



Zamyslime sa nad „informáciami“, s ktorými sa počas dňa stretávame. Máme televíziu, rádio, e-mail, SMS správy a internetové stránky ako Facebook a Twitter. Dosť často vidíme, že ľudia si pri večeri telefonujú, pozerajú stránky na iPade a zároveň pomáhajú deťom s domácimi úlohami. Sme takí zaneprázdnení, že ak sa chceme sústrediť na konkrétny zdroj informácií, musíme sa vzdialiť od mnohých ďalších zdrojov.
Vďaka Bohu za Pôstne obdobie! Pozýva nás modliť sa, postiť a dávať almužnu. Ponúka nám príležitosť zjednodušiť si život. Je to istý druh duchovných cvičení, ktoré si môžeme vykonať aj uprostred našich všedných povinností. Pôstne obdobie nám dáva príležitosť vzdialiť sa na istý čas od mnohých zdrojov, aby sme sa sústredili na ten najdôležitejší zdroj: na Ježiša, jeho kríž a zmŕtvychvstanie.
Na príležitostiach je zaujímavé to, že nemajú veľkú hodnotu, ak ich nevyužijeme. Preto potrebujeme plán. Musíme vykonať niečo konkrétne, čo nám pomôže čo najlepšie využiť čas Pôstu. A tak si pomocou tradičnej pôstnej praxe – modlitby, pôstu a almužny – vytvoríme plán a odstránime všetko, čo nás rozptyľuje. Potom budeme otvorenejší voči tomu, čo nám chce povedať Ježiš.
Modlitba
Prvý krok tohto plánu spočíva v tomto: pozrieť sa na svoj denný poriadok a každý deň si nájsť čas na modlitbu. Kedy si dáte „rande“ s Ježišom? Väčšina ľudí považuje za najlepší čas ráno – skôr, než sa tak ponoria do všedných povinností, že sa zabudnú obrátiť na Pána. Nech sa rozhodnete pre ktorýkoľvek čas, dbajte o to, aby to bol čas, keď vás nebude nič rozptyľovať a nebudete mať iné povinnosti.
Ak si viete nájsť čas – a miesto – bez rozptyľovania, budete oveľa lepšie vnímať Ježišovu prítomnosť a jeho vedenie v živote. Oveľa lepšie si do všedného dňa odnesiete požehnania, ktoré ste získali vďaka času s Ježišom.
Keď uvažujete o pravidelnej modlitbe, pripomeňte si Ježišove slová: „Keď sa modlíte, nebuďte ako pokrytci“ (Mt 6, 5). „Keď sa modlíte, nehovorte veľa ako pohania“ (6, 7). „Ale keď sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby… a modli sa k svojmu Otcovi“ (6, 6). Nikde nepovedal: „Ak sa chcete modliť“ alebo: „Ak sa rozhodnete modliť.“ Nie, povedal: „Keď sa modlíte.“ Predpokladá, že sa budeme modliť. Ak to Ježiš predpokladá, je jasné, že od nás očakáva, že sa budeme modliť.
Ak ešte nemáte svoj ustálený spôsob modlitby, zistite, aký druh modlitby je dostupný vo vašej farnosti. Pamätajte na to, že modlitba je dôležitá súčasť každých duchovných cvičení. Je to podstatná ingrediencia, ak si chcete urobiť odstup od všetkých tých informácií vo svojom okolí.
Pôst
Počuli ste o stanfordskom experimente s penovými cukríkmi? Boli to pokusy s malými deťmi, ktoré sa začali v roku 1960. Psychológovia na Stanfordskej univerzite dali deťom dve možnosti: buď si mohli dať jeden penový cukrík hneď, alebo mohli počkať pätnásť minút a získať dva cukríky. Podľa výskumníkov len asi tretina detí dokázala počkať na dvojitú odmenu.
To, čo platí pre tieto deti, platí v rôznej miere aj pre nás. Máme radi okamžité uspokojenie. Mnohí z nás nemajú problém pozerať dlhé hodiny televíziu alebo vysedávať dlho do noci pri internete. Podobne ako deti z pokusu len ťažko odolávame „rýchlemu riešeniu“.
Porovnajme to s pôstom. Táto starobylá prax sa datuje do najranejšieho obdobia Biblie. Mojžiš sa postil na vrchu Sinaj, keď dostal Desatoro (Ex 34, 27 – 28). Ježiš sa postil štyridsať dní na púšti (Mt 4, 1 – 11). Pavol sa postil po obrátení (Sk 9, 1 – 3). Starší v antiochijskej cirkvi sa postili predtým, ako vyslali Pavla a Barnabáša na prvú misijnú cestu (Sk 13, 3). Všetci sa postili, lebo vedeli, že ich Boh požehná, ak sa vzdajú určitého potešenia, aby boli bližšie pri Ježišovi a posilňovali svoje rozhodnutie žiť svätým životom.
Prelom
Asi najväčšie požehnanie, ktoré súvisí s pôstom, sa nazýva „prelom“. Ten nastane, keď konečne dokážeme prelomiť určitú prekážku, ktorá nás brzdila. V istom zmysle všetci potrebujeme prelom: možno potrebujeme zažiť prelom v našom spôsobe života, ktorý je hriešny, alebo potrebujeme zažiť prelom v oblasti svojich názorov a získať nový pohľad, ktorý nám pomôže žiť pokojnejšie a láskyplnejšie.
V tomto Pôstnom období si urobte zoznam kľúčových oblastí svojho života, ktoré potrebujú takýto prelom. A keď si vyberiete svoj druh pôstu, proste Pána, aby vám pomohol prekonať tieto prekážky.
Podobne ako pri modlitbe, aj v pôste sa vám bude dariť lepšie, ak si urobíte plán. Tu sú ciele, ktoré vám pomôžu vytvoriť ho:
Almužna
Dávanie almužny obsahuje dva dôležité body. Prvý sa týka toho, aby sme mali srdce pre núdznych. Druhý sa týka toho, aby sme sa rozhodli čo najviac pomáhať chudobným. Pápež František nám povedal, že almužna je „gesto úprimnej pozornosti voči tým, ktorí nás oslovia a prosia o pomoc“ (jubilejná katechéza, 9. apríla 2016).
Čo môžete urobiť? Tu je zopár návrhov na vytvorenie plánu:
Pozn. redakcie: Niektoré z uvedených návrhov, ako realizovať almužnu, sa nám na Slovensku môžu zdať vzdialené od našej reality. Nechali sme ich však v texte s nádejou, že môžu inšpirovať vznik nových charitatívnych diel, hoci len v malom formáte v nejakej farnosti na dedine či dokonca len v jednom spoločenstve.
Jednoduchý pôst
Počas pôstnych duchovných cvičení si zjednodušte život. Odstráňte zo svojho života hluk a rozptyľovanie. Buďte bližšie pri Ježišovi a svojej rodine.
Keď sa svätý Pavol sťažoval, že nedokáže naplniť dobré úmysly, povedal: „Lebo chcieť dobro, to mi je blízko, ale robiť dobro nie“ (Rim 7, 18). V tomto Pôstnom období to zmeňme! Urobme si 40-denný plán a uskutočňujme ho. Spoločne si zjednodušme život, aby sme sa priblížili k Ježišovi v modlitbe, zažili prelom a dotkli sa Ježiša tak, že pomôžeme jeho „najmenším“ bratom a sestrám (Mt 25, 40).
Zdroj: Slovo medzi nami č. 3/2017, ročník 18.
Pod slovom „Veľký pôst“ rozumieme čas od Popolcovej stredy do Veľkej noci. Tento čas zahrňuje štyridsať všedných dní a šesť nedelí. Avšak Cirkev nikdy na nedeľu nepredpisovala pôst. Tento štyridsaťdenný pôst ustanovila Cirkev na pamiatku štyridsaťdenného pôstu Spasiteľa Ježiša Krista na púšti, keď sa pripravoval na verejnú činnosť. Začiatky tohto veľkého pôstu siahajú v Cirkvi až do tretieho storočia. Počet dní v podobe, ako to poznáme dnes, sa ustálil v siedmom storočí. V minulosti bol čas Veľkého pôstu chápaný veľmi prísne. Celý tento čas od Popolcovej stredy sa nejedlo mäso ani zvierací tuk, dokonca tiež mlieko a vajcia.
V období Veľkého pôstu sa má uskutočniť v živote kresťana predovšetkým naša vnútorná premena, naše pokánie. Je to určité vnútorné umieranie, ktoré človek vyjadruje aj navonok. Vnútorné pokánie kresťana sa môže prejavovať veľmi rozmanitým spôsobom. Sväté Písmo a cirkevní Otcovia zdôrazňujú najmä tri formy: pôst, modlitbu a almužnu.
Máme sa zvlášť v tento veľkopôstny čas, podľa príkladu Spasiteľa pôstom, modlitbami, almužnou a vôbec naším kajúcnejším životom pripraviť na hodné prijatie sviatostí a na oslávenie najväčšieho sviatku kresťanstva – Veľkej noci. Pôst v širšom zmysle slova znamená nielen zdržiavať sa mäsitých jedál, ako to často aj u kresťanov počujeme, ale znamená aj zdržiavať sa niečoho, čo nám je prijemné. Tak sa „postíme“ aj vtedy, keď premáhame svoje žiadosti, náruživosti, svoju telesnosť, alebo sa tiež zdržujeme dovolených pôžitkov.
Pápež Pavol VI. vydal 17.2.1966 apoštolskú konštitúciu „Paenitemini„, ktorou uviedol v Cirkvi nový pôstny poriadok, ktorý presne hovorí o dodržiavaní pôstnej disciplíny pre veriacich katolíkov. Hneď v úvode sa hovorí, že všetci veriaci majú z Božieho zákona konať pokánie. Tiež že veľkopôstna doba si aj naďalej zachováva svoj charakter pokánia. V súlade s touto konštitúciou nový Kódex kánonického práva, ktorý platí od roku 1983, priniesol teraz záväznú pôstnu disciplínu. Táto pôstna disciplína je uvedená v piatich kánonoch a to kánony 1249– 1253.
Tieto kánony doslovne nariaďujú:
Kán.1249: Všetci veriaci, každý svojím spôsobom, sú z božieho zákona povinní konať pokánie; aby sa však medzi sebou spojili v istom spoločnom konaní pokánia, predpisujú sa dni pokánia, v ktorých sa veriaci majú zvláštnym spôsobom venovať modlitbe, konať skutky nábožnosti a dobročinnej lásky, majú sa zapierať vernejším plnením svojich povinností a najmä zachovávaním pôstu a zdržiavania sa mäsa podľa normy nasledujúcich kánonov.
Kán.1250: Dni a obdobia pokánia v celej Cirkvi sú jednotlivé piatky celého roka a pôstne obdobie.
Kán.1251: Zdržiavanie sa jedenia mäsa alebo iného pokrmu podľa predpisov Konferencie biskupov sa má zachovať každý piatok roka, ak nepripadá naň niektorý deň, uvedený medzi slávnosťami; avšak zdržiavanie sa mäsa a pôst (prísny) sa má zachovať na Popolcovú stredu a Piatok umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista (Veľký piatok).
Kán.1252: Zákon zdržiavania sa mäsa zaväzuje tých, ktorí dovŕšili štrnásty rok života; zákon pôstu (prísny) však zaväzuje všetkých plnoletých (myslí sa od 18 r.) až do začatia šesťdesiateho roka života. Duchovní pastieri a rodičia sa však majú starať, aby aj tí, ktorí pre maloletosť nie sú viazaní zákonom pôstu a zdržiavania sa mäsa, boli vychovávaní k pravému zmyslu pokánia.
Kán.1253: Konferencia biskupov môže bližšie vymedziť zachovávanie pôstu a zdržiavanie sa mäsa za iné formy pokánia, najmä za skutky dobročinnej lásky a cvičenia nábožnosti. Preto podľa Kódexu ohľadom určenia pôstnej disciplíny vydala pokyny aj Biskupská konferencia ČSFR ešte v spoločnom štáte na svojom zasadaní v Brne dňa 28. januára1992. Pre všetky diecézy na Slovensku platí táto pôstna disciplína. Na Popolcovú stredu a na Veľký piatok je povinnosť zdržiavať sa mäsitých pokrmov a postiť sa (dodržať prísny pôst);
1. Všetky piatky v roku sú dňami pokánia. Veriaci sú v tieto dni povinní konať pokánie niektorým z nasledujúcich spôsobov:
2. Pod zakázaným mäsom máme rozumieť mäso teplokrvných zvierat. Mäso chladnokrvných zvierat je dovolené (napr. ryby).
3. Prísny pôst znamená iba raz do dňa sa do sýtosti najesť. Na raňajky a večeru možno niečo zjesť.
Celú pôstnu dobu treba považovať za dobu pokánia, preto sa treba zdržiavať hlučných zábav.
Ak by niekto mal veľkú ťažkosť zachovať deň pokánia, môže v jednotlivých prípadoch udeliť farár dišpenz od zachovania dňa pokánia, alebo zmeniť za iné nábožné skutky. (kánon 1245).

„V Kristovom mene prosíme: Zmierte sa s Bohom!“ (2 Kor 5, 20)
Drahí bratia a sestry!
Aj toho roku nám Pán poskytuje príhodný čas, aby sme sa pripravili sláviť s obnoveným srdcom veľké tajomstvo Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania, ktoré je základom kresťanského života tak jednotlivca, ako aj spoločenstva. K tomuto tajomstvu sa musíme neustále vracať, mysľou i srdcom. Ono v nás totiž neprestáva rásť do tej miery, do akej sa necháme zachytiť jeho duchovnou dynamikou a priľneme k nemu svojou slobodnou a veľkodušnou odpoveďou.
Radosť kresťana vyviera z počutia a prijatia radostnej zvesti o Ježišovej smrti a zmŕtvychvstaní: kerygmy. Tá zahŕňa tajomstvo lásky, ktorá „je taká reálna, taká opravdivá, taká konkrétna, že nám ponúka vzťah plný úprimného a plodného dialógu“ (Christus vivit, 117). Kto verí v toto tajomstvo, odmieta klamstvo, podľa ktorého náš život pochádza len z nás samých, hoci v skutočnosti sa rodí z lásky Boha Otca, z jeho vôle darovať život v hojnosti (porov. Jn 10, 10). Ak však počúvame zvodný hlas „otca lži“ (porov. Jn 8, 45), riskujeme, že sa prepadneme do priepasti nezmyslov a okúsime už tu na zemi peklo, ako o tom svedčia, žiaľ, mnohé tragické udalosti z osobnej i kolektívnej ľudskej skúsenosti.
Na tohoročné Pôstne obdobie by som preto chcel všetkým kresťanom adresovať slová, ktoré som napísal v apoštolskej exhortácii Christus vivit: „Pozeraj sa na rozopäté ruky ukrižovaného Krista a dovoľ, aby ťa znova a znova zachraňoval. A keď sa pôjdeš vyznať zo svojich hriechov, ver pevne v jeho milosrdenstvo, ktoré ťa oslobodzuje od viny. Kontempluj jeho krv vyliatu s takou veľkou láskou a nechaj sa ňou očistiť. Tak sa budeš môcť vždy znova prebudiť k životu“ (123). Kristova Veľká noc nie je udalosťou z minulosti: skrze moc Ducha Svätého je stále aktuálna a umožňuje nám s vierou hľadieť na Kristovo telo a dotýkať sa ho v mnohých trpiacich.
Bude užitočné hlbšie sa zamyslieť nad veľkonočným tajomstvom, vďaka ktorému nám bolo darované Božie milosrdenstvo. Zakúsiť milosrdenstvo je totiž možné iba v stretnutí „z tváre do tváre“ s ukrižovaným a vzkrieseným Pánom, „ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa“ (Gal 2, 20): v dialógu od srdca k srdcu, od priateľa k priateľovi. Preto je modlitba v Pôstnom období taká dôležitá. Je viac ako len povinnosťou, vyjadruje potrebu odpovedať na Božiu lásku, ktorá nás vždy predchádza a podopiera. Lebo kresťan sa modlí vo vedomí, že si takúto lásku nezaslúži. Modlitba môže nadobúdať rôzne podoby, no v Božích očiach je skutočne dôležité to, že preniká do nášho vnútra a narúša tvrdosť nášho srdca, obmäkčuje ho, aby sa čoraz viac obracalo k Bohu a jeho vôli.
V tejto príhodnej dobe sa preto nechajme viesť ako Izrael na púšti (porov. Oz 2, 16), aby sme mohli napokon začuť hlas nášho Ženícha a hlbšie a ochotnejšie ho nechali v nás rezonovať. O čo viac sa dáme viesť jeho Slovom, o to skôr budeme môcť zakúsiť jeho nezaslúžené milosrdenstvo voči nám. Nenechajme teda uplynúť tento čas milosti nadarmo, v klamnej predstave, že my určujeme čas a spôsob nášho obrátenia k nemu.
To, že nám Pán znovu raz ponúka takýto príhodný čas na naše obrátenie, by sme nemali považovať za samozrejmosť. Táto nová príležitosť v nás má prebudiť pocit vďačnosti a zatriasť našou zotrvačnosťou. Napriek často dramatickej prítomnosti zla v našom živote – a tiež v Cirkvi a vo svete – toto časové obdobie, ktoré nám ponúka možnosť zmeniť smer života, vyjadruje vytrvalú Božiu vôľu neprerušiť s nami dialóg spásy. V ukrižovanom Ježišovi, ktorého Boh „za nás urobil hriechom“ (2 Kor 5, 21), zašla táto vôľa tak ďaleko, že Boh nakládol na svojho Syna všetky naše hriechy, až sa „uskutočňuje obrátenie sa Boha proti sebe samému“, ako píše pápež Benedikt XVI. (encyklika Deus caritas est, 12). Lebo Boh miluje aj svojich nepriateľov (porov. Mt 5, 43 – 48).
Dialóg, ktorý chce Boh nadviazať s každým človekom prostredníctvom veľkonočného tajomstva svojho Syna, nie je dialógom, aký sa pripisuje obyvateľom Atén, ktorí vraj „nemali na nič toľko času ako rozprávať alebo počúvať niečo nové“ (Sk 17, 21). Takýto druh klebetenia, diktovaný prázdnou a povrchnou zvedavosťou, charakterizuje svetského ducha každej doby a v našich časoch môže byť aj výsledkom nevhodného používania komunikačných prostriedkov.
Postaviť veľkonočné tajomstvo do centra života značí mať súcit s Kristovými ranami, ktoré dnes nachádzame v mnohých nevinných obetiach vojen, svojvoľného konania proti životu – od nenarodených detí až po starých ľudí – v obetiach rôznych foriem násilia, prírodných katastrof, nespravodlivého rozdelenia dobier zeme, obchodu s ľudskými bytosťami vo všetkých jeho formách a bezuzdného smädu po zárobku, ktorý je istou formou modloslužby.
Aj dnes je dôležité pripomínať mužom a ženám dobrej vôle, aby sa delili o svoje vlastníctvo s chudobnejšími. Takáto almužna je formou osobnej účasti na budovaní spravodlivejšieho sveta. Podeliť sa s láskou robí človeka ľudskejším; pri hromadení majetku hrozí, že sa staneme necitlivými a uzavrieme sa vo svojom egoizme. Môžeme a musíme však ísť ešte ďalej, a to pokiaľ ide o štruktúrne otázky ekonomiky. Preto som v Pôstnom období zvolal do Assisi v dňoch 26. až 28. marca 2020 mladých ekonómov, podnikateľov a change-makerov, aby prispeli k navrhnutiu spravodlivejšej a inkluzívnejšej ekonomiky, než je tá dnešná. Ako sa už viackrát v cirkevnom učení zopakovalo, politika je významnou formou bratskej lásky (porov. Pius XI., Príhovor k Talianskej federácii katolíckych univerzitných študentov – FUCI, 18. decembra 1927). To isté možno povedať o ekonomike, ak do nej zavádzame evanjeliového ducha, teda ducha blahoslavenstiev.
Ohľadom nastávajúceho Pôstneho obdobia prosím o príhovor Najsvätejšiu Pannu Máriu, aby sme prijali výzvu nechať sa zmieriť s Bohom, aby sme zamerali zrak svojho srdca na veľkonočné tajomstvo a obrátili sa k otvorenému a úprimnému dialógu s Bohom. Takto sa totiž môžeme stať tým, čo Kristus povedal o svojich apoštoloch: soľou zeme a svetlom sveta (porov. Mt 5, 13 – 14).
V Ríme pri Svätom Jánovi z Lateránu 7. októbra 2019, na spomienku Panny Márie Ružencovej
František
(Preklad: M. Spišiaková)
Ako ďalší krok v snahe o rozvoj kultúry života – v duchu odkazu sv. Jána Pavla II., predovšetkým so zameraním na zastavenie zabíjania nenarodených detí – sa biskupi rozhodli zorganizovať ďalší Národný pochod za život, ktorý sa uskutoční v Bratislave 22. septembra 2019.
Snívame o Slovensku plnom úcty k životu. Snívame o krajine kde vládne dobroprajnosť, vzájomná úcta, porozumenie a spravodlivosť. Kde je chránený život a dôstojnosť každého človeka od počatia po prirodzenú smrť. Kde sú si ľudia rovní v dôstojnosti a právach a majú odhodlanie chrániť život a dôstojnosť každého. Kde sa preukazuje solidarita a pomoc najmä tým najbiednejším, najzraniteľnejším a najnevinnejším.
Od 6.januára prebieha modlitbová a pôstna reťaz za Národný pochod za život. Je formou prípravy a potrvá až do 22. septembra. Aj vy sa môžete zapísať prostredníctvom online prihlasovacieho formuláru, ktorý nájdete TU.
Ďakujeme!
Viac informácií a aktuality si môžete pozrieť na stránke Národného pochodu za život.
Zdroj: https://pochodzazivot.sk/


Bratislava 1. 7. 2019/ V Partizánskom sa posledný júnový piatok konala prvá kajúcna tryzna za nenarodené deti. Mala charakter verejného odprosenia za hriechy voči nenarodeným deťom na mestskom cintoríne Šípok.
„Pokánie je najlepším začiatkom pre to, aby sa mohla zmeniť situácia nenarodených a postoj verejnosti k nim. Iste je dôležité osobné pokánie, ale nemenej dôležité je tiež urobiť ho verejne. Verejne, lebo ho prednášame za mnohých a odprosujeme mnohých. Preto sme sa rozhodli počas prípravy Národného pochodu za život pripraviť podklad pre verejné odprosenie za hriechy voči nenarodeným deťom a podnietiť miestne komunity k ich uskutočneniu. Veď len za minulý rok sa v dôsledku umelého potratu nedožilo svojho narodenia vyše 6000 ľudských bytostí, od roku 1956 je to už jeden a pol milióna nenarodených detí,“ hovorí Marek Michalčík, hlavný zodpovedný za prípravu pochodu.
V Partizánskom sa na cintoríne zhromaždili svetské i cirkevné autority, aby odprosovali za svoje hriechy i za hriechy predkov. „Prítomných privítal dekan Vladimír Farkaš. Po čítaní biblických textov predniesla slová pokánia Štefánia Sklenárová, kazateľka evanjelickej cirkvi metodistickej. Zástupcom svetských autorít na verejnom odprosení bol primátor Partizánskeho Jozef Božik, ktorý v príhovore pripomenul postoj vďačnosti za každé počaté dieťa. V závere prítomných požehnali duchovní troch cirkví pôsobiacich na území mesta,“ uviedol jeden z účastníkov tryzny a člen prípravného tímu Národného pochodu za život Dušan Škurla.
Kajúcna tryzna za nenarodené deti má charakter spoločného a verejného odprosenia. Organizátori Národného pochodu za život pozývajú aj ďalších záujemcov, aby pripravili vo svojich obciach a mestách podobné podujatia. Základné informácie, ako to môžu urobiť, je možné nájsť na stránke https://pokanie.pochodzazivot.sk/
Zdroj: www.pochodzazivot.sk

Prešlo šesť rokov odo dňa 13. marca 2013, kedy bol za pápeža zvolený František, 265. nástupca sv. Petra – prvý pápež pochádzajúci z amerického kontinentu, prvý jezuita, prvý, ktorý si zvolil meno Žobráčika z Assisi. Pripomeňme si jeho doterajší pontifikát v číslach.
Počas doterajších 2191 dní na Petrovom stolci pápež František predniesol:
– vyše 1000 homílií, z ktorých viac než 670 bolo počas svätých omší v Dome sv. Marty, ako živé spontánne lectio divina;
– vyše 1200 verejných príhovorov;
– 264 katechéz počas stredajších generálnych audiencií (na témy: Rok viery, osobitne Krédo, sviatosti, dary Ducha Svätého, Cirkev, rodina, milosrdenstvo, kresťanská nádej, svätá omša, krst, sviatosť birmovania, Desatoro Božích prikázaní, modlitba Otčenáš). Okrem toho predniesol 342 krátkych katechéz o evanjeliu nedele či slávnosti pri modlitbe Anjel Pána a Raduj sa, nebies Kráľovná;
– Svätý Otec vydal dve encykliky (Lumen fidei, kompletizujúc to, čo začal Benedikt XVI., a Laudato si´); tri apoštolské exhortácie (Evangelii gaudium, programový text pontifikátu, ktorý je základom pre jeho pochopenie v celej šírke a potom Amoris laetitia a Gaudete et exsultate);
– vydal 36 apoštolských konštitúcií (medzi nimi Episcopalis communio, Veritatis gaudium a Vultum Dei quaerere), 27 apoštolských listov motu proprio a jednu bulu vyhlasujúcu Jubileum milosrdenstva (Misericordiae Vultus);
– ako pápež predsedal trom synodám, dvom o rodine a jednej o mladých;
– uskutočnil 27 medzinárodných ciest, v rámci ktorých navštívil 41 krajín všetkých kontinentov okrem Oceánie a absolvoval 24 ciest v Taliansku; – medzi početnými kanonizáciami za jeho pontifikátu pripomíname svätorečenietroch pápežov: Jána XXIII., Jána Pavla II., Pavla VI., ako aj Matky Terezy z Kalkaty, Oscara Romera, fatimských pastierikov Hyacinty a Františka, rodičov sv. Terézie z Lisieux, či dvoch mystičiek: Angely z Foligna a Alžbety od Najsvätejšej Trojice;
– pápež má svoj účet na sociálnej sieti Twitter v deviatich jazykoch (@pontifex), so 48 miliónmi nasledovníkov a na sociálnej sieti Instagram (Franciscus) má takmer šesť miliónov priaznivcov.
Zdroj: www.vaticannews.va/sk.html
Pred 70 rokmi, 12. marca 1949, prijal kardinál Jozef Tomko v Lateránskej bazilike kňazskú vysviacku. Emeritný prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov, ktorý 11. marca oslávil svoje 95. narodeniny sa pri príležitostí jubileí podelil pre Vatikánsky rozhlas so svedectvom.
Otec kardinál, pred 70 rokmi, keď ste prijali z rúk kardinála Luigiho Tragliu kňazstvo v Lateránskej bazilike, v ten istý večer 12. marca 1949 ste poslali cez Vatikánsky rozhlas do vlasti novokňazské požehnanie. Vtedy sa nedalo prísť ani Vašim príbuzným do Ríma, ani Vám mať primičnú svätú omšu v rodnej farnosti. V najbližších dňoch prídete na Slovensko pri Vašom kňazskom i životnom jubileu. Kde ho budete sláviť? A s akými pocitmi budete nastupovať v Ríme do lietadla?
Boli spomenuté určité udalosti, ktoré sú vždy veľmi radostné pre každého kňaza a novokňaza. Pre mňa nemuseli byť až natoľko, z tej príčiny, že som tu nemal nikoho z príbuzných, lebo nedovolili. Takže z toho hľadiska to bolo smutné. Mal som potom primície v Bazilike sv. Pavla… Tam som mal štyroch našich košických seminaristov a nejakých ľudí zo Slovenska, čo len tak náhodou sa tam dostavili a niektorých, čo tu boli v Ríme. Takže mohlo sa to zdať smutné. Ale ja som ten smútok cítil tak tlmene, pretože tu bola radosť, predovšetkým. Radosť z tej prvej omše, radosť z kňazstva.

Nuž, teraz, ako to vždy býva, keď sú také jubileá, si to uvedomujem, znovu celé tie okolnosti… Je to príležitosť poďakovať predovšetkým Pánovi. Vďaka. A to vďaka za dve také udalosti, ktoré sú pre každého dôležité. Samozrejme, ponajprv narodenie, vďaka za život, za ten fyzický život. A potom, kňazské svätenie. Vďaka za tú milosť svätenia. K tomu by sa azda bolo treba aj vrátiť, pretože to je dar Ducha, keď človek cíti, že dostáva Ducha, a to novým spôsobom, to je čosi veľké.
Tento dar ste niesli mnohé roky, v rôznych situáciách, misiách. Z dnešného pohľadu, možno sa to ani nedá tak v skratke zhrnúť, ale čo by ste považovali za osobitne cenné, alebo azda najcennejšie z tej životnej skúsenosti, čo Vám Pán Boh dal za tie roky?
Ja by som povedal predovšetkým, že napriek ťažkostiam, lebo život nebol ľahký, samozrejme, i napriek tomu odlúčeniu, napriek tomu mi Pán dal pokoj srdca. To je taký dar, keď ho človek získa, tak veru má čo ďakovať Pánu Bohu a musí si ho len pekne udržať a zveľaďovať. Zachovať si ten pokoj srdca.
Potom, druhý veľký dar, to bolo predovšetkým svätenie kňazské a potom svätenie na biskupa. Pretože to bolo v Sixtínskej kaplnke, bol som sám a svätil ma Ján Pavol II. Takže taká udalosť, a tam bola prítomnosť… tam už som tam mal voľakoho aj z rodiny pri tom, takže bolo to čosi aj také teplejšie. To bol veľký dar pre mňa, mimoriadne. Ale mohol som sa zas sústrediť na to, čo je centrálne, čo je duchovné, čo je osobné. Takže aj to akosi nebolo také dramatické a tragické, ale hlboké áno.
Čo by ste odkázali mladému človeku, dieťaťu 21. storočia, človeku, ktorý dnes začína vnímať vo svojom srdci, že ho Pán azda volá k službe druhým ako kňaz či misionár, alebo možno inak sa zasvätiť službe dobra a lásky, a takýto mladý muž, mladá žena, si uvedomuje, že má celý život pred sebou a stojí pred rozhodnutím nasadiť všetko?
No, to sú chvíle veľmi vážne a tam môžu prichádzať aj obavy, ako to bude, a ťažkosti, aj vnútorne, že človek je neistý ešte akosi naraz. Ja by som povedal len toľko: mať otvorené uši na Boží hlas. Uši a srdce. Pamätať si, že koniec koncov, tu ktosi ma volá. To nie je, že som len tak sám, na púšti, a nič tu nemám, nejaké zvláštne dôvody. Nie! Ktosi ma volá. Keď máme tento vnútorný cit, vnútorný hlas, tak veru treba na to veľmi dbať, zachytiť to, pestovať. A najmä pamätať, to čo povedal Kristus Pán: „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som vyvolil vás“. Tak treba premôcť každý strach a smelo ísť dopredu, rozhodnutie spraviť, neodkladať. Vedieť že ťa Boh miluje… A že ťa miluje osobne. Osobnou láskou, nie len voľajako tak všeobecne. Boh keď miluje, tak miluje! To je vážne. Tak utvrdiť sa v tom je veľmi dôležité.
Otec kardinál, často navštevujete Slovensko. Tentoraz znovu prídete sláviť svoje kňazské i životné jubileum. Kam máte namierené, kde budete sláviť?
No kde by to mohlo byť, samozrejme? Teda ponajprv v Košiciach, lebo sa zídu aj viacerí kňazi, ako počúvam, čo bude slávnosťou, myslím, nielen pre mňa, ale slávnosťou pre kňazstvo. Takže už sa na to teším, samozrejme, to bude v sobotu. A potom v nedeľu nato zas bude slávnosť v Udavskom, v tej farnosti aj s tým farským spoločenstvom, kde som ja vyrástol. Mnohí už ma nepoznajú, pretože sú toľké roky, čo som preč, ale zas občas sa objavím, raz-dvakrát do roka. Takže, myslím, predsa len je to čosi domáce, rodinné. Takže idem osláviť pre mňa tú udalosť, to jubileum, osláviť doma, vo vlastnej farnosti. Budem predovšetkým ďakovať za dar života a za dar kňazstva.
Rozhovor pripravil Jozef Bartkovjak SJ
Zdroj: www.vaticannews.va/sk.html

