biskup (zomr. okolo r. 350)
Svätý Mikuláš Mýrsky patrí medzi najpopulárnejších svätých. Jeho úcta sa rozšírila v celej Cirkvi, ale zvlášť silná bola a doteraz je na Východe, najmä v Rusku. Tam má „svjatyj Nikolaj“ medzi svätými celkom osobitné miesto.
Napriek popularite nevieme veľa o skutočnom živote tohto obľúbeného svätca. Narodil sa niekedy okolo roku 270, a to pravdepodobne v Patare, na južnom pobreží Malej Ázie. Už v mladosti bol povestný pre svoju dobročinnosť, ktorá ešte vzrástla, keď sa stal biskupom v meste Mýre (terajšia obec Dembre v južnom Turecku).
Z jeho životopisov je známa epizóda, ako dal nepozorovane v noci trom chudobným dievčatám peniaze na veno, aby sa mohli čestne vydať. Odtiaľ sa azda odvodzuje ľudový zvyk v niektorých krajinách, že v noci pred sviatkom sv. Mikuláša sa dávajú deťom darčeky tak, aby nezbadali, kto im ich dáva. Niektoré životopisy hovoria, ako svätý biskup dosiahol oslobodenie troch nevinne na smrť odsúdených dôstojníkov, ako zachránil stroskotaných námorníkov, ako odvrátil od svojho mesta hlad, ako vzkriesil zabitých klerikov.
V podobe, v akej sa tieto rozprávania zachovali, ich možno zaradiť medzi legendy, v ktorých ťažko určiť historické jadro. Okrem toho niektoré epizódy v životopisoch sv. Mikuláša sú prevzaté zo života iných osobností, ktoré mali to isté meno. Ako príklad možno uviesť opáta Mikuláša z kláštora Sion pri Mýre, ktorý sa neskôr tiež stal biskupom (zomrel r. 564).
Napriek všetkej kritickej obozretnosti a výhradám treba pripustiť, že v postave mýrskeho biskupa muselo ísť o výnimočnú osobnosť, ktorá vyvolala nezvyčajnú pozornosť a úctu.
Sv. Mikuláš Mýrsky zomrel niekedy medzi rokmi 345 a 352. Pochovali ho v mýrskom kostole, kde boli jeho telesné pozostatky až do roku 1087. Vtedy ich ukoristila zvláštna výprava z juhotalianskeho prístavu Bari, ktorá ich previezla do svojho mesta. Tam vystavili nový kostol zasvätený sv. Mikulášovi, do ktorého uložili svätcove telesné pozostatky. Odvtedy sa sv. Mikuláš z Mýry nazýva aj sv. Mikuláš z Bari.
Na Východe sa úcta sv. Mikuláša Mýrskeho rozšírila už v 6. storočí. Na kresťanský Západ sa dostala prostredníctvom italogréckych cirkevných obcí a vzrástla najmä po prenesení svätcových ostatkov do Bari.
A ešte dva príbehy pre deti (pridané 17. mája 2006):
Jedného večera sa sv. Mikuláš, ktorý chodil rád medzi ľudí, prechádzal po meste. Ako šiel popod jedno okno, počul, ako dnu narieka nejaký otec, že nemá ani na živobytie, nieto ešte na veno svojim trom dcéram, aby sa mohli vydať a pokojne žiť. Svätý Mikuláš sa tichúčko vrátil domov, kde mal práve tri mešce peňazí od istého boháča. Vzal prvý a vhodil ho do toho otvoreného okna. Druhý večer tak spravil s druhým mešcom a tretí večer s tretím. Lenže … vtedy už na neznámeho darcu tíško za rohom domu čakal onen otec, pretože sa mu chcel poďakovať za pomoc. Uvidel, že darcom je ich milovaný biskup Mikuláš. Hneď k nemu pribehol a nemohol sa vynaďakovať. Lenže sv. Mikuláš ho prosil, aby nikomu o tom nehovoril. Nechcel, aby mu ľudia ďakovali, ale Bohu, ktorý sao každého stará – práve tak, ako i jemu dal cez boháča tie 3 mešce, aby nimi pomohol. Ale otec mal takú radosť, že o dare sv. Mikuláša povedal vari každému v mestečku. A od tých čias sa na sv. Mikuláša v noci obdarúva…
Vieš, že sa dá od každého čosi naučiť? Veru, aj od somára! Od neho sa čosi priučil aj sv. Mikuláš…
V jednej dedine, na jej kraji, žila mladá žena s malým dieťaťom. Nuž a pretože nebola vydatá, všetci sa jej posmievali, obchádzali ju, akoby bola nakazená. Raz začiatkom decembra sa vybral do tejto dediny so somárom a vozíkom plným darov obdarúvať dobrých ľudí aj sv. Mikuláš. Vedel, že na kraji obce býva táto žena. Vedel aj to, ako sa na ňu hľadí, nuž nechcel mať s ňou tiež nič spoločné a popri jej dome chcel len rýchlo prebehnúť. Lenže… somár, ako to už býva, sa rovno pod oknami ženy zaťal a nie a nie ísť ďalej. Sv. Mikuláš z neho teda zišiel a vtom cez okno domčeka začul, ako sa žena s láskou prihovára svojmu malému dieťatku. No potom sa rozplakala, že veď ho nemá ani do čoho teplého dať, ani čím nakŕmiť. Sv. Mikuláš si povedal: „Ten, kto sa vie tak milo inému prihovárať, nemôže byť veru zlý! Kto vie, čo všetko sa tu stalo a nik jej nepomohol! Nech si iní ľudia vravia, čo chcú!“ Vzal kus chleba, koláča i deku z vozíka a daroval ich žene. Ba i somárika požičal, aby svojím dychom preteplil chalúpku, kým príde jar. Nemusím viac hovoriť – somáriok sa poriadne tešil, že mohli žene s dieťaťom pomôcť
Literatúra:
ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom. Tatran Bratislava 1991
Zdroj: katolici.szm.com