Author Archives: bero

Bratislava 13. marca (TK KBS) Biskupi Slovenska zablahoželali pápežovi Františkovi k 11. výročiu zvolenia do služby Petrovho nástupcu. Uviedli to v liste, ktorý prinášame v plnom znení.

–

Vaša Svätosť,

v mene všetkých biskupov Slovenska Vám čo najsrdečnejšie blahoželám k výročiu zvolenia do služby Petrovho nástupcu a prosím Pána, aby Vás obdaril zdravím a všetkými milosťami potrebnými pre Váš úrad.

Prosím Všemohúceho, aby Vás na príhovor Sedembolestnej Panny Márie i svätého Františka, Vášho patróna, posilňoval svojím Duchom a Vaše slová a skutky i naďalej prinášali Cirkvi a ľudstvu nádej.

Dovoľte mi, aby som Vás ubezpečil o našich modlitbách za Vás a na Vaše úmysly. Osobitným spôsobom zverujeme spolu s Vami pod ochranu nebeskej Matky národy sužované vojnou.

S prejavmi synovskej úcty,

Mons. Bernard Bober
predseda Konferencie biskupov Slovenska
košický arcibiskup metropolita

Argentínsky kardinál Jorge Mario Bergoglio SJ bol zvolený za pápeža pred 11 rokmi – 13. marca 2013. Prijal meno František. Je vôbec prvým pápežom s týmto menom. Stal sa 266. hlavou Katolíckej cirkvi. Ide o druhého pápeža v treťom tisícročí. Nahradil nemeckého predchodcu Benedikta XVI., ktorý sa vzdal svojho úradu. V septembri 2021 Svätý Otec František navštívil Slovensko.

Zdroj: TK KBS,

Anjel Pána: Keď darujeme a odpúšťame, žiari v nás Božia sláva  (VATICAN MEDIA Divisione Foto)

Pre Boha sláva znamená milovať až po darovanie vlastného života. Z kríža, „Božej katedry“, nás Pán učí, že pravá sláva, ktorá nikdy nezanikne a robí človeka šťastným, pozostáva z daru a odpustenia. O tom hovoril pápež František v poludňajšom príhovore pred modlitbou Anjel Pána v nedeľu 17. marca. Svätý Otec vyzval k modlitbám za Ukrajinu, Palestínu, Izrael, Sudán i Sýriu. Apeloval tiež za ukončenie násilia na Haiti a pozdravil účastníkov rímskeho maratónu.

Medzi viac než 40-tisíc účastníkmi zo 110 krajín tohto športového podujatia je viacero členov pápežského športového tímu Athletica Vaticana. V sobotu mu predchádzala osobitná „svätá omša pre maratónskych bežcov a športovcov“ v bazilike Ara Coeli v Ríme.

Pápežov príhovor pred modlitbou Anjel Pána

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes, v Piatu pôstnu nedeľu, keď sa blížime k Svätému týždňu, nám Ježiš v evanjeliu (porov. Jn 12, 20 – 33)  hovorí jednu dôležitú vec: že na kríži uvidíme jeho slávu a Otcovu slávu (porov. v. 23.28).

Ako je však možné, že sa Božia sláva zjavuje práve tam, na kríži?

Človek by si myslel, že sa tak stane pri zmŕtvychvstaní, a nie na kríži, ktorý je porážkou, zlyhaním!

Namiesto toho dnes Ježiš, rozprávajúc o svojom umučení, hovorí: «Nadišla hodina, aby bol Syn človeka oslávený» (v. 23). Čo nám chce povedať?

Chce nám povedať, že sláva pre Boha nezodpovedá ľudskému úspechu, sláve či popularite: sláva pre Boha nemá v sebe nič sebareferenčné, nie je to veľkolepé ukazovanie moci, po ktorom nasleduje verejný potlesk. Pre Boha sláva znamená milovať až po darovanie vlastného života. Byť oslávený pre neho znamená darovať sa, stať sa prístupným, ponúknuť svoju lásku. K tomuto došlo vrcholným spôsobom na kríži, kde Ježiš rozpäl Božiu lásku do maximálnej miery, naplno odhalil tvár milosrdenstva, daroval nám život a odpustil svojim katom.

Bratia a sestry, z kríža, „Božej katedry“, nás Pán učí, že pravá sláva, ktorá nikdy nezanikne a robí človeka šťastným, pozostáva z daru a odpustenia. Dar a odpustenie sú podstatou Božej slávy. A sú pre nás cestou života. Dar a odpustenie: veľmi odlišné kritériá od toho, čo vidíme navôkol nás, a tiež v nás, keď na slávu myslíme ako na niečo, čo dostaneme, a nie ako na niečo, čo dáme; ako na niečo, čo vlastníme, a nie ako na niečo, čo ponúkame. Nie. Svetská sláva pominie a nezanechá v srdci radosť; nevedie ani k dobru pre všetkých, ale k rozdeleniu, k nezhodám a k závisti.

A tak si môžeme položiť otázku: akú slávu si želám pre seba, pre môj život, o akej sláve snívam pre svoju budúcnosť? O tej typu urobiť dojem na druhých vďaka mojej šikovnosti, mojim schopnostiam alebo vďaka veciam, ktoré vlastním? Alebo o takej, ktorá je cestou daru a odpustenia, cestou ukrižovaného Ježiša, cestou toho, kto neúnavne miluje, s dôverou, že tým vydáva svedectvo o Bohu vo svete a dáva zažiariť kráse života?  Ktorú slávu chcem? Pamätajme na to, že keď darujeme a odpúšťame, žiari v nás Božia sláva. Práve tam: keď darujeme a odpúšťame.

Panna Mária, ktorá s vierou nasledovala Ježiša v hodine umučenia, nech nám pomáha byť živým odrazom Ježišovej lásky.

(Preklad a zdroj: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Andrej Klapka a Zuzana Klimanová)

„Aký by to bol šťastný svet, keby spravodlivosť, úcta, vzájomná dobrosrdečnosť, veľkosť ducha a nádej boli bežnosťou, a nie vzácnou odchýlkou!   (VATICAN MEDIA Divisione Foto)

„Aký by to bol šťastný svet, keby spravodlivosť, úcta, vzájomná dobrosrdečnosť, veľkosť ducha a nádej boli bežnosťou, a nie vzácnou odlišnosťou! Práve preto by kapitolu o cnostnom konaní v týchto našich dramatických časoch mali všetci znovuobjaviť a praktizovať. V tomto zdeformovanom svete si musíme pripomenúť podobu, na ktorú sme boli stvárnení, Boží obraz, ktorý je do nás navždy vtlačený.“ To sú slová z katechézy pápeža Františka 13. marca, ktorou otvára kapitolu cností.
Pápež predniesol aj nasledujúcu výzvu:

„Všetkých vás pozývam, aby ste odhodlane pokračovali v pôstnej ceste a boli pripravení robiť gestá kresťanskej solidarity všade tam, kde vás Prozreteľnosť povoláva konať.

A prosím, vytrvajme vo vrúcnej modlitbe za tých, ktorí trpia hroznými dôsledkami vojny. Dnes mi priniesli ruženec a evanjelium mladého vojaka, ktorý zomrel na fronte: modlil sa prostredníctvom týchto vecí. Toľko mladých, koľko veľa mladých ide na smrť! Modlime sa k Pánovi, aby nám dal milosť zvíťaziť nad týmto vojnovým šialenstvom, ktoré je vždy porážkou. Všetkým vám žehnám!“

Pápež František sa na veriacich obrátil slovami:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Vítam vás! Som ešte trochu prechladnutý, preto som požiadal Monsignora Giroliho, aby prečítal katechézu. Buďme pozorní! Verím, že nám to môže veľmi prospieť! Ďakujem.“

Cnostné konanie
11. časť katechéz o nerestiach a cnostiach

Ešte pred katechézou zaznelo čítanie z Listu Filipanom:

«Napokon, bratia, myslite na všetko, čo je pravdivé, čo je cudné, čo je spravodlivé, čo je mravne čisté, čo je milé a čo má dobrú povesť, čo je čnostné a chválitebné! […] A Boh pokoja bude s vami» (Flp 4,8-9).

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Po tom, čo sme ukončili rozbor nerestí, je čas obrátiť náš pohľad na symetrický obraz, ktorý stojí v protiklade k skúsenosti so zlom. Ľudské srdce sa môže oddávať zlým vášňam, môže načúvať škodlivým pokušeniam preoblečeným do presvedčivého rúcha, ale môže sa im aj vzoprieť. Akokoľvek to vyzerá namáhavé, človek je stvorený pre dobro, ktoré ho skutočne napĺňa, a môže sa v tomto umení aj cvičiť, vďaka čomu sa v ňom či v nej určité dispozície stávajú trvalými. Úvahy o tejto našej úžasnej možnosti tvoria klasickú kapitolu morálnej filozofie: kapitolu o cnostiach.

Rímski filozofi ju nazývali virtus, grécki aretè. Latinský termín zdôrazňuje predovšetkým to, že cnostný človek je silný, odvážny, schopný disciplíny a askézy; preto je cvičenie sa v cnostiach ovocím dlhého klíčenia, ktoré si vyžaduje námahu a aj utrpenie. Na druhej strane grécke slovo aretè označuje niečo, čo exceluje, niečo, čo vyniká, čo vzbudzuje obdiv. Cnostný človek je teda ten, kto sa nezvrhne a nezdeformuje, ale je verný svojmu povolaniu a naplno sa realizuje.

Boli by sme na omyle, keby sme si mysleli, že svätci sú výnimkami ľudstva, že sú akýmsi úzkym okruhom šampiónov, ktorí žijú nad limitmi nášho druhu. V tejto perspektíve, ktorú sme práve predstavili v súvislosti s cnosťami, sú svätí naopak tými, ktorí sa stávajú úplne sami sebou, ktorí realizujú povolanie vlastné každému človeku. Aký by to bol šťastný svet, keby spravodlivosť, úcta, vzájomná dobrosrdečnosť, veľkosť ducha a nádej boli bežnosťou, a nie vzácnou odlišnosťou! Práve preto by kapitolu o cnostnom konaní v týchto našich dramatických časoch, v ktorých sa často stretávame s tým najhorším z človeka, mali všetci znovu objaviť a praktizovať. V zdeformovanom svete si musíme pripomenúť podobu, na ktorú sme boli stvárnení, Boží obraz, ktorý je do nás navždy vtlačený.

Ako však môžeme definovať pojem cnosť? Katechizmus katolíckej Cirkvi nám ponúka presnú a stručnú definíciu: «Cnosť je trvalá a stála dispozícia konať dobro» (č. 1803). Nie je to teda nejaké improvizované a trochu náhodné dobro, ktoré sporadicky padá z neba. Dejiny nám hovoria, že aj zločinci vo chvíli jasnozrivosti konali dobré skutky; iste, tieto skutky sú zapísané v „Božej knihe“, avšak cnosť je niečo iné. Je to dobro, ktoré sa rodí pomalým dozrievaním človeka, kým sa nestane jeho vnútornou črtou. Cnosť je habitus slobody. Ak sme slobodní v každom skutku a zakaždým sme pozvaní rozhodovať sa medzi dobrom a zlom, cnosť je to, čo nám umožňuje mať návyk k správnej voľbe.

Ak je cnosť tak krásnym darom, hneď sa vynára otázka: ako je možné ju získať? Odpoveď na túto otázku nie je jednoduchá, je zložitá.

Pre kresťana je prvou pomocou Božia milosť. V nás pokrstených pôsobí Duch Svätý, ktorý koná v našej duši, aby ju viedol k cnostnému životu. Koľko kresťanov dospelo k svätosti cez slzy, keď si uvedomili, že nedokážu prekonať niektoré slabosti! Avšak zakúsili, že Boh dokončil to dobré dielo, ktoré bolo pre nich len náčrtom. Milosť vždy predchádza nášmu morálnemu úsiliu.

Okrem toho nikdy nesmieme zabúdať na veľmi bohatú lekciu pochádzajúcu z pradávnej múdrosti, ktorá nám hovorí, že cnosť rastie a dá sa rozvíjať. A aby sa tak stalo, prvým darom Ducha, o ktorý treba prosiť, je práve múdrosť. Človek nie je akýmsi územím voľným na podmanenie pôžitkami, emóciami, pudmi, vášňami, bez toho, aby bol schopný niečo urobiť proti týmto niekedy chaotickým silám, ktoré v ňom prebývajú. Jedným neoceniteľným darom, ktorý vlastníme, je otvorenosť mysle, je to múdrosť, ktorá sa vie poučiť z chýb, aby dobre nasmerovala život. Ďalej potrebujeme dobrú vôľu – schopnosť voliť si dobro, formovať sa prostredníctvom asketických cvičení, vyhýbajúc sa excesom.

Drahí bratia a sestry, začnime teda našu púť prostredníctvom cností v tomto ich vyrovnanom svete, ktorý je náročný, ale rozhodujúci pre naše šťastie.

(Zdroj a preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Andrej Klapka, Zuzana Klimanová)

Foto: Jozef Kmec

Bratislava/Košice 11. marca (TK KBS) Kardinál Jozef Tomko, ktorý by sa dnes dožil sto rokov, verne ohlasoval Krista svojím životom na cestách, ale aj v jednoduchej každodennosti, hovorí košický arcibiskup metropolita a predseda Konferencia biskupov Slovenska Mons. Bernard Bober. Uviedol to pri príležitosti dnešnej nedožitej storočnice narodenia kardinála Tomka.

„O kardinálovi Jozefovi Tomkovi už bolo povedaných veľa slov, ktoré vyzdvihli jeho pevného ducha a láskavosť muža so srdcom misionára. Verne ohlasoval Krista svojím životom na cestách, ale aj v jednoduchej každodennosti. Upevnil v nás tiež cítenie Kristovej rodiny a pomáhal nám zdvíhať naše zdravé sebavedomie pre obnovu života Cirkvi na Slovensku.

Prijmime – podľa vzoru života kardinála Tomka – pozvanie od Boha a zápaľme sa jeho láskou. Vychádzajme do sveta s pochodňou evanjelia, odovzdávajme všetkým, s ktorými sa stretneme, teplo a nehu Božej lásky. V službe bratom a sestrám, v modlitbe a vernosti Ukrižovanému Kristovi nájdeme potrebnú pokoru i stálosť ducha ako náš kardinál.

Pri nedožitej storočnici ďakujem Bohu za múdre slová a osobné svedectvo, ktoré nám pán kardinál Tomko zanechal. Verím, že zostane pre nás aj naďalej povzbudením a podnetom k vnútornej premene. Nech mu Pán dá večné odpočinutie.”

Zdroj: tkkbs