Category Archives: Zo života

sv. Peter

Foto: Vatica Media

Vatikán 18. mája (VaticanNews) V nedeľu 18. mája o 10. hodine zaznie na Námestí sv. Petra slávnostné Laudes Regiæ a v Bazilike sv. Petra sa začne Eucharistická slávnosť, ktorou sa oficiálne otvára Petrov úrad pápeža Leva XIV. Liturgia nesie výraznú petrovskú pečať: kladie dôraz na duchovnú kontinuitu s apoštolom Petrom, ktorého mučenícka smrť sa stala základom Cirkvi v Ríme, a poukazuje na význam symbolických znakov biskupskej služby pápeža – pálium a Rybársky prsteň.

Znamenia úradu: pálium a prsteň

Pálium, tkané z vlny baránkov, pripomína Dobrého pastiera, ktorý berie zablúdenú ovcu na plecia, ale aj trojnásobnú odpoveď apoštola Petra na výzvu Zmŕtvychvstalého: „Pas moje ovce.“ Podľa byzantského autora Simeona Solúnskeho tento odznak symbolizuje Krista, ktorý vzal na seba ľudskú prirodzenosť a vykúpil nás svojou smrťou na kríži. Pálium je úzky pás nosený na pleciach nad ornárom, so šiestimi čiernymi krížmi a troma ihlicami, ktoré odkazujú na tri klince Kristovho ukrižovania.

Rybársky prsteň, ktorý pápež prijíma spolu s páliom, je osobitným znakom apoštolskej moci zverenej Petrovi: potvrdzovať bratov vo viere. Je nazvaný podľa Petra, rybára, ktorý na Ježišovo slovo vrhol siete a zažil zázračný rybolov. Pápežský prsteň nesie jeho obraz s kľúčmi a sieťou.

Pri hrobe apoštola Petra

Začiatok liturgie sa odohráva v tichu Vatikánskej baziliky. Nový pápež spolu s východnými patriarchami zostupuje k hrobu apoštola Petra, zotrvá v modlitbe a potom ho okadí. Toto gesto vyjadruje úzke spojenie rímskeho biskupa s Petrovým svedectvom vyliatej krvi – na mieste, kde prvý Kristov zástupca vydal život za evanjelium.

Dvaja diakoni prinesú od Petrovho hrobu v sprievode pálium, Rybársky prsteň a knihu evanjelií, ktoré budú prenesené v procesii k hlavnému oltáru na priestranstve pred bazilikou.

Symboly slávnosti: tapiséria a obraz Matky dobrej rady

Do procesie sa pripája pápež Lev XIV., zatiaľ čo zaznieva starobylý litániový spev Laudes Regiæ, v ktorom sa vzývajú svätí pápeži, mučeníci a svätci Rímskej cirkvi. Z hlavného portálu baziliky visí tapiséria so scénou zázračného rybolovu – dialóg medzi Ježišom a Petrom –, ktorý bude rezonovať aj v liturgii slova.

Vedľa oltára je vystavený obraz Matky dobrej rady z mariánskej svätyne v Genazzane. Keďže ide o nedeľu vo Veľkonočnom období, pápež vykoná obrad požehnania a pokropenia veriacich svätenou vodou. Po speve Gloria nasleduje spoločná modlitba, ktorá pripomína, že Boh si želal postaviť svoju Cirkev na skale apoštola Petra.

Slovo Božie a evanjelium o Petrovom poslaní

V liturgii slova zaznie najprv čítanie zo Skutkov apoštolov (Sk 4, 8 –12) v španielčine, kde Peter ohlasuje Krista ako „kameň, ktorý stavitelia zavrhli“. Žalm 117 (118), prednesený po taliansky, pokračuje touto obraznosťou: „Kameň, ktorý stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným.“

Druhé čítanie, prečítané po anglicky, pochádza z 1. Petrovho listu (1 Pt 5, 1–5. 10–11) a zdôrazňuje spojenie Petra s Cirkvou v Ríme a s poslaním jeho nástupcu. Evanjelium podľa Jána (Jn 21, 15–19), prednesené v latinčine a gréčtine, opisuje trojnásobnú Ježišovu otázku Petrovi: „Miluješ ma?“ – a následné poverenie pásť Pánove ovce. Ide o jeden z textov, ktorý tvorí základ osobitného úradu Petra v kruhu dvanástich apoštolov.

Udeľovanie petrovských znakov

Po evanjeliu predstupujú pred pápeža traja kardináli – diakon, kňaz a biskup z troch kontinentov. Prvý mu kladie na plecia pálium, druhý sa modlí o prítomnosť a pomoc Pána pre pápeža a tretí prednáša modlitbu, v ktorej vzýva Krista – Pastiera a Biskupa našich duší –, aby sám odovzdal pápežovi prsteň-sigilum rybára.

Rituál vrcholí prosbou k Duchu Svätému, aby nový pápež prijal dar sily a miernosti pri vedení Kristových učeníkov v jednote a spoločenstve. Pápež potom požehná zhromaždenie knihou evanjelií a prítomní ho pozdravujú grécky: Ad multos annos! – „Na mnohé roky!“

Obrad poslušnosti a eucharistická slávnosť

Po symbolickom obrade poslušnosti, ktorú vzdáva dvanásť zástupcov Božieho ľudu z rôznych častí sveta, pápež prednesie svoju homíliu. Nasleduje vyznanie viery a spoločná modlitba veriacich s piatimi prosbami – v portugalčine, francúzštine, arabčine, poľštine a čínštine. Modlitby zahŕňajú Cirkev na celom svete, nového rímskeho pontifika, nositeľov verejnej moci, trpiacich a všetkých zhromaždených.

V čase obetovania zaznie spev Tu es pastor ovium – „Ty si pastier oviec“. Modlitba nad obetnými darmi prosí, aby sa skrze misijnú službu Cirkvi rozšírili plody vykúpenia do celého sveta. Pápež potom prednesie Eucharistickú modlitbu I – Rímsky kánon, po ktorom nasleduje obrad prijímania.

Na jeho konci pápež prosí Boha, aby upevnil Cirkev v jednote a láske, a za seba prosí o spásu a ochranu spolu so stádom, ktoré mu bolo zverené.

Záverečné požehnanie a modlitba k Panne Márii

Pred ukončením slávenia pápež prednesie krátky príhovor a po speve Regina caeli udelí slávnostné požehnanie. V ňom sa opäť objavuje obraz viniča a vinice – symbol Cirkvi – so žiadosťou, aby Pán „ochránil a strážil“ koreň a ratolesť, ktoré on sám zasadil, a aby „zažiarila“ nad všetkými jeho tvár spásy.

Tiziana Campisi – Vatican News
Preklad Martin Jarábek

( zdroj: TK KBS, VaticanNews )

Foto: Ivan Šulík

Lisieux 17. mája (TK KBS) Dnes sa v Lisieux konajú oslavy stého výročia kanonizácie svätej Terézie od Dieťaťa Ježiša, karmelitánskej mníšky, ktorá zomrela vo veku 24 rokov a neskôr bola vyhlásená za patrónku misií a Učiteľku Cirkvi. Jej duchovná cesta „malého dieťaťa“ inšpiruje veriacich aj neveriacich. Jej spisy, najmä „Príbeh jednej duše“, boli preložené do viac ako 50 jazykov a predalo sa z nich viac ako 500 miliónov výtlačkov.

Slávnostná svätá omša sa bude sláviť v Bazilike svätej Terézie. Relikvie svätice, ktoré sú bežne uchovávané v Karmeli, budú vystavené v Katedrále svätého Petra a následne v bazilike. Biskup diecézy Bayeux-Lisieux Jacques Habert vysvetľuje, že uctievanie telesných pozostatkov svätej Terézie nám pripomína, že kresťanskú vieru žijú konkrétni ľudia, ktorých relikvie sú znakom ich svätosti.

Budúca svätica sa narodila ako Thérèse Martin v roku 1873 v Alençone vo Francúzsku. Bola najmladšou z deviatich detí (štyri z nich zomreli pred jej narodením). Pre svoj nízky vek nemohla vstúpiť do kláštora, a preto počas audiencie u pápeža Leva XIII., ktorý práve slávil 50. výročie kňazstva, padla na kolená a prosila: „Svätý Otče, dovoľ mi vstúpiť do Karmelu v pätnástich rokoch a osláviť tak Tvoje jubileum.“ Hoci pápež nechcel urobiť výnimku a s jej žiadosťou okamžite nesúhlasil, o rok neskôr bola prijatá do kláštora.

Vstúpila do Karmelu, kde už žili dve z jej starších sestier. Tretia sestra vstúpila po smrti ich otca, o ktorého sa starala. Počas svojho krátkeho rehoľného života ako Terézia od Dieťaťa Ježiša prežila veľkú radosť z odovzdania sa Bohu, ale aj temnotu pochybností a skúšky viery. Čelila mnohým ťažkostiam aj zo strany niektorých spolusestier. Zomrela na tuberkulózu 30. septembra 1897 vo veku iba 24 rokov.

„Príbeh jednej duše“ – jej duchovná autobiografia, ktorú písala potajomky a ktorá vyšla až po jej smrti – opisuje cestu k svätosti cez každodenné ťažkosti a úplnú dôveru v Božiu vôľu. Ako karmelitánka neustále hľadala svoje povolanie, ktoré napokon opísala týmito slovami: „Napokon som našla svoje povolanie – mojím povolaním je láska. Áno, našla som svoje miesto v Cirkvi. V srdci Cirkvi, mojej Matky, budem láskou. Takto budem všetkým a môj sen sa splní.“ Svedectvo o jej fyzickom a duchovnom utrpení napísala na smrteľnej posteli jej biologická sestra a publikovala ho pod názvom „Žltý zošit“.

Hoci svätá Terézia od Dieťaťa Ježiša žila v klauzúrnom kláštore, bola vyhlásená za patrónku misií. Tým poukazuje na to, aká dôležitá je modlitba v živote Cirkvi a primát duchovného života nad činnosťou. Aj keď Cirkev nemá vždy dostatok zdrojov na misie, evanjelium sa môže prostredníctvom viery a modlitby účinne šíriť k tým, ktorí ho potrebujú.

Pápež Pius XI. ju blahorečil v roku 1923 a kanonizoval o dva roky neskôr. V roku 1927 bola spolu so svätým Františkom Xaverským, ktorý ako misionár pokrstil a katechizoval státisíce pohanov, vyhlásená za patrónku misií. Päťdesiat rokov po jej smrti bola spolu so svätou Janou z Arku vyhlásená za hlavnú patrónku Francúzska a pri príležitosti stého výročia jej smrti aj za Učiteľku Cirkvi. Od roku 1994 jej relikvie putujú po celom svete. Pápež František, ktorý zomrel 21. apríla, bol jej veľkým ctiteľom.

Katolícka cirkev si svätú Teréziu od Dieťaťa Ježiša pripomína 1. októbra. Svätyňu svätej Terézie v Lisieux každoročne navštívi 800 000 veriacich z celého sveta.

Zdroj: E-kai, redakčne upravené

( Zdroj: TK KBS,)

Foto: Vatican Media

Vatikán 18. mája. marca (TK KBS/VaticanNews) V úvodnej homílii svojho pontifikátu pápež Lev XIV. upriamil pohľad Cirkvi na Kristovu lásku ako prameň jednoty a služby. V duchu Petrovho poverenia „milovať viac“ pozval kardinálov, veriacich i celý svet k spoločnej ceste bratstva, pokoja a zmierenia. „Rímska cirkev predsedá v láske,“ pripomenul, a zároveň vyzval, aby Cirkev neprestávala byť kvasom nádeje v rozdelenom svete.

–

Drahí bratia kardináli, bratia v biskupskom a kňazskom úrade, vážení verejní predstavitelia a členovia diplomatického zboru, bratia a sestry, ktorí ste prišli na Jubileum bratstiev, milovaní bratia a sestry!

Na začiatku služby, ktorá mi bola zverená, vás všetkých srdečne pozdravujem so srdcom naplneným vďačnosťou. Svätý Augustín napísal: „Stvoril si nás pre seba, Pane, a naše srdce je nepokojné, kým nespočinie v tebe“ (Vyznania, 1, 1.1).

V uplynulých dňoch sme prežívali mimoriadne intenzívne obdobie. Smrť pápeža Františka naplnila naše srdcia zármutkom. V tých ťažkých chvíľach sme sa cítili ako tie zástupy, o ktorých evanjelium hovorí, že boli „ako ovce bez pastiera“ (Mt 9, 36). No práve na Veľkonočnú nedeľu sme prijali jeho posledné požehnanie a vo svetle zmŕtvychvstania sme túto chvíľu prežívali s istotou, že Pán nikdy neopúšťa svoj ľud: zhromažďuje ho, keď je rozptýlený, a „stráži ho ako pastier svoje stádo“ (Jer 31, 10).

V tomto duchu viery sa zhromaždil Zbor kardinálov na konkláve. Každý z nás prichádzal z iného kultúrneho a historického kontextu, no všetci sme do Božích rúk vložili túžbu zvoliť nového Petrovho nástupcu, rímskeho biskupa – pastiera schopného verne strážiť bohaté dedičstvo kresťanskej viery a zároveň hľadieť vpred, pripravený čeliť výzvam a nepokojom dnešnej doby. Podopretí vašimi modlitbami sme zakúsili pôsobenie Ducha Svätého, ktorý dokázal zladiť rozličné hlasy do jednej spoločnej melódie – ako hudobné nástroje, ktoré pod jeho vedením vytvárajú harmóniu sŕdc.

Bol som zvolený bez vlastnej zásluhy. A s bázňou i chvením prichádzam medzi vás ako brat, ktorý túži byť služobníkom vašej viery a radosti, kráčajúc s vami po ceste Božej lásky, ktorá nás chce mať všetkých zjednotených v jednej rodine.

Láska a jednota – to sú dve dimenzie poslania, ktoré Ježiš zveril Petrovi.

O tom nám hovorí evanjeliová scéna pri Tiberiadskom jazere – tam, kde Ježiš začal svoje poslanie: „loviť“ ľudstvo, aby ho zachránil z vôd zla a smrti. Keď prechádzal popri jazere, povolal Petra a ďalších prvých učeníkov, aby boli – ako on – „rybármi ľudí“. A teraz, po zmŕtvychvstaní, odovzdáva im túto misiu: znova a znova spúšťať siete, ponárať do vôd sveta nádej evanjelia, plaviť sa po mori života, aby všetci našli Božie objatie.

Ako môže Peter pokračovať v tomto poslaní? Evanjelium ukazuje, že je to možné len preto, lebo vo svojom živote zakúsil bezhraničnú a bezpodmienečnú Božiu lásku – aj v hodine zlyhania a zapretia. Preto, keď sa Ježiš obracia na Petra, používa grécke sloveso agapao, ktoré označuje lásku Boha: darovanú bez výhrad, nezištnú a vernú. Na rozdiel od Petrovej odpovede, ktorú opisuje iné sloveso, označujúce ľudskú priateľskú lásku.

Keď sa Ježiš pýta: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma?“ (Jn 21, 16), pýta sa ho vlastne na lásku Otca. Ako by mu hovoril: len ak si poznal túto lásku, ktorá nikdy nezlyhá, budeš môcť pásť moje ovce, len v láske Otca budeš schopný milovať svojich bratov viac – až po darovanie života za nich.

Petrovi je teda zverená úloha milovať viac a položiť svoj život za stádo. Jeho službu má charakterizovať obetavá láska – lebo Rímska cirkev predsedá v láske. Jej pravá autorita je láska Krista. Nejde o ovládanie, náboženskú propagandu či mocenské nástroje, ale vždy a len o to: milovať ako Ježiš.

On – ako svedčí apoštol Peter – „je kameň, ktorý ste vy, stavitelia, zavrhli, a on sa stal kameňom uholným“ (Sk 4, 11). A ak je tým kameňom Kristus, potom Peter má pásť stádo bez toho, aby podľahol pokušeniu byť osamelým vodcom či hlavou povýšenou nad ostatných. Je povolaný slúžiť viere bratov, kráčajúc spolu s nimi – veď všetci sme „živé kamene“ (1 Pt 2, 5), povolaní krstom budovať Boží dom v bratskom spoločenstve, v harmónii Ducha a v jednote rozmanitostí. Ako hovorí svätý Augustín: „Cirkev tvorí každý, kto žije v zhode s bratmi a miluje blížneho“ (Reč 359, 9).

Bratia a sestry, toto je naša prvá veľká túžba: Cirkev zjednotená – znak jednoty a spoločenstva, ktorá sa stáva kvasom pre zmierený svet.

Aj dnes vidíme priveľa rozdelenia, priveľa rán spôsobených nenávisťou, násilím, predsudkami, strachom z inakosti, aj hospodárskym systémom, ktorý drancuje Zem a vylučuje najchudobnejších. A my chceme byť – v tejto zložitej situácii – aspoň malým kvasom jednoty, spoločenstva a bratstva. Chceme svetu s pokorou a radosťou povedať: Hľaďte na Krista! Priblížte sa k nemu! Prijmite jeho Slovo, ktoré osvetľuje a potešuje! Počúvajte jeho výzvu k láske, aby sme sa stali jeho jedinou rodinou – lebo v jedinom Kristovi sme jedno.

Toto je cesta, po ktorej máme kráčať spoločne – medzi sebou navzájom, s ostatnými kresťanskými cirkvami, s tými, čo kráčajú po iných náboženských cestách, s tými, ktorí v sebe nesú túžbu po Bohu, so všetkými ženami a mužmi dobrej vôle. Spolu môžeme budovať nový svet, v ktorom zavládne pokoj.

Toto je misijný duch, ktorý nás má napĺňať – nie duch uzavretosti či nadradenosti. Sme povolaní ponúkať všetkým Božiu lásku, aby sa uskutočnila jednota, ktorá neruší rozmanitosť, ale zveľaďuje jedinečnú históriu každého človeka, kultúrne a duchovné bohatstvo každého národa.

Bratia a sestry, teraz je hodina lásky! Božia láska, ktorá nás robí bratmi a sestrami, je srdcom evanjelia. A spolu s mojím predchodcom, pápežom Levom XIII., sa aj dnes môžeme opýtať: „Ak by tento princíp zvíťazil vo svete, neprestali by okamžite všetky spory a nevrátil by sa pokoj?“ (Rerum novarum, 21).

Vo svetle a sile Ducha Svätého budujme Cirkev založenú na Božej láske a jednote – misionársku Cirkev, ktorá otvára náruč svetu, ktorá svedčí o Božom slove, ktorá nie je ľahostajná k dejinám, ale stáva sa kvasom súladu pre celé ľudstvo.

Spoločne, ako jeden ľud, všetci ako bratia, kráčajme v ústrety Bohu a milujme sa navzájom.

Preklad Martin Jarábek

( Zdroj: TK KBS, VaticanNews)

Vatikán zverejnil dokument, ktorý Jorge Mario Bergoglio vypracoval v Dome sv. Marty 29. júna 2022: „Žiadam, aby bol môj hrob pripravený vo výklenku v bočnej lodi medzi Paulínskou kaplnkou (Kaplnka Salus Populi Romani) a kaplnkou Sforza v Bazilike Santa Maria Maggiore. Hrob má byť v zemi, jednoduchý, bez osobitnej výzdoby a s jediným nápisom: Franciscus“.

ZÁVET SVÄTÉHO OTCA FRANTIŠKA

V mene Najsvätejšej Trojice. Amen.

S vedomím, že sa blíži súmrak môjho pozemského života, a so živou nádejou vo večný život chcem vyjadriť svoju poslednú vôľu, čo sa týka môjho pochovania.

Svoj život i kňazskú a biskupskú službu som vždy zveroval Matke nášho Pána, Presvätej Bohorodičke. Preto prosím, aby moje telesné pozostatky odpočívali v očakávaní dňa vzkriesenia v Pápežskej bazilike Santa Maria Maggiore.

Želám si, aby sa moja posledná pozemská cesta skončila v tejto starobylej mariánskej svätyni, kam som sa chodil modliť na začiatku a na konci každej apoštolskej cesty, aby som s dôverou zveril svoje úmysly Nepoškvrnenej Matke a ďakoval jej za jej nežnú a materinskú starostlivosť.

Žiadam, aby bol môj hrob pripravený vo výklenku v bočnej lodi medzi Paulínskou kaplnkou (kaplnkou Salus Populi Romani) a kaplnkou Sforza v danej pápežskej bazilike, ako je uvedené v priloženej prílohe.

Hrob má byť v zemi, jednoduchý, bez zvláštnej výzdoby a s jediným nápisom: Franciscus.

Výdavky na prípravu môjho pohrebu uhradí dobrodinec, s ktorým som sa dohodol. Suma bude prevedená Pápežskej bazilike Santa Maria Maggiore a príslušné pokyny som odovzdal Mons. Rolandovi Makrickasovi, mimoriadnemu komisárovi liberijskej kapituly.

Nech Pán odmení tých, ktorí ma mali radi a budú sa za mňa naďalej modliť. Utrpenie, ktoré sprevádzalo posledné obdobie môjho života, som obetoval Pánovi za svetový mier a bratstvo medzi národmi.

Dom sv. Marty, 29. júna 2022

František

zdroj: vatican news

Kresťanská viera je niekedy považovaná za niečo absurdné a veriaci sú vysmievaní a prenasledovaní. Je to však svet, ktorý nám bol zverený a voči ktorému máme svedčiť o radostnej viere v Ježiša Spasiteľa – povedal Lev XIV. v prvej homílii po zvolení za pápeža. Pripomenul, že nedostatok viery vedie dnes k mnohým ľudským drámam.

HOMÍLIA SVÄTÉHO OTCA

Omša s kardinálmi voličmi

Sixtínska kaplnka, 9. mája 2025

Začnem slovom po anglicky a zvyšok bude po taliansky.

Ale chcem zopakovať slová z responzóriového žalmu: „Novú pieseň zaspievam Pánovi, lebo vykonal divy zázračné.“

A naozaj, nielen so mnou, ale so všetkými nami.

Bratia kardináli, keď dnes ráno slávime sv. omšu, pozývam vás zamyslieť sa nad divmi, ktoré Pán urobil, nad požehnaniami, ktoré naďalej vylieva na nás všetkých skrze Petrove poslanie.

Vy ste ma povolali niesť tento kríž a byť požehnaný týmto poslaním, a viem, že sa môžem spoľahnúť na každého jedného z vás, že pôjdete so mnou, keď budeme ako Cirkev, ako spoločenstvo Ježišových priateľov, ako veriaci, ohlasovať radostnú zvesť, ohlasovať evanjelium.

Odtiaľto po taliansky.

„Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“ (Mt 16, 16). Týmito slovami Peter, ktorého sa Učiteľ spolu s ostatnými učeníkmi pýta na vieru v neho, vyjadruje v skratke poklad, ktorý Cirkev už dvetisíc rokov, prostredníctvom apoštolskej postupnosti, opatruje, prehlbuje a odovzdáva ďalej.

Ježiš je Mesiáš, Syn živého Boha – teda jediný Spasiteľ a ten, ktorý nám zjavuje tvár Otca.

V ňom sa nám Boh, aby sa priblížil k ľuďom a stal sa im prístupným, zjavil v dôverčivom pohľade dieťaťa, v živom intelekte mladého človeka, v zrelých črtách muža (porov. II. vatikánsky koncil, pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 22), až sa po zmŕtvychvstaní ukázal svojim s osláveným telom. Tak nám ukázal vzor svätej ľudskosti, ktorý môžeme všetci napodobňovať, a zároveň prisľúbil večný osud, ktorý presahuje všetky naše obmedzenia a schopnosti.

Peter vo svojej odpovedi vystihuje oboje: Boží dar aj cestu, ktorou sa máme dať týmto darom premieňať – nerozlučné rozmery spásy, ktoré boli zverené Cirkvi, aby ich ohlasovala na dobro ľudstva. Zverené nám, vyvoleným Ním ešte pred naším zrodením v matkinom lone (porov. Jer 1, 5), znovuzrodeným vo vode krstu a – napriek našim obmedzeniam a bez našej zásluhy – privedeni sem a odtiaľto poslanými, aby evanjelium bolo ohlasované všetkému stvoreniu (porov. Mk 16, 15).

Boh zvlášť zveruje tento poklad mne, keď ma vaším hlasovaním povolal stať sa nástupcom Prvého z apoštolov, aby som, s jeho pomocou, bol jeho verným správcom (porov. 1 Kor 4, 2) v prospech celého tajomného Tela Cirkvi. Aby bola čoraz viac mestom postaveným na vrchu (porov. Zjv 21, 10), archou spásy, ktorá sa plaví vlnami dejín, majákom, čo osvetľuje noci tohto sveta. A to nie ani tak pre nádheru svojich štruktúr či veľkoleposť svojich stavieb – ako sú napríklad tieto monumenty, v ktorých sa nachádzame –, ale vďaka svätosti svojich členov, toho „ľudu, ktorý si Boh získal, aby zvestoval obdivuhodné skutky toho, čo nás povolal z temnoty do svojho obdivuhodného svetla“ (1 Pt 2, 9).

No na začiatku rozhovoru, v ktorom Peter vyznáva svoju vieru, je ešte jedna otázka: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ (Mt 16, 13). Nejde o banálnu otázku – naopak, týka sa dôležitého aspektu nášho poslania: reality, v ktorej žijeme, s jej hranicami i potenciálom, jej otázkami a presvedčeniami.

„Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ (Mt 16, 13). Pri tejto scéne, nad ktorou uvažujeme, môžeme nájsť dve možné odpovede, ktoré predstavujú dva odlišné postoje.

Prvá je odpoveď sveta. Evanjelista Matúš zdôrazňuje, že rozhovor medzi Ježišom a jeho učeníkmi o tom, kým je, sa odohráva v krásnom meste Cézarea Filipova, bohatom na luxusné paláce, zasadenom do nádherného prírodného prostredia na úpätí Hermonu, ale zároveň sídlo krutých mocenských kruhov a miesto zrady a nevernosti. Tento obraz nám hovorí o svete, ktorý Ježiša považuje za úplne bezvýznamnú osobu, nanajvýš za kurióznu postavu, ktorá môže udivovať svojím nezvyčajným spôsobom rozprávania a konania. A tak, keď sa jeho prítomnosť stane nepríjemnou pre požiadavky čestnosti a morálne nároky, ktoré prináša, tento „svet“ ho bez váhania odmietne a odstráni.

Potom je tu druhá možná odpoveď na Ježišovu otázku: odpoveď jednoduchých ľudí. Pre nich Nazaretský nie je „šarlatán“, ale spravodlivý muž, odvážny, ten, čo dobre hovorí a hlása správne veci – ako iní veľkí proroci v dejinách Izraela. Preto ho nasledujú – aspoň dovtedy, kým to pre nich nie je príliš rizikové alebo nepohodlné. Ale považujú ho iba za človeka – a preto ho v čase nebezpečenstva, počas utrpenia, aj oni opúšťajú a odchádzajú sklamaní.

Tieto dva postoje sú prekvapivo aktuálne. Stelesňujú totiž názory, ktoré aj dnes – hoci možno inými slovami, ale s rovnakým obsahom – často počuť z úst mnohých mužov a žien našich čias.

Aj dnes existujú prostredia, kde sa kresťanská viera považuje za niečo absurdné, pre slabých a málo inteligentných ľudí. Kde sa upredňostňujú iné istoty: technológia, peniaze, úspech, moc a pôžitok.

Sú to prostredia, v ktorých nie je ľahké vydávať svedectvo o evanjeliu, kde je veriaci zosmiešňovaný, prenasledovaný, opovrhovaný alebo nanajvýš tolerovaný a poľutovaniahodný. No práve preto sú to miesta, kde je ohlasovanie evanjelia najnaliehavejšie, lebo nedostatok viery často vedie k tragédiám, ako je strata zmyslu života, zabudnutie na milosrdenstvo, porušovanie ľudskej dôstojnosti v jej najdramatickejších podobách, kríza rodiny a mnohé ďalšie rany, ktorými naša spoločnosť trpí.

Aj dnes sa nájdu prostredia, kde si Ježiša síce cenia ako človeka, no redukujú ho iba na akéhosi charizmatického lídra alebo superčloveka – a to nielen medzi neveriacimi, ale aj medzi mnohými pokrstenými, ktorí tak v skutočnosti žijú v praktickom ateizme.

Toto je svet, ktorý nám bol zverený. A práve v ňom – ako nás to neraz učil pápež František – sme povolaní vydávať radostné svedectvo o viere v Krista Spasiteľa. Preto je aj pre nás nevyhnutné opakovať: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“ (Mt 16, 16).

Nezriedka tak máme konať najprv vo svojom osobnom vzťahu s ním, v každodennom úsilí o obrátenie. No aj ako Cirkev – žijúc spoločne svoje príslušenstvo k Pánovi a prinášajúc všetkým radostnú zvesť (porov. II. vatikánsky koncil, dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 1).

Hovorím to predovšetkým sebe ako Petrov nástupca na začiatku svojho poslania rímskeho biskupa – Cirkvi, ktorá je v Ríme, povolanej predsedať v láske celej všeobecnej Cirkvi, podľa známeho vyjadrenia svätého Ignáca Antiochijského (porov. List Rimanom, Pozdrav). Ten, keď ho v putách viedli do tohto mesta, kde mal podstúpiť obetu, písal kresťanom, ktorí tu žili: „Vtedy budem naozaj Kristovým učeníkom, keď svet už neuvidí moje telo“ (List Rimanom, IV, 1). Odkazoval na to, že ho v aréne roztrhajú divé šelmy – a tak sa aj stalo –, no jeho slová pripomínajú vo všeobecnosti nevyhnutný záväzok každého, kto v Cirkvi vykonáva službu autority: zmiznúť, aby ostal Kristus, stať sa malým, aby bol On poznaný a oslávený (porov. Jn 3,30), darovať sa až do krajnosti, aby nikomu nechýbala príležitosť spoznať ho a milovať.

Nech mi Boh dá túto milosť – dnes i vždy – s pomocou nežnej príhovornej lásky Márie, Matky Cirkvi.

Preklad Martin Jarábek

Zdroj: vatican news

Konkláve zvolilo za 267. rímskeho biskupa kardinála Roberta Prevosta. Oznámenie zástupu predniesol kardinál protodiakon Dominique Mamberti.
Annuntio vobis gaudium magnum: habemus Papam! – „Oznamujem vám veľkú radosť: máme pápeža!“ Pred niekoľkými okamihmi predniesol z ústrednej lodžie Baziliky svätého Petra očakávaný latinský oznam kardinál protodiakon Dominique Mamberti, ktorým oznámil Rímu a svetu meno nového Petrovho nástupcu:

„Eminentissimum ac Reverendissimum Dominum, Dominum Robertum, Sanctæ Romanæ Ecclesiæ Cardinalem Prevost, qui sibi nomen imposuit Leonem XIV.”

Tu je preklad do slovenčiny:
„Najctihodnejšieho a najdôstojnejšiho pána, Roberta, kardinála Svätej rímskej cirkvi Prevosta, ktorý si zvolil meno Lev XIV.“

Lev XIV.
Krátky životopis Leva XIV.
Prvý augustiniánsky pápež má takmer 70 rokov. Zvolil si meno Lev XIV. Bývalý prefekt Kongregácie pre biskupov bol zvolený o 18.07 hod. Je 267. pápežom v dejinách.

Prvý augustiniánsky pápež je druhým americkým Petrovým nástupcom po pápežovi Františkovi. Na rozdiel od Jorgeho Bergoglia však 69-ročný Robert Francis Prevost pochádza zo severu amerického kontinentu a pastoračne pôsobil na jeho juhu, skôr než ho predchodca povolal na čelo Dikastéria pre biskupov a Pápežskej komisie pre Latinskú Ameriku.

Nový rímsky biskup si zvolil meno Lev XIV. Narodil sa 14. septembra 1955 v Chicagu (Illinois) Louisovi Mariusovi Prevostovi, ktorý mal francúzsko-taliansky pôvod, a Mildred Martínezovej, ktorá mala španielsky pôvod. Má dvoch bratov – Louisa Mártina a Johna Josepha.

Detstvo a mladosť prežil v Spojených štátoch, kde najprv študoval v malom seminári augustiniánov a potom na Villanova University v Pensylvánii, kde v roku 1977 získal titul z matematiky a študoval aj filozofiu. Dňa 1. septembra toho istého roku vstúpil v Saint Louis do noviciátu Rádu sv. Augustína (O.S.A.) v provincii Panny Márie Dobrej rady v Chicagu a prvé rehoľné sľuby zložil 2. septembra 1978. Slávnostnú profesiu vykonal 29. augusta 1981.

Teologickú formáciu absolvoval na Catholic Theological Union v Chicagu. Vo veku 27 rokov ho predstavení poslali do Ríma na štúdiá kánonického práva na Pápežskej univerzite sv. Tomáša Akvinského (Angelicum). V Ríme prijal kňazskú vysviacku 19. júna 1982 v augustiniánskom kolégiu sv. Moniky z rúk mons. Jeana Jadota, vtedajšieho pro-prezidenta Pápežskej rady pre nekresťanov, dnes Dikastéria pre medzináboženský dialóg.

Licenciát z kánonického práva získal v roku 1984 a o rok neskôr, počas prípravy doktorátu, ho vyslali do augustiniánskej misie v Chulucanas, v regióne Piura v Peru (1985 – 1986). V roku 1987 obhájil doktorát na tému „Úloha miestneho priora v Ráde sv. Augustína“ a bol vymenovaný za riaditeľa pre povolania a misie provincie „Matky Dobrej rady“ v Olympia Fields v Illinois.

O rok neskôr odišiel do misie Trujillo (Peru), kde sa stal riaditeľom spoločného formačného projektu pre augustiniánskych kandidátov z vikariátov Chulucanas, Iquitos a Apurímac. Počas jedenástich rokov zastával funkcie priora komunity (1988 – 1992), formátora (1988 – 1998) a magistra rehoľníkov (1992 – 1998). V arcidiecéze Trujillo bol zároveň súdnym vikárom (1989 – 1998) a profesorom kánonického práva, patristiky a morálky v kňazskom seminári „San Carlos y San Marcelo“.

Zároveň mu bola zverená pastorácia Panny Márie Matky Cirkvi, ktorá bola neskôr povýšená na farnosť sv. Rity (1988 – 1999) na okraji mesta v chudobnej štvrti. Od roku 1992 do 1999 bol aj administrátorom farnosti Panny Márie z Monserratu.

V roku 1999 bol zvolený za provinciála provincie „Matky Dobrej rady“ v Chicagu a o dva a pol roka neskôr ho generálne zhromaždenie rádu zvolilo za generálneho predstaveného augustiniánov, pričom v roku 2007 bol znovuzvolený na druhé funkčné obdobie.

V októbri 2013 sa vrátil do svojej provincie v Chicagu, kde bol riaditeľom formácie v kláštore sv. Augustína, prvým radcom a provinciálnym vikárom. Tieto funkcie zastával až do 3. novembra 2014, keď ho pápež František vymenoval za apoštolského administrátora peruánskej diecézy Chiclayo a titulárneho biskupa v Sufare. Do diecézy slávnostne vstúpil 7. novembra za prítomnosti apoštolského nuncia Jamesa Patricka Greena, ktorý ho vysvätil za biskupa 12. decembra – na sviatok Preblahoslavenej Panny Márie Guadalupskej – v katedrále Santa Maria.

Jeho biskupské heslo znie „In Illo uno unum“ – slová sv. Augustína zo 127. výkladu na žalm, ktorými vyjadril, že „hoci sme my kresťania mnohí, v jedinom Kristovi sme jedno“.

Dňa 26. septembra 2015 ho František vymenoval za biskupa Chiclayo. V marci 2018 bol zvolený za druhého podpredsedu Peruánskej biskupskej konferencie, kde zároveň pôsobil ako člen Ekonomickej rady a predseda Komisie pre kultúru a vzdelávanie.

V roku 2019 sa stal členom Kongregácie pre klérus a v roku 2020 aj Kongregácie pre biskupov. Dňa 15. apríla 2020 bol menovaný aj za apoštolského administrátora diecézy Callao.

Dňa 30. januára 2023 ho pápež povolal do Ríma ako prefekta Dikastéria pre biskupov a predsedu Pápežskej komisie pre Latinskú Ameriku, pričom mu udelil hodnosť arcibiskupa. Na konzistóriu 30. septembra 2023 ho František kreoval kardinálom a pridelil mu diakoniu svätej Moniky. Kard. Prevost ju prevzal 28. januára 2024. Ako prefekt dikastéria sa zúčastnil na posledných apoštolských cestách pápeža Františka i na prvej a druhej časti XVI. riadneho generálneho zhromaždenia Synody biskupov o synodalite, ktoré sa konali v Ríme od 4. do 29. októbra 2023 a od 2. do 27. októbra 2024. So synodálnym procesom mal skúsenosti už skôr ako generálny predstavený augustiniánov a zástupca Únie generálnych predstavených (USG).

Medzitým ho 4. októbra 2023 pápež František vymenoval aj za člena Dikastéria pre evanjelizáciu – sekcia pre prvú evanjelizáciu a nové partikulárne cirkvi, Dikastéria pre náuku viery, Dikastéria pre východné cirkvi, Dikastéria pre klérus, Dikastéria pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života, Dikastéria pre kultúru a vzdelávanie, Dikastéria pre legislatívne texty a Pápežskej komisie pre Mestský štát Vatikán.

Dňa 6. februára tohto roka ho pápež František povýšil do rádu kardinála-biskupa a udelil mu titul cirkevné sídlo suburbikálnej diecézy Albano.

O tri dni neskôr, 9. februára, celebroval na Námestí sv. Petra svätú omšu – predsedal jej pápež František – pri príležitosti jubilea ozbrojených síl, ktoré bolo druhým veľkým podujatím Svätého roku nádeje.

Počas poslednej hospitalizácie predchodcu v nemocnici Gemelli, kard. Prevost 3. marca viedol na Námestí sv. Petra ruženec za zdravie pápeža Františka.

Preklad Martin Jarábek

zdroj: vatican news

Pred malou chvíľou Jeho Eminencia kardinál Farrell so zármutkom oznámil smrť pápeža Františka týmito slovami:

„Drahí bratia a sestry, s hlbokým zármutkom musím oznámiť smrť nášho Svätého Otca Františka.

Dnes ráno o 7.35 sa rímsky biskup František vrátil do Otcovho domu. Celý svoj život zasvätil službe Pánovi a jeho Cirkvi.

Učil nás žiť hodnoty evanjelia s vernosťou, odvahou a univerzálnou láskou, osobitne v prospech najchudobnejších a vylúčených.

S nesmiernou vďačnosťou za jeho príklad pravého učeníka Pána Ježiša odporúčame dušu pápeža Františka nekonečnej milosrdnej láske Trojjediného Boha.“

zdroj: vatican news

___________________

Viac než 400 tisíc ľudí sa v Ríme rozlúčilo s pápežom Františkom
Mocní i zabudnutí tohto sveta, početné rodiny, mladí, migranti, klerici i rehoľníci sa v sobotu veľkonočnej oktávy 26. apríla prišli rozlúčiť so zosnulým pápežom Františkom, ktorý sa dokázal dotýkať sŕdc i myslí ľudí, a to aj tých, ktorí boli od Cirkvi vzdialení.

Zuzana Klimanová – Vatican News

Veľký potlesk dnes zaznel na Námestí sv. Petra, kde sa prišlo 250 – tisíc ľudí rozlúčiť s pápežom Františkom, ktorý zomrel v pondelok 21. apríla. Pohrebnej svätej omši predsedal kardinál Giovanni Battista Re, dekan kardinálskeho kolégia s 980 koncelebrantmi z radov kardinálov, biskupov, vrátane desiatich zo Slovenska, a kňazov.

Prítomných bolo 53 hláv štátov s delegáciami, medzi ktorými nechýbal ani slovenský prezident Peter Pellegrini. Boli medzi nimi aj prezidenti Spojených štátov a Ukrajiny Donald Trump a Volodymyr Zelenskyj, ktorí sa najprv stretli vo Vatikánskej bazilike a potom aj spoločne Emmanuelom Macronom a Keirom Starmerom. Prišlo aj desať panujúcich monarchov. Zúčastnil sa aj hlavný predstaviteľ indiánov z Kanady Littlechild, ktorému hlavu zdobila veľká čelenka z peria.

Početné boli aj ekumenické delegácie, ako aj predstavitelia iných náboženstiev, ako sú budhizmus, hinduizmus, šikhizmus, zoroastriáni. Prítomní boli aj predstavitelia židovskej obce Ríma i moslimovia.

Medzi veriacimi boli mnohé skupiny mladých, ktorí sa v týchto dňoch stretávajú v Ríme na Jubileu dospievajúcich.

Na pódiu pred oltárom stála kópia mariánskej ikony Salus Populi Romani, ktorá bola zosnulému pápežovi taká drahá a na priečelí baziliky visel gobelín zobrazujúci zmŕtvychvstalého Krista. Na truhle bolo položené roztvorené evanjelium.

zdroj: vatican news

Mons. František Trstenský

Foto: Andrej Ondrejka

Spišská Kapitula 1. marca (TK KBS) V plnom znení prinášame Pastiersky list Spišského diecézneho biskupa Mons. Františka Trstenského pred Pôstnym obdobím.

___

Drahí bratia a sestry,

už najbližšiu stredu, keď budeme poznačení znamením popola, vstúpime do Pôstneho obdobia. Nechcem, aby to bolo vonkajšie prázdne gesto, keď sa postavíme do radu, lebo idú všetci ostatní. Nech znak popola na Popolcovú stredu je pre nás hlbokým duchovným rozhodnutím. Je to pozvanie reálne sa očistiť od viny. Toto očistenie nazývame v Cirkvi pokánie. Ako dobre vieme, Pôstne obdobie trvá 40 dní. Aj týmto spôsobom chceme vyjadriť našu túžbu zjednotiť sa s Kristom, ktorý po svojom krste v Jordáne vedený Duchom Svätým, odišiel na púšť a postil sa tam 40 dní. (Mk 1, 13) Čo by sme mali dosiahnuť cez toto Pôstne obdobie? Nechajme sa viesť Duchom Svätým. Nech On koná v našom živote, ako konal v živote samotného Ježiša Krista. Aby sme aj my odpovedali to, čo povedal Boží Syn diablovi: „Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť.“ (Mt 4, 10) Bratia a sestry, nech Pán Boh má prvé miesto v našom živote, aby sme aj my so svätým Augustínom mohli povedať: „Keď Boh je v tvojom živote na prvom mieste, všetko ostatné je na správnom mieste.“ Počujete dobre! Keď Boha postavíme na prvé miesto, vôbec to neznamená, že všetko ostatné nie je dôležité. Vôbec to neznamená, že Tvoja rodina je nepodstatná, že Tvoji priatelia, práca, plány a túžby Boha nezaujímajú. Ale práve v Bohu a jedine v Bohu majú tú pravú hodnotu a správnu dôležitosť.

Sme si vedomí, že nie vždy to bolo v našom živote tak, že Boh bol na prvom mieste v našom rozhodovaní. Boh nebol na prvom mieste v slovách a skutkoch našich predkov v rodinách, či predchodcov, ktorí pôsobili v Cirkvi a v našej spoločnosti. Preto potrebujeme urobiť odvážny úkon pokory uznať chyby, ktorých sme sa dopustili my sami a ktorých sa dopustili tí, čo nosili meno kresťan.

Pred 25 rokmi na Popolcovú stredu počas Jubilejného roka 2000 urobil dnes už svätý Ján Pavol II. odvážne a prorocké odprosenie za hriechy, ktorých sa dopustili v dejinách synovia a dcéry Cirkvi. Drahí spolubratia kňazi, drahí bratia a sestry, ako pastier našej diecézy vnímam, že nesieme dlh voči tomuto odproseniu svätého Jána Pavla II., ktorý potrebujeme splatiť. Dejiny našej Spišskej diecézy nám ukazujú, že v protiklade s veľkým množstvom krásnych a ušľachtilých svedectiev viery, sa stalo nemálo prípadov, ktoré boli „protisvedectvom“ života podľa Ježišovho evanjelia.

Ako pastier našej milovanej diecézy žiadam, aby sme v tomto jubilejnom roku Pánovej milosti a odpustenia kľakli pred Bohom a prosili o odpustenie za minulé i prítomné hriechy synov a dcér Cirkvi. Ako kresťania chceme pred Bohom a ľuďmi uznať chyby, ktorých sme sa dopustili my a naši predkovia a to bez toho, aby sme za to žiadali niečo na výmenu. Ústami svätého Jána Pavla II. hovorím, „Pre puto, ktoré nás v tajomnom tele spája jedných s druhými, my všetci, hoci za to nenesieme osobnú zodpovednosť, a ani nechceme nahrádzať súd Boha, ktorý jediný pozná srdcia, nesieme ťarchu omylov a previnení tých, ktorí nás predišli.“ (Incarnationis mysterium, 11. bod)

Preto Vás všetkých pozývam na svätú omšu a odprosujúcu pobožnosť, ktorá sa uskutoční v piatok 7. marca o 18:00 hod. v Katedrále sv. Martina na Spišskej Kapitule. Osobne to považujem za jeden z najvýznamnejších momentov nielen tohto jubilejného roka, ale dejín Spišskej diecézy. Je mojou veľkou túžbou, aby počas tohtoročného Pôstu sa toto odprosenie uskutočnilo v našich farnostiach a rodinách. Nech ako kňazi odprosujeme našich farníkov za naše hriechy a za hriechy predchodcov. Nech rodičia, starí rodičia a deti, ale aj ďalší príbuzní odprosujú za svoje hriechy a hriechy svojich predkov.

Drahí bratia a sestry, nech sa v tomto Jubilejnom roku nikto nevyhýba Otcovmu objatiu. Nech nikto z nás sa nezachová ako ten starší brat z evanjeliového podobenstva, ktorý nechcel odpustiť svojmu mladšiemu bratovi. Verte mi, že radosť z odpustenia je silnejšia a väčšia než akýkoľvek hriech a zatrpknutosť.

Prosím, modlite sa aj za mňa, aby som bol verným ohlasovateľom Kristovho evanjelia, ktoré je posolstvom pravdy, pokoja a odpustenia. Nech Boh, bohatý na milosrdenstvo, pre svoju nesmiernu lásku, ktorou nás miluje (Ef 2, 4) Vás napĺňa svojím požehnaním v Ježišovi Kristovi, našom Pánovi. Amen.

Váš biskup František

Zdroj: TK KBS

Kráčajme spoločne v nádeji

Drahí bratia a sestry!

S kajúcnym znamením popola na čele začíname s vierou a nádejou každoročné putovanie Pôstnym obdobím. Cirkev, matka a učiteľka, nás pozýva, aby sme pripravili svoje srdcia a otvorili sa Božej milosti, a tak mohli s veľkou radosťou sláviť veľkonočné víťazstvo Krista Pána nad hriechom a smrťou, v duchu zvolania sv. Pavla: „Smrť pohltilo víťazstvo. Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kdeže je tvoj osteň?“ (1Kor 15, 54 – 55). Ježiš Kristus, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, je totiž stredobodom našej viery a zárukou našej nádeje na veľké Otcovo prisľúbenie, ktoré sa už naplnilo v ňom, jeho milovanom Synovi: večný život (porov. Jn 10, 28; 17, 3)..1

V tomto Pôstnom období, obohatenom milosťou jubilejného roka, by som vám chcel ponúknuť niekoľko úvah o tom, čo znamená kráčať spoločne v nádeji a objavovať výzvy na obrátenie, ktoré Božie milosrdenstvo adresuje nám všetkým, tak jednotlivcom, ako aj spoločenstvám.

Predovšetkým kráčanie. Jubilejné motto „Pútnici nádeje“ nám pripomína dlhú cestu izraelského ľudu do zasľúbenej zeme, o ktorej rozpráva Kniha Exodus: ťažkú cestu z otroctva do slobody, ktorú si želá a vedie Pán, ktorý miluje svoj ľud a je mu vždy verný. A nemôžeme si pripomínať biblický exodus bez toho, aby sme nemysleli na mnohých bratov a sestry, ktorí dnes utekajú zo situácií biedy a násilia a idú hľadať pre seba a svojich blízkych lepší život. Tu vzniká prvá výzva na obrátenie, pretože všetci sme pútnikmi života, no každý z nás sa môže pýtať sám seba: Ako sa ma dotýka tento stav? Som naozaj na ceste alebo som skôr paralyzovaný, statický, ustrašený a bez nádeje, či uvelebený vo svojej pohodlnej zóne? Hľadám cesty oslobodenia zo situácií hriechu a nedostatku dôstojnosti? Dobrým pôstnym cvičením by bolo konfrontovať sa s konkrétnou realitou nejakého migranta alebo pútnika a nechať sa do nej vtiahnuť, aby sme objavili, čo od nás Boh žiada, aby sme boli lepšími pútnikmi do Otcovho domu. To je pre pútnika dobrá „skúška“.

Po druhé, túto cestu konáme spoločne. Kráčať spoločne, byť synodálna, to je povolanie Cirkvi.2 Kresťania sú povolaní putovať spoločne, nikdy nie ako osamelí pútnici. Duch Svätý nás nabáda, aby sme vychádzali zo seba, aby sme išli k Bohu a k našim bratom a sestrám, a nikdy sa neuzatvárali do seba.3 Kráčať spoločne znamená byť tkáčmi jednoty, vychádzajúc z našej spoločnej dôstojnosti Božích detí (porov. Gal 3, 26 – 28); znamená to kráčať bok po boku bez toho, aby sme šliapali po druhom alebo sa povyšovali; bez toho, aby sme prechovávali závisť či pokrytectvo; bez toho, aby sme dopustili, že niekto zaostane alebo sa bude cítiť vylúčený. Poďme tým istým smerom, k tomu istému cieľu, počúvajme sa navzájom s láskou a trpezlivosťou.

V tomto Pôstnom období nás Boh žiada, aby sme si overili, či sme v našich životoch, našich rodinách, na miestach, kde pracujeme, vo farských alebo rehoľných spoločenstvách schopní kráčať s druhými, počúvať ich, prekonať pokušenie zakoreniť sa v našom sebectve a starať sa len o svoje vlastné potreby. Pýtajme sa sami seba pred Pánom, či sme schopní spolupracovať ako biskupi, kňazi, zasvätené osoby a laici v službe Božiemu kráľovstvu; či máme ústretový postoj a prejavujeme ho konkrétnymi gestami voči tým, ktorí prichádzajú do našej blízkosti i tým, ktorí sú ďaleko; či dávame ľuďom pocítiť, že sú súčasťou nášho spoločenstva, alebo ich držíme na okraji.4 Toto je druhá výzva: obrátenie k synodalite.

Po tretie, vydajme sa na túto cestu spoločne v nádeji na prisľúbenie. Nádej, ktorá nezahanbuje (porov. Rim 5, 5), ústredné posolstvo jubilea,5 nech je pre nás horizontom pôstnej cesty k veľkonočnému víťazstvu. Ako nás učí Benedikt XVI. v encyklike Spe salvi, „ľudské bytie potrebuje nepodmienenú lásku. Potrebuje istotu, ktorá mu hovorí: ,Ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi‘ (Rim 8, 38 – 39)“.6 Ježiš, naša láska a naša nádej, je vzkriesený,7 žije a slávne kraľuje. Smrť sa premenila na víťazstvo a v tom spočíva viera a silná nádej kresťanov: v Kristovom vzkriesení!

Tu je tretia výzva na obrátenie: výzva k nádeji, k dôvere v Boha a v jeho veľké prisľúbenie, večný život. Musíme si položiť otázky: Som presvedčený o tom, že mi Boh odpúšťa hriechy? Alebo sa správam tak, akoby som sa mohol zachrániť sám? Usilujem sa o spásu a prosím o Božiu pomoc, aby som ju získal? Prežívam konkrétne nádej, ktorá mi pomáha čítať udalosti dejín a podnecuje ma k angažovanosti za spravodlivosť, bratstvo, starostlivosť o spoločný dom, zato, aby nik nezaostal?

Sestry a bratia, vďaka Božej láske v Ježišovi Kristovi ostávame v nádeji, ktorá nás nezahanbí (porov. Rim 5, 5). Nádej je „kotva duše“, bezpečná a pevná.8 V nádeji Cirkev prosí, aby „boli všetci ľudia spasení“ (1Tim 2, 4), a teší sa, že bude v nebeskej sláve zjednotená s Kristom, svojím Ženíchom. Svätá Terézia od Ježiša to vyjadrila takto: „Dúfaj, duša moja, dúfaj. Nepoznáš dňa, ani hodiny. Starostlivo bdej, všetko prebehne v jednom okamihu, hoci tvoja netrpezlivosť môže urobiť neistým to, čo je isté, a veľmi krátky čas dlhým“ (Výkriky duše k Bohu, 15, 3).9

Nech sa Panna Mária, Matka nádeje, prihovára za nás a sprevádza nás na našej pôstnej ceste.

V Ríme pri sv. Jánovi v Lateráne 6. februára 2025, na spomienku sv. Pavla Mikiho a spoločníkov, mučeníkov.

František

_____
.

1 Porov. FRANTIŠEK : encyklika Dilexit nos (24. október 2024), 220.
2 Porov. Homília na svätej omši za svätorečenie blahoslavených Giovanni Battistu Scalabriniho a Artemida Zattiho, 9. októbra 2022.
3 Porov. tamže.
4 Porov. tamže.
5 Porov. FRANTIŠEK: bula Spes non confundit, 1.
6 FRANTIŠEK: encyklika Spe salvi (30. november 2007), 26.
7 Porov. Sekvencia Veľkonočnej nedele.
8 Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1820.
9 Tamže, 1821.

zdroj: kbs.sk