Foto: Vatican Media
Vatikán 27. marca (VaticanNews) V čase blížiacej sa Veľkej noci, v Piatu pôstnu nedeľu, hovoril pápež František o vzkriesení Lazára. Sú situácie, kedy sa nám zdá, že je už koniec, všetko je stratené, nevidíme žiadne možnosti. Svätý Otec nás pozýva, aby sme zložili kameň, ktorý nás ťaží, odložili obväzy, čo nás zväzujú, aby sme sa otvorili Ježišovi, ktorý nám podáva pomocnú ruku.
Príhovor Svätého Otca Františka
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Dnes, v piatu pôstnu nedeľu, nám evanjelium predstavuje vzkriesenie Lazára (porov. Jn 11, 1-45). Je to posledný z Ježišových zázrakov vyrozprávaných pred Veľkou nocou; môžeme teda povedať, že sa nachádzame na vrchole jeho „znamení“. Lazár je drahým priateľom Ježiša, o ktorom vie, že onedlho zomrie; vydáva sa na cestu, ale do jeho domu prichádza až štyri dni po pohrebe, keď už je všetka nádej stratená. Jeho prítomnosť však rozsvieti trochu dôvery v srdciach sestier Marty a Márie (porov. v. 22.27). Hoci prežívajú smútok, primknú sa k tomuto svetlu. Ježiš ich pozýva k viere a žiada ich, aby otvorili hrob. Potom sa modlí k Otcovi a zavolá na Lazára: „Poď von!“ (v. 43). Ten ožíva a vychádza von.
Posolstvo je jasné: Ježiš dáva život aj vtedy, keď sa zdá, že už niet nádeje. Občas sa stáva, že sa cítime beznádejne alebo stretávame ľudí, ktorí prestali dúfať: kvôli bolestnej strate, chorobe, trpkému sklamaniu, utrpenej krivde alebo zrade, vykonanej vážnej chybe. Niekedy počujeme: „Už sa nedá nič robiť!“. Sú to chvíle, keď sa život zdá byť ako zatvorený hrob: všetko je temné, všade okolo vidno len bolesť a zúfalstvo.
Ježiš nám dnes hovorí, že to tak nie je, že v týchto chvíľach nie sme sami, naopak, že práve v týchto chvíľach je nám bližšie ako kedykoľvek predtým, aby nám opäť dal život. Plače s nami, ako plakal nad Lazárom: evanjelium dvakrát opakuje, že bol dojatý (porov. v. 33.38), a zdôrazňuje, že zaslzil (porov. v. 35). A zároveň nás Ježiš vyzýva, aby sme neprestali veriť a dúfať, aby sme sa nenechali zdrviť negatívnymi pocitmi. Pristupuje k našim hrobom a hovorí nám, ako to urobil vtedy: „Odvaľte kameň“ (v. 39).
Toto nám hovorí Ježiš. Odvaľte kameň: bolesť, chyby, dokonca aj zlyhania, neskrývajte ich vo vnútri, v tmavej, osamelej, uzavretej miestnosti. Odvaľte kameň: vyneste von všetko, čo je vo vnútri, hoďte to na mňa s dôverou, bez strachu, pretože ja som s vami, mám vás rád a chcem, aby ste znova žili. A ako Lazárovi, tak aj každému z nás opakuje: Poď von!
Vstaň, vráť sa na cestu, získaj späť dôveru! Vezmem ťa za ruku, ako vtedy, keď si sa ako dieťa učil robiť prvé kroky. Zlož si obväzy, ktoré ťa zväzujú (porov. v. 45), nepodľahni pesimizmu, ktorý deprimuje, obavám, ktoré izolujú, skľúčenosti spôsobenej spomienkou na zlé skúsenosti, strachu, ktorý paralyzuje. Chcem, aby si bol slobodný a živý, neopustím ťa a som s tebou! Nenechaj sa uväzniť bolesťou, nedovoľ, aby nádej umrela: vráť sa k životu!
Drahí bratia a sestry, tento úryvok, ktorý sa nachádza v 11. kapitole Jánovho evanjelia a ktorý je také osožné si prečítať, je hymnom na život a čítame ho v čase, keď sa blíži Veľká noc. Možno aj my teraz nosíme v srdci nejaké bremeno alebo utrpenie, ktoré nás akoby drví. Vtedy je čas odvaliť kameň a vyjsť v ústrety Ježišovi, ktorý je nablízku.
Dokážeme mu otvoriť svoje srdce a zveriť mu svoje starosti? Otvoriť hrob problémov a pozrieť sa cez prah, smerom k jeho svetlu? A dokážeme zasa ako malé zrkadlá Božej lásky osvetliť slovami a gestami života prostredie, v ktorom žijeme? Vydávame svedectvo o Ježišovej nádeji a radosti? Panna Mária, Matka nádeje, nech v nás obnoví radosť z toho, že sa necítime sami, a pripomenie povolanie vnášať svetlo do tmy, ktorá nás obklopuje.
(Zdroj a preklad: Tkkbs, Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Andrej Klapka)