaní s tým, čo je potrebné. Zdôrazňuje sa to pri svätej omši, keď kňaz na oltári obetuje chlieb a víno a každý obetuje seba samého, svoj vlastný život. Je to gesto, ktoré sa môže zdať malé, ak myslíme na obrovské potreby ľudstva, podobne ako päť chlebov a dve ryby pred tisíckami ľudí; ale Boh z neho robí základ pre najväčší zázrak, aký existuje: ten, v ktorom sa On sám sprítomňuje uprostred nás, pre spásu sveta.

A tak chápeme aj druhé gesto: vzdávanie vďaky (porov. Jn 6, 11). Prvé gesto bolo obetovanie, druhé je vzdávanie vďaky. To znamená povedať Pánovi s pokorou, ale aj s radosťou: „Všetko, čo mám, je dar od teba, a aby som ti poďakoval, môžem ti vrátiť len to, čo si mi dal ako prvý, spolu so svojím Synom Ježišom Kristom, a pridať k tomu, čo môžem“.

Každý z nás môže niečo priniesť. Čo môžem dať Pánovi? Čo môže dať ten najmenší? Úbohú lásku. Povedať: „Pane, milujem ťa“. My bedári: naša láska je veľmi malá! Ale môžeme ju dať Pánovi, Pán ju prijíma.

Obetovanie, vzdávanie vďaky a tretím gestom je podeliť sa. Pri svätej omši je to sväté prijímanie, keď spoločne pristupujeme k oltáru, aby sme prijali Kristovo telo a krv, ktoré sú plodom daru všetkých, ktoré Pán premenil na pokrm pre všetkých. Sväté prijímanie je krásny okamih, ktorý nás učí prežívať každé gesto lásky ako dar milosti pre darcu i prijímateľa.

Bratia a sestry, položme si otázky: Naozaj verím, že z Božej milosti mám niečo jedinečné, čo môžem darovať svojim bratom a sestrám, alebo sa cítim anonymne „jedným z mnohých“? Som protagonistom dobra, ktoré treba darovať? Som Pánovi vďačný za dary, ktorými mi neustále prejavuje svoju lásku? Prežívam delenie sa s druhými ako chvíľu stretnutia a vzájomného obohatenia?

Nech nám Panna Mária pomáha s vierou prežívať každé eucharistické slávenie a každý deň spoznávať a zakúšať „zázraky“ Božej milosti.

(Zdroj a preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Andrej Klapka, Martin Jarábek)

„Boh sa skrýva v temných zákutiach života a našich miest“. Svätý Otec o tom hovoril v homílii v Terste, ktorý je mestom hraníc, križovatkou národov a kultúr. Pápež František vyzval, aby sme sa nepohoršovali nad Ježišom, ktorý sa skláňa k ľudskosti a dotýka sa našich rán. Svätou omšou vyvrcholil 50. ročník Sociálnych týždňov, koncelebrovalo 98 biskupov, 260 kňazov a prišlo vyše 8500 veriacich.

Homília pápeža Františka
Boh vždy vzbudzoval prorokov uprostred svojho ľudu, aby prebudil nádej v utrápených srdciach a podporoval ho pri námahách putovania. Ako však hovorí dnešné prvé čítanie v príbehu o Ezechielovi, často boli odmietaní a nachádzali odbojný ľud, „synovia majú stŕpnutú tvár a zatvrdnuté srdce“ (Ez 2, 4).

Aj Ježiš má rovnakú skúsenosť ako proroci. Vracia sa do Nazareta, do svojej vlasti, medzi ľudí, s ktorými vyrastal, no napriek tomu ho neprijali, dokonca ho odmietli: „Prišiel medzi svojich, a vlastní ho neprijali“ (Jn 1, 11). Evanjelium nám hovorí, že Ježiš „bol pre nich príčinou pohoršenia“ (Mk 6, 3), ale slovo „pohoršenie“ neznamená niečo neslušné alebo nemravné, ako to používame dnes; pohoršenie znamená „prekážku“, teda bariéru, zábranu, niečo, čo ťa blokuje a bráni ti ísť ďalej. Položme si otázku: Čo je prekážkou, ktorá nám bráni uveriť Ježišovi?

Keď počúvame slová jeho krajanov, vidíme, že sa zastavujú len pri jeho pozemskej skúsenosti, pri jeho rodinnom zázemí, a preto si nevedia vysvetliť, ako mohlo zo syna tesára Jozefa, teda z obyčajného človeka, vzísť toľko múdrosti a dokonca schopnosť konať zázraky. Pohoršením je teda Ježišova ľudskosť. Prekážkou, ktorá týmto ľuďom bráni rozpoznať Božiu prítomnosť v Ježišovi, je skutočnosť, že je človekom, Je jednoducho synom tesára Jozefa: ako sa môže Boh, všemohúci, zjaviť v krehkosti ľudského tela? Ako sa môže všemohúci a silný Boh, ktorý stvoril zem a oslobodil svoj ľud z otroctva, ako sa môže urobiť slabým až do tej miery, že príde v tele a zníži sa, aby umyl nohy učeníkom? A toto je pohoršením.

Bratia a sestry, viera založená na ľudskom Bohu, ktorý sa skláňa k ľudskosti, stará sa o ňu, dojímajú ho naše rany, berie na seba našu únavu, láme sa za nás ako chlieb. Silný a mocný Boh, ktorý je na mojej strane a vyhovie vo všetkom, je príťažlivý; slabý Boh, ktorý z lásky zomiera na kríži a žiada aj mňa, aby som prekonal všetko sebectvo a obetoval svoj život za spásu sveta a toto, bratia a sestry, je pohoršením.

A predsa, keď sa postavíme pred Pána Ježiša a vrhneme svoj pohľad na výzvy, ktoré sú pred nami, na mnohé sociálne a politické otázky, o ktorých sa diskutuje aj počas tohto Sociálneho týždňa, o konkrétnom živote ľudí a o ich zápasoch, môžeme povedať, že dnes potrebujeme práve toto rozčarovanie: Potrebujeme rozhorčenie viery. Nepotrebujeme nábožnosť, ktorá je uzavretá do seba, ktorá dvíha svoj pohľad k nebesiam bez toho, aby sa zaujímala o to, čo sa deje na zemi, a slávi liturgie v chráme, pričom zabúda na prach, ktorý sa povaľuje na našich uliciach.

Namiesto toho potrebujeme rozhorčenú vieru zakorenenú v Bohu, ktorý sa stal človekom, a teda ľudskej viery, viery z tela, ktorá vstupuje do dejín, ktorá pohládza životy ľudí, ktorá lieči zlomené srdcia, ktorá sa stáva kvasom nádeje a semenom nového sveta. Je to viera, ktorá prebúdza svedomie z letargie, ktorá kladie prst do rán spoločnosti, ktorá kladie otázky o budúcnosti človeka a dejín; je to nepokojná viera, a musíme žiť nepokojným životom, je to viera, ktorá sa pohybuje od srdca k srdcu, viera, ktorá prijíma problémy spoločnosti zvonku, je to nepokojná vierá, ktorá nám pomáha prekonať priemernosť a lenivosť srdca, ktorá sa stáva tŕňom v oku spoločnosti, často znecitlivenej a omráčenej konzumizmom.

A pri tom sa trochu pozastavím… Hovorí sa, že naša spoločnosť je trochu znecitlivená a omráčená konzumizmom, zamysleli ste sa vy, či konzumizmus vstúpil do vášho srdca? Tá úzkosť mať, mať veci, mať viac, tá úzkosť plytvať peniazmi. Konzumizmus je mor, je to rakovina: nakazí vaše srdce, robí vás sebeckými, núti vás pozerať sa len na seba. Bratia a sestry, predovšetkým potrebujeme vieru, ktorá rozptyľuje kalkulácie ľudského sebectva, ktorá odsudzuje zlo, ukazuje prstom na nespravodlivosť, narúša úklady tých, ktorí v tieni moci ohrozujú životy slabších. A koľkí, koľkí, – dobre vieme -, využívajú vieru na zneužívanie ľudí. Toto nie je viera.

Istý básnik z tohto mesta, opisujúci v jednej z básni svoj zvyčajný večerný návrat domov, uvádza, že raz prechádzal trochu tmavou ulicou, miestom rozkladu, kde ľudia a tovar v prístave sú „odpadky“, čiže zvyšky ľudstva; a predsa práve tu „nachádzam, keď prechádzam, nekonečno v pokore“, píše básnik, pretože prostitútka a námorník, hašterivá žena a vojak, „všetci sú tvormi života a bolesti; Pán sa v nich búri, ako vo mne“ (U. Saba, „Staré mesto“, in Pesničkár (1900-1954), Turín, Einaudi, 1961).

Nezabúdajme na to: Boh sa skrýva v temných zákutiach života a našich miest, uvedomili ste si to? Jeho prítomnosť sa prejavuje práve v tvárach poznačených utrpením a tam, kde sa zdá, že triumfuje rozklad. Božia nekonečnosť sa skrýva v ľudskej biede, Pán sa vzmáha a priateľsky sprítomňuje práve v zranenom tele posledných, zabudnutých a odvrhnutých. A my, ktorí sa niekedy zbytočne pohoršujeme nad mnohými maličkosťami, by sme si mali radšej položiť otázku: prečo sa tvárou v tvár zlu, ktoré sa rozmáha, životu, ktorý je ponižovaný, problémom práce, utrpeniu migrantov nepohoršujeme? Prečo zostávame apatickí a ľahostajní voči nespravodlivosti sveta? Prečo si nevezmeme k srdcu situáciu väzňov, ktorá sa aj z tohto mesta Terst dvíha ako výkrik úzkosti? Prečo sa nezamýšľame nad utrpením, bolesťou a odvrhnutím mnohých ľudí v meste? Bojíme sa, bojíme sa tam nájsť Krista.

Drahí, Ježiš na vlastnom tele prežíval proroctvo všednosti, vstupoval do každodenného života a príbehov ľudí, vo svojom živote prejavoval súcit a zjavil sa ako Boh, ktorý je súcitný. A preto sa nad ním niektorí pohoršovali, stal sa prekážkou, bol odmietaný až po súd a odsúdenie; zostal však verný svojmu poslaniu, neskrýval sa za dvojznačnosť, nezmieril sa s logikou politickej a náboženskej moci. Zo svojho života urobil obetu lásky Otcovi. Aj my kresťania sme povolaní byť prorokmi a svedkami Božieho kráľovstva v každej situácii, v ktorej žijeme, na každom mieste, ktoré obývame.

Bratia a sestry, z tohto mesta Terstu, z ktorého sa otvára výhľad na Európu, križovatku národov a kultúr, hraničnú krajinu, živme sen o novej civilizácii založenej na mieri a bratstve; prosím vás, nepohoršujme sa nad Ježišom, ale naopak, rozhorčujme sa nad všetkými situáciami, v ktorých je život ponižovaný, zraňovaný a zabíjaný; prinášajme proroctvo evanjelia v našom tele, našimi rozhodnutiami viac ako iba slovami. Tento súlad medzi rozhodnutiami a slovami. A tejto Terstskej cirkvi by som chcel povedať: Smelo vpred! Naďalej sa angažujte v prvej línii pri šírení evanjelia nádeje, najmä tým, ktorí prichádzajú z balkánskej cesty, a všetkým, ktorí na tele alebo na duchu potrebujú povzbudenie a útechu. Zaviažme sa spoločne: aby sme znovuobjavením lásky Otca žili ako bratia a sestry. Všetci sme bratia a sestry, s prívetivým úsmevom a pokojom v duši. Ďakujem.

Preklad Martin Jarábek

(Zdroj: vaticannews.va)