Author Archives: bero

Prinášame plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka z lodžie vatikánskej baziliky.

Posolstvo „Urbi et Orbi“
Veľkonočná nedeľa, 31. marca 2024

Drahí bratia a sestry, požehnanú Veľkú noc!

Dnes po celom svete zaznieva posolstvo ohlásené pred dvetisíc rokmi z Jeruzalema: „Ježiš Nazaretský, ktorý bol ukrižovaný, vstal z mŕtvych“ (porov. Mk 16,6).

Cirkev znovu prežíva úžas žien, ktoré išli k hrobu na svitaní prvého dňa týždňa. Ježišov hrob bol uzavretý veľkým kameňom; a tak aj dnes veľké balvany, priveľmi ťažké zatvárajú nádeje ľudstva: balvan vojny, balvan humanitárnych kríz, balvan porušovania ľudských práv, balvan obchodovania s ľuďmi a mnohé ďalšie. Aj my, tak ako ženy, učeníčky Ježiša, sa pýtame navzájom: „Kto nám odvalí tieto kamene?“ (porov. Mk 16,3).

A hľa, objav toho veľkonočného rána: kameň, ten obrovský kameň, bol už odvalený. Údiv žien je aj naším údivom: Ježišov hrob je otvorený a prázdny! Odtiaľto sa všetko začína. Cez ten prázdny hrob vedie nová cesta, tá, ktorú nik z nás nemôže otvoriť, iba Boh: cesta života uprostred smrti, cesta pokoja uprostred vojny, cesta zmierenia uprostred nenávisti, cesta bratstva uprostred nepriateľstva.

Bratia a sestry, Ježiš Kristus vstal z mŕtvych, a iba On dokáže odvaliť kamene, ktoré zatvárajú cestu k životu. Ba viac, On sám, ten, ktorý je Živý, je Cestou: cestou života, cestou pokoja, zmierenia a bratstva. On nám otvára ten ľudsky nemožný prechod, pretože iba On sníma hriech sveta a odpúšťa naše hriechy. A bez Božieho odpustenia sa ten kameň nedá odstrániť. Bez odpustenia hriechov sa nedá vyjsť z uzavretia, z predsudkov, zo vzájomného podozrievania, z domýšľavosti, ktorá seba zakaždým ospravedlňuje a obviňuje iných. Len vzkriesený Kristus tým, že nám dáva odpustenie hriechov, otvára cestu k obnovenému svetu.

Iba on nám otvára dvere života, tie dvere, ktoré neustále zatvárame vojnami, ktoré sa šíria vo svete. Dnes obraciame svoj zrak predovšetkým k Svätému mestu Jeruzalem, svedkovi tajomstva umučenia, smrti a zmŕtvychvstania Ježiša, a k všetkým kresťanským komunitám Svätej zeme.

Moje myšlienky smerujú najmä k obetiam toľkých konfliktov, ktoré prebiehajú vo svete, počnúc tými v Izraeli a Palestíne, a na Ukrajine. Nech vzkriesený Kristus otvorí cestu pokoja trýzneným národom týchto oblastí. Zatiaľ čo pozývam k dodržiavaniu zásad medzinárodného práva, vyjadrujem želanie na všeobecnú výmenu všetkých väzňov medzi Ruskom a Ukrajinou: všetkých za všetkých!

Okrem toho, ešte raz vyzývam, aby bol zabezpečený prístup humanitárnej pomoci do Gazy, a ešte raz pobádam k skorému prepusteniu rukojemníkov unesených 7. októbra minulého roka a k okamžitému prímeriu v Pásme [Gazy].

Nedovoľme, aby prítomné nepriateľstvo malo aj naďalej vážne dôsledky na civilné obyvateľstvo, ktoré je už vyčerpané, a predovšetkým na deti. Koľko utrpenia vidíme v očiach detí… Zabudli sa usmievať, tie deti v krajinách, kde je vojna. Svojimi očami sa nás pýtajú: Prečo? Prečo všetka tá smrť? Prečo všetko to ničenie? Vojna je vždy nezmysel a vždy je to prehra! Nedovoľme, aby stále silnejšie vetry vojny, dýchali na Európu a oblasť Stredozemného mora. Nech sa nepodľahne logike zbraní a prezbrojovania. Mier sa nikdy nebuduje zbraňami, ale vystieraním rúk a otváraním sŕdc.

Bratia a sestry, nezabúdajme na Sýriu, ktorá už trinásť rokov trpí následkami dlhej a ničivej vojny. Je veľa mŕtvych, nezvestných ľudí, veľa chudoby a ničenia očakáva odpovede zo strany všetkých, aj medzinárodného spoločenstva.

Môj zrak sa dnes zvláštnym spôsobom obracia na Libanon, ktorý už nejaký čas zasahuje inštitucionálna bezvýchodisková situácia a hlboká hospodárska a sociálna kríza, ktorú teraz zhoršuje nepriateľstvo na hranici s Izraelom. Nech Vzkriesený dá útechu milovanému libanonskému ľudu a nech podporuje celú krajinu v jej povolaní byť krajinou stretnutia, spolužitia a pluralizmu.

Zvlášť myslím na región západného Balkánu, kde sa podnikajú významné kroky smerom k integrácii do európskeho projektu: nech etnické, kultúrne a konfesionálne rozdiely nie sú príčinou rozdelenia, ale nech sa stávajú zdrojom obohatenia pre celú Európu a pre celý svet.

Rovnako povzbudzujem rozhovory medzi Arménskom a Azerbajdžanom, aby s podporou medzinárodného spoločenstva mohli pokračovať v dialógu, pomáhať vysídleným, rešpektovať miesta kultu rôznych náboženských vyznaní a dosiahnuť čo najskôr mierovú dohodu, ktorá by bola definitívna.

Nech zmŕtvychvstalý Kristus otvorí cestu nádeje všetkým, ktorí v iných častiach sveta trpia násilím, konfliktmi, potravinovou neistotou ako i následkami klimatických zmien. Pán nech poskytne útechu obetiam každej formy terorizmu. Modlime sa za tých, ktorí prišli o život, a vyprosujme pokánie a obrátenie páchateľov takýchto zločinov.

Nech Vzkriesený pomáha haitskému ľudu, aby sa skončilo čím skôr násilie, ktoré devastuje a zakrvavuje krajinu, a aby mohla napredovať na ceste k demokracii a bratstvu.

Nech poskytne útechu Rohingom, sužovaným ťažkou humanitárnou krízou, a nech otvorí cestu k zmiereniu v Mjanmarsku, roky trápenému vnútornými konfliktmi, aby sa mohla definitívne opustiť každá logika násilia.

Pán nech otvorí cesty mieru na africkom kontinente, najmä pre skúšané obyvateľstvo v Sudáne a v celom regióne Sahel, v Africkom rohu, v regióne Kivu v Konžskej demokratickej republike a v provincii Capo Delgado v Mozambiku, a nech ukončí dlhotrvajúcu situáciu sucha, ktoré zasahuje rozsiahle oblasti a vyvoláva biedu a hladomor.

Nech Vzkriesený rozžiari svoje svetlo na migrantov a na všetkých, ktorí prechádzajú obdobím ekonomických ťažkostí, a nech im poskytne útechu a nádej vo chvíli núdze. Nech Kristus vedie všetkých ľudí dobrej vôle, aby sa zjednotili v solidarite, aby sa spoločne postavili mnohým výzvam, ktoré doliehajú na najchudobnejšie rodiny pri ich hľadaní lepšieho života a šťastia.

V tento deň, keď slávime život, ktorý nám bol darovaný v zmŕtvychvstaní Syna, pamätajme na nekonečnú Božiu lásku ku každému z nás: lásku, ktorá prekonáva každú hranicu a každú slabosť. A predsa, ako veľmi často sa pohŕda vzácnym darom života. Koľko detí nemôže ani uzrieť svetlo? Koľkí zomierajú od hladu alebo sú ochudobnení o základnú starostlivosť alebo sú obeťami zneužívania a násilia? Koľko životov sa stalo predmetom obchodovania pre rastúci obchod s ľuďmi?

Bratia a sestry, v deň, keď nás Kristus oslobodil z otroctva smrti, povzbudzujem tých, ktorí majú politickú zodpovednosť, aby nešetrili úsilím v boji proti pohrome obchodovania s ľuďmi, neúnavne pracovali na rozbíjaní sietí vykorisťovania a priniesli slobodu tým. ktorí sú ich obeťami. Nech Pán dá útechu ich rodinám, predovšetkým tým, ktoré s napätím očakávajú správy o svojich blízkych, a nech im zaistí potechu a nádej.

Nech svetlo zmŕtvychvstania osvieti naše mysle a premení naše srdcia, a nech nám dá uvedomiť si hodnotu každého ľudského života, ktorý treba prijať, chrániť a milovať.

Požehnanú Veľkú noc všetkým!

(Zdroj a preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Marek Vaňuš SVD, Martin Jarábek)

Krížová cesta  (Vatican Media)

Prinášame text pobožnosti krížovej cesty, ktorá sa bude sláviť v Piatok Utrpenia Pána, 29. marca, o 21:15 v rímskom Koloseu.

Preklad z talianskeho originálu pripravili Mons. Marián Gavenda a Andrej Klapka ako pracovnú verziu na komentovanie priameho prenosu.

V modlitbe s Ježišom na krížovej ceste
VIA CRUCIS 2024 – Koloseum

 

Úvod

 

Pane Ježišu, hľadíme na tvoj kríž a uvedomujeme si, že si dal všetko za nás. Venujeme ti teraz tento čas. Chceme ho stráviť v tvojej blízkosti, keď si sa modlil počnúc Getsemanskou záhradou až po Kalváriu. V Roku modlitby sa pripájame k tebe na tvojej ceste modlitby.

 

Prišli na pozemok, ktorý sa volá Getsemani (…) Vzal so sebou Petra, Jakuba a Jána. I doľahla naňho hrôza a úzkosť. Vtedy im povedal: (…) “Ostaňte tu a bdejte!“ Trocha poodišiel, padol na zem a modlil sa (…) „Abba, Otče! Tebe je všetko možné. Vezmi odo mňa tento kalich. No nie čo ja chcem, ale čo ty.“ Keď sa vrátil, našiel ich spať. I povedal Petrovi: (…) „Ani hodinu si nemohol bdieť?

(Mk 14, 32-37)

 

 

Pane, modlitbou si sa pripravoval na každý svoj deň a v Getsemanskej záhrade sa pripravuješ na Veľkú noc. „Abba, Otče! Tebe je všetko možné“, hovoríš, pretože modlitba je predovšetkým dialóg a intimita. Ale je to aj boj a prosba: „Vezmi odo mňa tento kalich!“  A je to odovzdanosť a dar: „No nie čo ja chcem, ale ty.“ Tak si v modlitbe vstúpil úzkou bránou do našej bolesti a prešiel si ňou až dokonca. Cítil si „hrôzu a úzkosť“ (Mk 14, 33); strach tvárou v tvár smrti, úzkosť pod ťarchou nášho hriechu, ktorá na teba doliehala a zaplavovala ťa nekonečná horkosť. Ale uprostred zápasu si sa „ešte vrúcnejšie modlil“ (Lk 22,44): takto si premenil ťarchu bolesti na obetu lásky.

Žiadal si od nás jedinú vec: zostať s tebou, bdieť. Nežiadaš od nás nemožné, ale blízosť. A predsa, koľko krát som sa od teba vzdialil! Koľko krát, podobne ako apoštoli, som namiesto bdenia spal, koľko krát som nemal chuť a čas modliť sa lebo som bo unavený, utlmený pohodlím, uspatý v duši. Ježišu, aj mne a Cirkvi opakuješ: „Vstaňte, modlite sa” (Lk 22, 46). Prebuď nás, Pane, prebuď nás zo spánku nášho srdca, pretože aj dnes, zvlášť dnes, potrebuješ našu modlitbu.

 

 

 

Prvé zastavenie

Pán Ježiš je odsúdený na smrť

 

 

Tu vstal veľkňaz, postavil sa do stredu a opýtal sa Ježiša: „Nič neodpovieš na to, čo títo svedčia proti tebe?“ Ale on mlčal a nič neodpovedal. Veľkňaz sa ho znova pýtal: „Si ty Mesiáš, syn Požehnaného?“ (…) A Pilát sa ho znova spytoval: „Nič neodpovieš? Pozri, čo všetko žalujú na teba!“ Ale Ježiš už nič nepovedal, takže sa Pilát čudoval.

(Mk 14, 60-61; 15, 4-5).

 

Ježišu, ty si život a si odsúdený na smrť; si pravda a si vystavený falošnému súdnemu procesu. Ale prečo sa nesťažuješ? Prečo nezvýšiš hlas a nevysvetlíš svoje dôvody? Prečo nevyvrátiš učených a mocných, ako si to vždy úspešne robil? Tvoja reakcia je prekvapujúca, Ježišu: v rozhodujúcej chvíli nehovoríš, len mlčíš. Pretože čím silnejšie zlo, tým radikálnejšia je tvoja reakcia. A tvojou odpoveďou je ticho. Avšak tvoje mlčanie je plodné: je to modlitba, je to miernosť, je to odpustenie, je to spôsob, ako vykúpiť zlo, ako premeniť to, čo trpíš na dar, ktorý ponúkaš.

Ježišu, uvedomujem si, ako málo ťa poznám, pretože neviem dosť o tvojom mlčaní. Lebo v šialenom behu a aktivizme, pohltený vecami a spútaný strachom, že sa neudržím nad vodou, či dychtivou túžbou byť vždy stredobodom pozornosti, nenachádzam čas zastaviť sa, zostať s tebou a nechať pôsobiť teba, Otcovo Slovo, ktoré pracuje v tichu. Ježišu, tvoje mlčanie ma burcuje: učí ma, že modlitba sa nerodí z hýbajúcich sa pier, ale zo srdca, ktoré vie počúvať: pretože modliť sa znamená stať sa poddajným tvojmu Slovu, znamená to adorovať tvoju prítomnosť.

 

 

 

Modlime sa a volajme: Prehovor k môjmu srdcu, Ježišu

 

Ty, ktorý odpovedáš na zlo dobrom,                                                Prehovor k môjmu srdcu, Ježišu

Ty, ktorý utíšiš krik miernosťou,                                                      Prehovor k môjmu srdcu, Ježišu

Ty, ktorý odsudzuješ ohováranie a sťažovanie si,                            Prehovor k môjmu srdcu, Ježišu

Ty, ktorý ma poznáš v hĺbke srdca,                                                  Prehovor k môjmu srdcu, Ježišu

Ty, ktorý ma miluješ viac ako ja sám seba                                       Prehovor k môjmu srdcu, Ježišu

 

Stála Matka bolestivá

vedľa kríža ľútostivá

keď na ňom Syn milý pnel

 

 

 

Druhé zastavenie

Pán Ježiš berie kríž na svoje plecia

 

 

Sám vyniesol naše hriechy
na svojom tele na drevo,
aby sme zomreli hriechu a žili pre spravodlivosť.
Jeho rany vás uzdravili.

(1 Pt 2,24).

 

Ježišu, aj my nesieme kríže, niekedy veľmi ťažké: chorobu, nehodu, smrť milovaného, emocionálne sklamanie, stratené dieťa, chýbajúcu prácu, vnútornú ranu, ktorá sa nehojí, zlyhanie našich plánov, zbytočné čakanie… Ježišu, ako sa tu modliť? Čo môžem robiť, keď sa cítim zdrvený životom, keď váha ťaží moje srdce, keď som pod tlakom a už nemám silu reagovať? Tvojou odpoveďou je pozvanie: Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním (Mt 11,28).

Prichádzať k tebe… A ja sa naopak uzatváram do seba: zmáram sa, hrabem sa v sebe, plačem nad sebou, topím sa v sebaľútosti, som šampión negativizmu. Poďte ku mne: nestačí, že si nám to povedal, a tak nám sám vychádzaš v ústrety a berieš náš kríž na svoje plecia, aby si z nich sňal naše bremeno. Toto je to, po čom túžiš: aby sme na teba zložili námahy a starosti, pretože chceš, aby sme sa v tebe cítili slobodní a milovaní. Ďakujem Ti, Ježišu. Zjednocujem svoj kríž s tvojím, prinášam ti svoju únavu a svoju biedu, odovzdávam ti každú ťarchu svojho srdca.

Modlime sa a volajme: Prichádzam k tebe, Pane

 

So svojím príbehom                                                                          Prichádzam k tebe, Pane

So svojimi námahami                                                                       Prichádzam k Tebe, Pane

So svojimi obmedzeniami a krehkosťou                                          Prichádzam k Tebe, Pane

So svojimi obavami                                                                          Prichádzam k Tebe, Pane

Vkladajúc všetku svoju dôveru do tvojej lásky                                Prichádzam k tebe, Pane

 

Ach, tej Matke prežalostnej,

zarmútenej a bolestnej,

[: sedmorý meč v duši tkvel. :]

 

 

Tretie zastavenie

Pán Ježiš prvý krát padá pod krížom

 

Veru, veru, hovorím vám: Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.

(Jn 12, 24)

 

Ježišu, padol si: na čo myslíš, ako sa modlíš s tvárou v prachu? Ale predovšetkým, čo ti dáva silu opäť vstať? Zatiaľ čo si tvárou k zemi a už nevidíš oblohu, predstavujem si, ako si vo svojom srdci opakuješ: Otče, ktorý si na nebesiach. Otcov láskyplný pohľad, ktorý na tebe spočíva, je tvojou silou. Ale tiež si predstavujem, že keď bozkávaš vyprahnutú a studenú zem, myslíš na človeka, vzatého zo zeme, na nás, ktorí sme v centre tvojho srdca; a že opakuješ slová svojho testamentu: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás.« (Lk 22,19). Otcova láska k tebe a tvoja k nám: láska, toto je zdroj sily vstať a ísť vpred. Pretože ten, kto miluje, nezostávajú na zemi ale opäť vstáva; kto miluje, nepodlieha únave a beží; ten, kto miluje, lieta.

Ježišu, stále ťa prosím o toľké veci a pritom potrebujem len jedno: vedieť milovať. V živote padnem, ale s láskou budem môcť vstať a posunúť sa vpred, ako si to urobil ty, ktorý si expertom na pády. Tvoj život bol totiž neustálym padaním smerom k nám: od Boha k človeku, od človeka k sluhovi, od sluhu k ukrižovanému, až po hrob. Padol si na zem ako semeno, ktoré odumrie, padol si, aby si nás pozdvihol zo zeme a vzal do neba. Ty, ktorý povstávaš z prachu a oživuješ nádej, daj mi silu milovať a vždy znova a znova začínať.

 

Modlime sa volajme: Ježišu, daj mi silu milovať a začínať odznova

 

Keď ma premáha sklamanie                                     Ježišu, daj mi silu milovať a začínať odznova

Keď na mňa dopadá odsudzovanie druhých             Ježišu, daj mi silu milovať a začínať odznova

Keď sa mi nedarí a život sa zdá neznesiteľný           Ježišu, daj mi silu milovať a začínať odznova

Keď sa mi zdá, že viac nevládzem                            Ježišu, daj mi silu milovať a začínať odznova

Keď ma ťaží pomyslenie, že sa nič nezmení            Ježišu, daj mi silu milovať a začínať odznova

 

Ó, jak smutná, doráňaná

bola ona požehnaná

[: Matka Syna Božieho. :]

 

 

Štvrté zastavenie

 

Ježiš sa stretá so svojou matkou

 

 

Keď Ježiš uzrel matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal (…)  učeníkovi: „Hľa, tvoja matka!“ A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe.

(Jn 19, 26-27).

 

Ježišu, tvoji ťa opustili, Judáš ťa zradil, Peter zaprel: zostal si sám so svojím krížom. Ale hľa, je tu tvoja Matka. Netreba slová, stačia jej oči, ktoré vedia pozerať do tváre utrpenia a znášať ho. Ježišu, v Máriinom pohľade plnom sĺz a svetla si spomínaš na nežnosť a láskanie, na láskyplné ramená, ktoré ťa vždy prijali a podržali. Pohľad matky je pohľadom pamäti, ktorá nás zakoreňuje v dobre. Nemožno urobiť viac než matka, ktorá nás priniesla na svet, ale ani viac, než matka, ktorá nám ukazuje, aké je naše miesto na svete.

Vieš to, Ježišu, a z kríža nám dávaš svoju vlastnú matku. Hľa, tvoja matka, hovoríš učeníkovi, hovoríš každému z nás: po Eucharistii nám prv než zomrieš daruješ aj Máriu, tvoj prevzácny dar. Ježišu, na tvojej ceste ťa posilňovala spomienka na jej lásku; aj moja cesta sa potrebuje opierať o spomienky na dobro. Uvedomujem si však, že moja modlitba je chudobná na spomienky: rýchla, unáhlená, len zoznam potrieb na dnes a na zajtra. Mária, zastav môj beh a pomôž mi spomínať: uchovávať si milosť, spomínať na odpustenie a na zázračné Božie diela, aby vo mne ožila prvotná láska, aby som znova cítil chuť zázrakov prozreteľnosti a vedel plakať vďakou.

 

Modlime sa a volajme: Pane, oživ vo mne spomienku na tvoju lásku

 

Keď sa vynárajú zranenia minulosti                         Pane, oživ vo mne spomienku na tvoju lásku

Keď strácam zmysel a súvis udalostí                        Pane, oživ vo mne spomienku na tvoju lásku

Keď prestávam vidieť dary, ktoré som prijal            Pane, oživ vo mne spomienku na tvoju lásku

Keď prestávam vidieť dar, ktorým som ja sám         Pane, oživ vo mne spomienku na tvoju lásku

Keď zabúdam ďakovať ti                                          Pane, oživ vo mne spomienku na tvoju lásku

 

Jak plakala a trpela

svätá Matka, keď videla

[: muky Syna milého. :]

 

 

 

 

Piate zastavenie

Šimon Cyrenejský pomáha Pánu Ježišovi niesť kríž

 

Ako ho viedli, chytili istého Šimona z Cyrény, ktorý sa vracal z poľa, a položili naň kríž, aby ho niesol za Ježišom.

(Lk 23, 26)

 

Ježišu, koľko krát sme si tvárou v tvár výzvam života mysleli, že ich zvládneme sami! Aké ťažké je požiadať o pomoc. Bojíme sa, aby sme nevytvorili dojem, že nie sme na úrovni my, čo sa stále snažíme vyznievať dobre a zapôsobiť na druhých! Nie je ľahké dôverovať a ešte ťažšie je zdôveriť sa. No ten, kto sa modlí vie, že je odkázaný na pomoc a ty, Ježišu, si zvyknutý odovzdávať sa v modlitbe. Preto nepohŕdaš pomocou Šimona Cyrenejského. Vkladáš svoju krehkosť do rúk jednoduchého človeka, roľníka, ktorý sa vracia z poľa.

Vďaka, Pane. Veď keď si nechávaš pomôcť v potrebe, zmazávaš predstavu Boha, ktorý je nezraniteľný a vzdialený. Nemožno ťa prekonať v moci, ale si neprekonateľný v láske. Učíš nás, že mať rád znamená pomáhať druhým najmä v slabostiach, za ktoré sa hanbia. Tak sa krehkosti menia na príležitosti. Stalo sa to Šimonovi: tvoja slabosť zmenila jeho život a on si jedného dňa uvedomí, že pomohol svojmu Spasiteľovi a že bol spasený práve tým krížom, ktorý pomáhal niesť. Aby sa zmenil aj môj život, prosím ťa, Ježišu: pomôž mi zbúrať moje obranné múry a nechať sa milovať tebou aj tam, kde sa za seba najviac hanbím.

 

Modlime sa a volajme: Uzdrav ma, Ježišu!

 

O domýšľania si, že si vystačím sám                                                Uzdrav ma, Ježišu!

Od presvedčenia, že všetko zvládnem bez teba a bez druhých        Uzdrav ma, Ježišu!

Od posadnutosti perfekcionizmom                                                   Uzdrav ma, Ježišu!

Od neochoty zveriť ti svoje biedy                                                    Uzdrav ma, Ježišu!

Od utekania pred potrebami, ktoré stretám na životnej ceste           Uzdrav ma, Ježišu!

 

Ktože by z nás nezaplakal,

keby videl, bolesť aká

[: je v jej srdci nevinnom. :]

 

Šieste zastavenie

Veronika utiera šatkou Ježišovu tvár

 

 

Nech je zvelebený Boh (…) Otec milosrdenstva a Boh všetkej útechy! On nás potešuje v každom našom súžení, aby sme mohli aj my potešovať tých, čo sú v akomkoľvek súžení (…). Lebo ako sa v nás rozmnožujú Kristove utrpenia, tak sa skrze Krista rozhojňuje aj naša útecha.

(2 Kor 1, 3-5)

Ježišu, toľkí sledujú barbarské divadlo tvojej popravy a bez toho, že by ťa poznali a že by poznali pravdu, vynášajú súdy a odsúdenia, vrhajú na teba hanbu a pohŕdanie. Stáva sa to aj dnes, Pane, a nie je na to potrebný ani potupný sprievod: stačí klávesnica a môžeme urážať a odsudzovať. Avšak kým toľkí kričia a súdia, jedna žena sa pretláča uprostred davu. Nehovorí, ale koná. Nehnevá sa, ale zľutúva. Ide sama proti prúdu a s odvahou súcitu riskuje kvôli láske. Nachádza spôsob, ako prejsť pomedzi vojakov len aby tvojej tvári prejavila úľavu a pohladenie. Toto gesto vstúpi do dejín a je to gesto útechy.

Koľko krát si vyprosujem útechu od teba, Pane! Avšak Veronika mi pripomína, že aj ty ju potrebuješ: ty, blízky Boh, prosíš o moju blízkosť; ty, môj utešiteľ, čakáš útechu odo mňa. Nemilovaná Láska, aj dnes hľadáš medzi zástupmi srdcia, citlivé na utrpenie, na tvoju bolesť. Hľadáš pravých ctiteľov, ktorí v duchu a pravde (porov. Jn 4, 23) zostanú s tebou (porov. Jn 15), opustenou Láskou. Ježišu, zapáľ vo mne túžbu byť s tebou, adorovať ťa a potešovať. A daj, aby som ja bol v tvojom mene útechou pre druhých.

 

Modlime sa a volajme: Učiň ma svedkom tvojej útechy

 

Bože milosrdenstva, blízky všetkým, čo majú ranené srdcia           Učiň ma svedkom tvojej útechy

Bože nežnosti, ktorí sa pre nás napĺňaš dojatím                               Učiň ma svedkom tvojej útechy

Bože súcitu, ktorý odmietaš nezáujem                                             Učiň ma svedkom tvojej útechy

Ty, ktorý sa zarmucuješ, ak ukazujem prstom na druhých              Učiň ma svedkom tvojej útechy

Ty, ktorý si neprišiel odsúdiť, ale spasiť                                          Učiň ma svedkom tvojej útechy

 

Kto by nebol rozžialený

pozorujúc bolesť Ženy,

[: ako trpí so Synom:]

 

Siedme zastavenie

Ježiš druhý krát padá pod krížom

 

 

Vstúpil teda do seba (…) Vstanem, pôjdem k svojmu otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. (…) I vstal a šiel k svojmu otcovi. Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. Syn mu povedal: „Otče, zhrešil som (…). Už nie som hoden volať sa tvojím synom.” Ale otec povedal (…) „tento môj syn bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.”

(Lk 15, 17-18.20-22.24)

 

Ježišu, kríž ťaží: zahŕňa bremeno porážky, zlyhania, poníženia. Chápem to, keď sa cítim  tlačený vecami, sužovaný životom, nepochopený druhými; keď cítim nadmernú a nervy drásajúcu váhu zodpovednosti a práce, keď ma sťahuje úzkosť, premáha melanchólia a vo vnútri stále zaznieva dusivá myšlienka: nedostaneš sa z toho, tento raz už nedokážeš vstať! No je tu ešte čosi horšie. Uvedomujem si, že na úplné dno narazím, ak rezignujem: keď upadnem do svojich chýb, do svojich hriechov, keď sa pohoršujem nad druhými a napokon si uvedomím, že nie som o nič lepší. Niet nič horšieho, ako byť sklamaný sám zo seba, tlačený pocitom viny.

No ty, Ježišu, si viac krát padol pod ťarchou kríža, aby si mi bol na blízku, keď padám ja. S tebou nádej nikdy nekončí a po každom páde možno vykročiť. Veď keď sa pomýlim, neopustíš ma, ale sa mi staneš ešte bližší. Ďakujem ti, že na mňa čakáš, lebo hoci veľa krát padám, nekonečne veľa krát mi odpúšťaš: vždycky. Pripomínaj mi, že pády sa môžu stať rozhodujúcimi okamihmi na mojej ceste, lebo mi pomáhajú pochopiť, že dôležité je len jedno: že ťa potrebujem. Ježišu, vry mi do srdca najdôležitejšiu istotu: že skutočne povstanem len vtedy, keď ma zodvihneš ty, keď ma ty oslobodíš od hriechov. Lebo život nezačína znova mojimi slovami ale tvojím odpustením.

Modlime sa a volajme: Pozdvihni ma, Ježišu!

 

Keď paralyzovaný nedôverou cítim smútok a malomyseľnosť                   Pozdvihni ma, Ježišu!

Keď vidím moju nedostatočnosť a cítim sa zbytočný                                  Pozdvihni ma, Ježišu!

Keď ma premáha hanba a strach, že to nedokážem                                     Pozdvihni ma, Ježišu!

Keď som v pokušení stratiť nádej                                                                Pozdvihni ma, Ježišu!

Keď zabúdam, že moja sila je v tvojom odpustení                                      Pozdvihni ma, Ježišu!

 

Pre hriech ľudu bezbožného

vidí Syna mučeného,

[: jak ho človek zbičoval. :]

 

 

Ôsme zastavenie

Ježiš stretá Jeruzalemské ženy

 

 

Šiel za ním veľký zástup ľudu aj žien, ktoré nad ním kvílili a nariekali.

(Lk 23, 27)

 

Ježišu, kto ťa nasleduje na krížovej ceste až do konca? Nie mocní, ktorí na teba čakajú na Kalvárii, nie diváci, čo stoja obďaleč, ale jednoduchí ľudia, veľkí v tvojich očiach a malí v očiach sveta. Sú to ženy, ktorým si dal nádej: nemajú hlas, ale nechajú sa počuť. Pomôž nám uznať veľkosť žien, ktoré ti na Veľkú noc boli verné a blízke, a ktoré sú ešte aj dnes odsúvané, ktoré trpia urážkami a násilím.

Ježišu, ženy, ktoré stretáš, sa bijú do sŕdc a plačú nad tebou. Neľutujú seba, ale plačú nad tebou, plačú nad zlom a hriechom sveta. Ich modlitba, utkaná zo sĺz, stúpa k tvojmu srdcu. Vie aj moja modlitba plakať? Som pohnutý pri pohľade na teba, ako si za mňa ukrižovaný, pri pohľade na tvoju tichú a ranenú lásku? Oplakávam moju dvojtvárnosť a nestálosť? Pri pohľade na tragédie sveta je moje srdce tvrdé ako ľad, alebo sa roztápa? Ako reagujem na vojnové šialenstvo, na tváre detí, ktoré sa už nevedia usmievať, na matky, ktoré ich vidia podvyživené a hladné a už nemajú sĺz, ktoré by mohli prelievať? Ty, Ježišu, si plakal nad Jeruzalemom, plakal si nad tvrdosťou našich sŕdc. Prenikni moje vnútro a daj mi milosť sprevádzať môj plač modlitbou a modlitbu plačom.

 

 

 

Modlime sa a volajme: Ježišu, roztop moje zatvrdnuté srdce

 

Ty, ktorý poznáš tajomstvá srdca                              Ježišu, roztop moje zatvrdnuté srdce

Ty, ktorý si zarmútený tvrdosťou duší                      Ježišu, roztop moje zatvrdnuté srdce

Ty, ktorý miluješ pokorné a skrúšené srdcia             Ježišu, roztop moje zatvrdnuté srdce

Ty, ktorý si odpustením utrel Petrove slzy               Ježišu, roztop moje zatvrdnuté srdce

Ty, ktorý premieňaš plač na radosť                           Ježišu, roztop moje zatvrdnuté srdce

 

Ó, ty, Matka, žriedlo lásky,

nech prežívam bôľ tvoj ťažký

[: a nech s tebou nariekam! :]

Deviate zastavenie

Pánu Ježišovi zvliekajú šaty

 

Vtedy mu spravodliví povedia: „Pane, a kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa, alebo smädného a dali sme ti piť? Kedy sme ťa videli ako pocestného a pritúlili sme ťa, alebo nahého a priodeli sme ťa? Kedy sme ťa videli chorého alebo vo väzení a prišli sme k tebe?” Kráľ im odpovie: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.”

(Mt 25,37-40).

 

Ježišu, toto sú slová, ktoré si povedal ešte pred svojím umučením. Teraz chápem tvoju naliehavosť, keď sa stotožňuješ s núdznymi: veď aj ty si bol uväznený, cudzinec, vyvedený von z mesta aby ťa ukrižovali; ty si nahý, vyzlečený zo šiat; ty si chorý a ranený; ty si smädný na kríži a hladný po láske. Daj, aby som ťa videl v trpiacich a aby som videl trpiacich v tebe. Lebo ty si v každom, kto je zbavovaný svojej dôstojnosti, v tých, čo sú ponižovaní aroganciou a bezprávím, nespravodlivými ziskami na úkor iných, vo všeobecnej ľahostajnosti.

Pozerám sa na teba, Ježišu, vyzlečeného zo šiat a chápem, že ma vyzývaš, aby som sa vyzliekol z toľkých povrchností. Pretože ty nepozeráš na vonkajšok, ale na srdce. Ty nechceš sterilnú modlitbu, ale plodnú láskou. Obnažený Bože, obnaž aj mňa. Pretože je ľahké hovoriť, ale milujem ťa skutočne aj v chudobných, v tvojom doráňanom tele? Modlím sa za tých, čo sú zbavení ľudskej dôstojnosti? Alebo sa modlím len aby som pokryl moje vlastné potreby a obliekol sa do vonkajších istôt? Ježišu, tvoja pravda ma obnažuje a usmerňuje zamerať sa na to, čo skutočne zaváži: na teba, Ukrižovaného, a na ukrižovaných bratov a sestry. Daj, aby som to teraz pochopil a neocitol sa nezaodetý do lásky, keď prestúpim pred tvoju tvár.

 

 

Modlime sa a volajme:  Zobleč ma, Pane Ježišu!

 

Z otroctva starostí o vonkajšie zdanie                                  Zobleč ma, Pane Ježišu!

Z panciera nezáujmu                                                             Zobleč ma, Pane Ježišu!

Z presvedčenia, že sa ma netýka pomáhať druhým              Zobleč ma, Pane Ježišu!

Z kultu sebastrednosti a povrchnosti                                    Zobleč ma, Pane Ježišu!

Z presvedčenia, že dobré je to, čo vyhovuje mne                 Zobleč ma, Pane Ježišu!

 

Nech mi srdce láskou planie,

ku Kristovi neprestajne,

[: veď on je môj Boh a Pán. :]

 

 

Desiate zastavenie

Pána Ježiša pribíjajú na kríž

 

 

Keď prišli na miesto, ktoré sa volá Lebka, ukrižovali jeho i zločincov: jedného sprava, druhého zľava. Ježiš povedal: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“

(Lk 23, 33-34)

 

 

Ježišu, tvoje ruky a nohy prebodávajú klincami a práve teraz, keď je bolesť najneznesiteľnejšia, z tvojich perí vytryskne nepochopiteľná modlitba: odpúšťaš tým, čo vkladajú klince do tvojich zápästí. A nielen raz, ale veľa krát, ako pripomína evanjelium slovesom, označujúcim opakovanú činnosť: povedal si: “Otče, odpúšťaj”. Tak s tebou, Ježišu, aj ja môžem nájsť odvahu rozhodnúť sa pre odpustenie, ktoré oslobodzuje srdce a obnovuje život.

Pane, nestačí ti, že nám odpúšťaš, ospravedlňuješ nás ešte aj pred svojím Otcom: „nevedia, čo robia“. Staviaš sa na našu stranu, stávaš sa naším obhajcom a prihováraš sa za nás. Teraz, keď tvoje ruky, ktorými si žehnal a uzdravoval sú pribité na kríž a keď tvoje nohy, ktorými si roznášal radostnú zvesť nemôžu viac kráčať, teraz, v úplnej bezmocnosti nám zjavuješ všemohúcnosť modlitby. Na vrchole Kalvárie nám odhaľuješ veľkosť príhovornej modlitby, ktorá zachraňuje svet. Ježišu, daj, aby som sa nemodlil len za seba a za mojich drahých, ale aj za tých, čo ma nemajú radi a robia mi zle. Daj, aby som sa modlil podľa túžob tvojho srdca za tých, čo sú ďaleko od teba, aby som naprával a prihováral sa za tých, ktorí vo svojej nevedomosti nepoznajú radosť z toho, že ťa môžu milovať a zakúšať tvoje odpustenie.

 

 

Modlime sa a volajme: Otče, zmiluj sa nad nami a nad celým svetom

 

Pre Ježišovo bolestné utrpenie                      Otče, zmiluj sa nad nami a nad celým svetom

Pre moc jeho rán                                           Otče, zmiluj sa nad nami a nad celým svetom

Pre jeho odpustenie na kríži                          Otče, zmiluj sa nad nami a nad celým svetom

Pre tých, čo odpúšťajú z tvojej lásky            Otče, zmiluj sa nad nami a nad celým svetom

Na príhovor tých, čo v teba veria, klaňajú sa ti, dúfajú v teba a milujú ťa

Otče, zmiluj sa nad nami a nad celým svetom

 

Svätá Matka, Krista rany,

ktorými bol doráňaný,

[: hlboko mi v srdce vtlač. :]

 

Jedenáste zastavenie

 

Ježiš volá vo svojej opustenosti

 

 

Od dvanástej hodiny nastala tma po celej zemi až do tretej hodiny popoludní. Okolo tretej hodiny zvolal Ježiš mocným hlasom: „Eli, Eli, lema sabakthani?“, čo znamená: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“

(Mt 27, 45 – 46)

 

Ježišu, aká neslýchaná prosba: voláš k Otcovi vo svojej opustenosti. Ty, Boh nebies, nehromžíš odpoveďami, ale pýtaš sa „prečo?“ Na vrchole utrpenia cítiš vzdialenosť od Otca a už ho ani nevoláš Otec, ako vždy, ale Boh, takmer akoby si už nedokázal identifikovať jeho tvár. Prečo toto všetko? Aby si sa úplne ponoril do priepasti našej bolesti. Urobil si to pre mňa, aby som sa, keď vidím len tmu, keď zažívam zrútenie istôt a stroskotanie života, už necítil sám, ale veril, že si tam so mnou: ty, Boh spoločenstva, ktorý zažívaš opustenosť, aby si ma už nenechal rukojemníkom samoty. Keď si volal to svoje prečo, urobil si to slovami žalmu: tak si do modlitby vložil aj tú najväčšiu opustenosť. To je to, čo treba robiť v búrkach života: namiesto toho, aby sme mlčali a držali to v sebe, máme volať k tebe.

Sláva ti, Pane Ježišu, že si neutiekol pred mojou zmätenosťou, ale si do nej vstúpil až do hĺbky; chvála ti a sláva, že si vzal na seba každú vzdialenosť a priblížil sa k tým, ktorí sú od teba viacej vzdialení. A ja v temnote svojich „prečo“ nachádzam teba, Ježišu, svetlo uprostred noci. A vo výkriku toľkých osamelých a vylúčených, utláčaných a opustených opäť vidím teba, môj Bože: daj, aby som ťa spoznal a miloval.

 

Modlime sa a volajme: Ježišu, daj, aby som ťa spoznal a miloval.

 

V nenarodených a opustených deťoch                      Ježišu, daj, aby som ťa spoznal a miloval.

V toľkých mladých ľuďoch, ktorí čakajú, kým niekto vypočuje ich bolestné volanie

Ježišu, daj, aby som ťa spoznal a miloval.

V mnohých starých odpísaných ľuďoch                   Ježišu, daj, aby som ťa spoznal a miloval.

Vo väzňoch a opustených                                          Ježišu, daj, aby som ťa spoznal a miloval.

V najviac vykorisťovaných a zabudnutých národoch

Ježišu, daj, aby som ťa spoznal a miloval.

 

Na bolestiach Syna tvojho,

za mňa z lásky trpiaceho,

[: nech mám podiel, v srdci plač. :]

 

 

Dvanáste zastavenie

 

Ježiš umiera, odovzdáva sa Otcovi a kajúcemu lotrovi dáva raj

 

 

[Jeden zo zločincov visiacich na kríži] povedal: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva“. On mu odpovedal: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji. … Ježiš zvolal mocným hlasom: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“. Po týchto slovách vydýchol.

(Lk 23, 42-43.46)

 

Ježišu, zločinec a v raji! On sa ti zveruje a ty ho spolu s ním zveruješ Otcovi. Bože nemožného, ty robíš z lotra svätca. A nielen to: na Golgote meníš chod dejín. Z kríža, symbolu utrpenia, robíš ikonu lásky; z múru smrti most nad životom. Temnotu meníš na svetlo, odlúčenie na spoločenstvo, bolesť na tanec a dokonca aj hrob, poslednú zastávku života, na východiskový bod nádeje. Ale tieto zvraty robíš s nami, nikdy nie bez nás. Ježišu, spomeň si na mňa: táto úprimná modlitba ti umožnila robiť zázraky v živote tohto zločinca. Neslýchaná moc modlitby!

Neraz si myslím, že moja modlitba je nevypočutá, a namiesto toho je podstatné vytrvať, byť stály a nezabudnúť ti povedať: Ježišu, spomeň si na mňa. Spomeň si na mňa a moje zlo už nebude konečnou zastávkou, ale opätovným štartom. Spomeň si: čiže vráť ma do svojho srdca, aj keď sa vzďaľujem, keď sa strácam vo víre života. Spomeň si na mňa, Ježišu, pretože to, že na nás pamätáš – ako ukazuje kajúci lotor – znamená vojsť do raja. Predovšetkým mi pripomínaj, Ježišu, že moja modlitba môže meniť dejiny.

 

Modlime sa a volajme: Ježišu, spomeň si na mňa.

 

Keď nádej vyhasína a zavládne rozčarovanie                                  Ježišu, spomeň si na mňa.

Keď sa neviem rozhodnúť                                                                Ježišu, spomeň si na mňa.

Keď strácam dôveru v seba i v iných                                               Ježišu, spomeň si na mňa.

Keď strácam z dohľadu veľkosť tvojej lásky                                   Ježišu, spomeň si na mňa.

Keď si myslím, že moja modlitba je zbytočná                                 Ježišu, spomeň si na mňa.

 

Vidí, ako Syn milený

dokonáva opustený,

[: dušu Otcu odovzdal. :]

 

 

Trináste zastavenie

Ježiša skladajú z kríža do Máriinho náručia

 

 

Simeon […] Márii, jeho matke, povedal: “On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať – a tvoju vlastnú dušu prenikne meč.

(Lk 2,33-35)

 

Mária, po tvojom „áno“ sa Slovo stalo telom v tvojom lone; teraz ti leží v lone jeho umučené telo: to dieťa, ktoré si držala v náručí, je znetvorenou mŕtvolou. Teraz, v najbolestnejšej chvíli, však žiari tvoja obeta: tvoju dušu prebodáva meč a tvoja modlitba je naďalej „áno“ Bohu.

Mária, sme chudobní na „áno“ a bohatí na „keby“: keby som mal lepších rodičov, keby ma lepšie chápali a milovali, keby sa mi lepšie darilo v kariére, keby nebol ten problém, keby som už len netrpel, keby ma Boh vypočul… Neustále sa pýtame sami seba, prečo sa veci dejú, a s námahou prežívame prítomnosť v láske. Mala by si toľko tých „keby“, ktoré by si mohla povedať Bohu, ale ty stále hovoríš „áno“. Pevná vo viere veríš, že bolesť preniknutá láskou prináša ovocie spásy; že utrpenie prežívané s Bohom nemá posledné slovo. A keď držíš mŕtveho Ježiša v náručí, znejú v tebe posledné slová, ktoré ti povedal: Hľa, tvoj syn. Matka, ja som ten syn! Prijmi ma do svojho náručia a skloň sa nad moje rany. Pomôž mi povedať Bohu „áno“, povedať „áno“ láske. Matka milosrdenstva, žijeme v nemilosrdnej dobe a potrebujeme súcit: ty, nežná a silná, pomaž nás miernosťou: rozviaž odpor srdca a uzly duše.

 

Modlime sa slovami: Chyť ma za ruku, Mária.

 

Keď upadám do obviňovania a robím sa obeťou                             Chyť ma za ruku, Mária.

Keď prestávam bojovať a akceptujem žiť so svojou falšou             Chyť ma za ruku, Mária.

Keď váham a nenachádzam odvahu povedať Bohu “áno”               Chyť ma za ruku, Mária.

Keď som zhovievavý k sebe a nepružný voči iným                         Chyť ma za ruku, Mária.

Keď chcem, aby sa Cirkev a svet zmenili, ale ja sa nemením         Chyť ma za ruku, Mária.

 

Daj, nech s tebou plačem, kvílim

a nech s Kristom spolucítim,

[: kým len tuná budem žiť. :]

 

 

Štrnáste zastavenie

 

Ježiša kladú do hrobu Jozefa Arimatejského

 

 

Keď sa zvečerilo, prišiel zámožný človek z Arimatey, menom Jozef, ktorý bol tiež Ježišovým učeníkom. Zašiel k Pilátovi a poprosil o Ježišovo telo… Jozef vzal telo, zavinul ho do čistého plátna a uložil ho do svojho nového hrobu, ktorý si vytesal do skaly.

(Mt 27,57-60).

 

Jozef: meno, ktoré spolu s Máriou stojí na úsvite Vianoc, znamená aj úsvit Veľkej noci. Jozef z Nazareta sníval a odvážne sa ujal Ježiša, aby ho zachránil pred Herodesom; ty, Jozef z Arimatey, berieš jeho telo, netušiac, že nemožný a nádherný sen sa splní práve tam, v hrobe, ktorý si dal Kristovi, keď si si myslel, že už pre teba nemôže nič urobiť. Naopak, naozaj platí, že každý dar daný Bohu prináša ešte väčšiu odmenu.

Jozef z Arimatey, ty si prorok smelej odvahy. Aby si dal svoj dar mŕtvemu, ideš za obávaným Pilátom a prosíš ho, aby si mohol dať Ježišovi hrob, ktorý si si nechal postaviť. Tvoja prosba je vytrvalá a po slovách nasledujú skutky. Jozef, pripomínaj nám, že vytrvalá modlitba prináša ovocie a dokonca prechádza aj temnotou smrti; že láska nezostáva bez odpovede, ale prináša nové začiatky. Tvoj hrob, ktorý – jedinečný v dejinách – bude prameňom života, bol nový, čerstvo vytesaný zo skaly. A ja, čo nové dám Ježišovi na túto Veľkú noc? Trochu času, aby som bol s ním? Trochu lásky k druhým? Moje pochované obavy a biedy, na ktoré Kristus čaká, aby som mu ich obetoval, ako si to urobil ty s vlastným hrobom? Bude to naozaj Veľká noc, ak dám niečo zo svojho tomu, ktorý za mňa položil život: lebo dávaním človek prijíma; život nachádza, keď ho stráca, a vlastní, keď dáva.

 

Modlime sa a volajme: Pane, zmiluj sa.

 

Nado mnou, lenivým obrátiť sa                                                                    Pane, zmiluj sa.

Nado mnou, ktorý rád prijímam a málo dávam                                           Pane, zmiluj sa.

Nado mnou, neschopným poddať sa tvojej láske                                         Pane, zmiluj sa.

Nad nami, rýchlymi vo využívaní vecí ale pomalými v službe iným          Pane, zmiluj sa.

Nad naším svetom, zamoreným hrobmi sebectva                                        Pane, zmiluj sa.

 

A keď telo moje skoná,

Daj, nech duša moja spozná

Blaho žitia večného.

 

Záverečné zvolanie (meno Ježiš, 14-krát)

 

 

Pane, prosíme ťa ako núdzni, krehkí a chorí z evanjelia, ktorí ťa vzývajú tým najjednoduchším a najznámejším slovom: tvojím menom.

Ježišu, tvoje meno zachraňuje, lebo ty si naša spása.

Ježišu, ty si môj život, a aby som na ceste nestratil smer, potrebujem teba, ktorý odpúšťaš a pozdvihuješ, ktorý uzdravuješ moje srdce a dávaš zmysel mojej bolesti.

Ježišu, ty si vzal na seba moje zlo a z kríža na mňa neukazuješ prstom, ale ma objímaš; ty, tichý a pokorný srdcom, uzdrav ma z horkosti a zášti, zbav ma podozrievania a nedôvery.

Ježišu, hľadím na teba na kríži a vidím pred sebou doširoka otvorenú lásku, zmysel môjho bytia a cieľ mojej cesty: pomôž mi milovať a odpúšťať, prekonávať netrpezlivosť a ľahostajnosť, nesťažovať sa.

Ježišu, na kríži žízniš, žízniš po mojej láske a mojej modlitbe; potrebuješ ju, aby si mohol uskutočniť svoje zámery dobra a pokoja.

Ježišu, ďakujem ti za tých, ktorí odpovedajú na tvoje pozvanie a sú vytrvalí v modlitbe, ktorú majú odvahu veriť a vytrvalosť ísť vpred v ťažkostiach.

Ježišu, predkladám ti pastierov tvojho svätého ľudu: ich modlitba udržiava stádo; nech si nájdu čas, aby boli pred tebou, nech pripodobňujú svoje srdcia tomu tvojmu.

Ježišu, zvelebujem ťa za kontemplatívnych mužov a ženy, ktorých modlitba, skrytá pred svetom a tebe milá, chráni Cirkev a ľudstvo.

Ježišu, prinášam pred teba rodiny a ľudí, ktorí sa dnes večer modlili zo svojich domovov, starých ľudí, najmä tých, ktorí sú osamelí; chorých, ktorí sú pokladmi Cirkvi, ktorí spájajú svoje utrpenie s tvojím.

Ježišu, nech sa táto modlitba orodovania dostane k sestrám a bratom, ktorí v mnohých častiach sveta trpia prenasledovaním pre tvoje meno; k tým, ktorí trpia tragédiou vojny, a k tým, ktorí čerpajúc silu z teba nesú ťažké kríže.

Ježišu, svojím krížom si nás všetkých zjednotil: udržuj veriacich v spoločenstve, vlievaj do nich bratské a trpezlivé city, pomáhaj nám spolupracovať a kráčať spoločne; zachovaj Cirkev a svet v pokoji.

Ježišu, svätý Sudca, ktorý ma voláš po mene, zbav ma unáhlených súdov, klebiet, násilných a urážlivých slov.

Ježišu, pred smrťou vravíš: „Je dokonané“. Ja, vo svojej nedokonalosti, to nemôžem povedať, ale dôverujem ti, lebo ty si moja nádej, nádej Cirkvi a sveta.

Ježišu, ešte jedno ti chcem povedať a naďalej ti ho opakovať: Ďakujem! Ďakujem ti, môj Pán a môj Boh.

zdroj: vaticannews.va

Bratislava 18. marca (TK KBS) Veľká noc je najstarším a najvýznamnejším sviatkom kresťanského cirkevného roka, počas ktorého si kresťania pripomínajú umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista.

Veľká noc sa slávi v najbližšiu nedeľu po prvom jarnom splne mesiaca. (Prvý jarný deň je od roku 2019 stanovený na 20. marca. V roku 2024 je najbližší spln mesiaca po prvom jarnom dni v pondelok  25. marca 2024). Nadväzuje na židovské veľkonočné sviatky – Paschu, ktoré sa slávili od 14. do 21. dňa v mesiaci nisan (náš marec až apríl) na pamiatku oslobodenia izraelského národa z egyptského otroctva. Prípravným obdobím pred Veľkou nocou je v Rímskokatolíckej cirkvi štyridsaťdňový pôst, je formou pokánia nielen v kresťanstve, ale aj v iných náboženstvách. Je prípravným obdobím pred Veľkou nocou a nezahrňuje 6 pôstnych nedieľ, lebo každá nedeľa je Veľkou nocou týždňa a tak sa Pôstne obdobie začína Popolcovou stredou, aby bolo obdobie štyridsiatich dní pôstu zachované.

Pôvod názvu a dátumu sviatkov

Vysvetlenie pôvodu názvu „veľká“ treba hľadať v časoch židovského otroctva v starovekom Egypte. Faraón nebol ochotný prepustiť svojich izraelských otrokov, a preto Boh trestal krajinu desiatimi ranami. Až po poslednej z nich, keď zomreli všetci prvorodení egyptskí chlapci, faraón prepustil zotročený ľud.

Židov, ktorí pomazali veraje svojich dverí krvou baránka, sa táto pohroma netýkala, a anjel smrti ich obišiel. Baránok je preto symbolom Ježiša Krista, ktorého krv nás všetkých zachránila od večného zatratenia. Ako sa ďalej uvádza v Biblii, po vyslobodení z Egypta previedol Boh ľud na čele s Mojžišom cez Červené more, ktoré rozdelil a vysušil. Tu niektorí hľadajú pôvod tradičného židovského názvu pre Veľkú noc: pésach – prechod. Iní slovo pésach vysvetľujú ako obídenie, vyhnutie sa a vzťahujú ho na anjela smrti, ktorý obchádzal domy potreté krvou. Obídenie aj prechod predstavujú veľké Božie skutky, ktoré urobil počas jednej noci pre svoj ľud, a preto každoročnú spomienku na tento deň Izraeliti nazvali Veľkou nocou.

Symbolika prechodu z otroctva do slobody sa preniesla aj do kresťanstva ako prechod z hriechu do života v Božej milosti, ktorý zabezpečil Ježiš Kristus svojou smrťou a zmŕtvychvstaním. Udalosti spojené s jeho ukrižovaním a vzkriesením sa odohrali práve počas pésachu, a preto sa židovská a kresťanská Veľká noc kryje aj časovo. Nie však úplne, v prvokresťanských spoločenstvách existovali nezhody o dátume slávenia.

Niektoré prvokresťanské spoločenstvá tento sviatok slávili spolu so Židmi 14. deň mesiaca nisan, iné na prvú nedeľu po 14. nisane. Zo spisov cirkevného otca sv. Ambróza sa dozvedáme, že Cirkev sa na tom nedokázala dohodnúť. Spor sa snažil riešiť už v polovici 2. storočia pápež Anicent a neskôr pápež Viktor II., ale ukončil ho až prvý Nicejský snem v roku 325, ktorý nariadil, že Veľká noc sa má sláviť v nedeľu po prvom jarnom splne mesiaca, čo môže pripadnúť na jednu z nedieľ od 22. marca do 25. apríla. Podľa týchto pravidiel sa určuje termín Veľkej noci dodnes. Termín sviatkov Veľkej noci je teda pohyblivý a je závislý od lunárneho cyklu.

Medzitým v roku 525 požiadal pápež Ján I. mnícha Dionýza Exigua o radu v tejto záležitosti. Ten vytvoril tabuľku slávenia Veľkej noci pre nasledujúce desaťročia. Jej prijatím bol „veľkonočný spor“ ukončený. Až do reformy kalendára pápežom Gregorom v roku 1582 existoval jeden termín Veľkej noci pre celú Cirkev. Keďže východná cirkev reformu kalendára neprijala, slávi Veľkú noc odvtedy spoločne s katolíkmi a protestantmi len občas. V modernej dobe už boli viaceré pokusy stanoviť Veľkonočnú nedeľu na jednu konkrétnu nedeľu. V roku 1897 sa v tejto veci obrátili na pápeža astronómovia, v roku 1931 aj Spoločenstvo národov.

Druhý vatikánsky koncil sa tiež zaoberal touto záležitosťou. Vo vyhlásení z roku 1963 sa ohlasuje ochota stanoviť Veľkú noc na určitú nedeľu v gregoriánskom kalendári – ak s tým budú súhlasiť všetci, aj oddelené východné cirkvi. Pápež sv. Pavol VI. sa potom chopil iniciatívy a navrhol od roku 1977 – keď sa všetky termíny Veľkej noci časovo zhodovali – stanoviť Veľkú noc na druhú nedeľu v mesiaci apríl. Takmer všetky biskupské konferencie s tým súhlasili, za predpokladu súhlasu východných cirkví. Ekumenický patriarchát v Carihrade však signalizoval „závažný pastoračný problém“, ktorý treba dlhšiu dobu skúmať. Definitívne „nie“ prišlo roku 1982 od kláštorného spoločenstva na vrchu Athos. Naposledy sa táto otázka vynorila pri veľkom miléniovom stretnutí všetkých hláv pravoslávnych cirkví v decembri 2000 v Carihrade. Pravoslávne cirkvi v tomto roku 2024 budú sláviť Veľkonočné sviatky až 5. mája

Vo Svätom týždni (starý názov Veľkom týždni, ktorý sa používal do vydania Rímskeho misála podľa tretieho typického vydania v roku 2021) Rímskokatolícka cirkev slávi tajomstvá spásy, ktoré uskutočnil Kristus v posledných dňoch svojho života.

Svätý týždeň sa začína Palmovou nedeľou (Kvetnou nedeľou) čiže Nedeľou utrpenia Pána, v ktorej sa spája predzvesť kráľovského triumfu Ježiša Krista so zvesťou o jeho umučení. Večernou omšou vo Štvrtok svätého týždňa (Zelený štvrtok) na pamiatku Pánovej večere sa začína Veľkonočné trojdnie, ktoré pokračuje cez Piatok utrpenia Pána (Veľký piatok utrpenia a smrti Pána) a cez Svätú sobotu (Bielu sobotu), vrcholí Veľkonočnou vigíliou vo Svätej noci a uzatvára sa vešperami Veľkonočnej nedele Pánovho zmŕtvychvstania.

Palmová nedeľa 24. marca 2024

V tento deň sa svätia palmové alebo olivové ratolesti, u nás najčastejšie bahniatka (konáriky vŕby alebo rakyty, pretože pučia na jar ako prvé), tie sa potom spália na popolec, ktorý bude použitý pri obradoch Popolcovej stredy na budúci rok. Požehnanie zelených ratolestí zaviedla Cirkev ešte v 7. storočí.

U Židov a starých Rimanov bola palmová ratolesť symbolom víťazstva. Nosili ju v rukách počas víťazného pochodu. Rovnako na štadiónoch dávali víťazom palmové vetvičky ako symbol víťazstva. V Novom zákone sa palmová ratolesť stala symbolom triumfu mučeníka. Olivová ratolesť je symbolom pokoja a mieru.

Obrady Palmovej nedele sa skladajú z dvoch častí: zo spomienky na Pánov vstup do Jeruzalema a zo svätej omše zasvätenej pamiatke Kristovho utrpenia, v ktorej sa prednášajú pašie – časť evanjelia, v ktorom sa opisuje Pánovo umučenie. Pašie (lat. passio – utrpenie) – opis utrpenia a smrti Ježiša Krista od Poslednej večere až po jeho smrť na kríži, ako ho podávajú evanjelisti.

V Gréckokatolíckej cirkvi sa na rozdiel od rímskeho obradu na Palmovú nedeľu nespievajú pašie. Na konci liturgie je myrovanie. Palmová nedeľa je vo východnom obrade veľkým sviatkom a má slávnostný charakter.

Slávenie Palmovej nedele sa začalo najprv v Jeruzaleme a zakrátko sa rozšírilo do celej východnej cirkvi. V 6. až 7. storočí sa tento sviatok rozšíril aj v západnej (latinskej) cirkvi.

Palmovou nedeľou sa začína Svätý týždeň. Jeho hlavnou myšlienkou je Pánovo umučenie, ktoré sa slávilo tri dni už od 4. storočia, z toho je názov Veľkonočné trojdnie.

Večernou omšou vo Štvrtok svätého týždňa (Zelený štvrtok) na pamiatku Pánovej večere sa začína Veľkonočné trojdnie, ktoré pokračuje cez Piatok utrpenia Pána (Veľký piatok utrpenia a smrti Pána) a cez Svätú sobotu (Bielu sobotu), vrcholí Veľkonočnou vigíliou vo Svätej noci. Uzatvára sa vešperami Veľkonočnej nedele Pánovho zmŕtvychvstania.

Obrady Svätého týždňa, ktorých začiatky siahajú 4. storočia, prešli v nasledujúcich storočiach mnohými zmenami. Naposledy boli zjednodušené a liturgicky prispôsobené súčasným požiadavkám v r. 1951 a 1969. V januári 2016 Vatikán oznámil, že na obrad umývania nôh v rámci liturgie Štvrtku svätého týždňa (Zeleného štvrtka) možno vybrať osoby spomedzi všetkých členov Božieho ľudu. Rozhodol o tom Svätý Otec František, keď zmenil rubriku Rímskeho misála, ktorá doteraz predpisovala, že zástupcovia mali byť vybraní spomedzi mužov alebo chlapcov.

Štvrtok Svätého týždňa (Zelený štvrtok) 28. marca 2024

Podstatou Štvrtka Svätého týždňa (Zeleného štvrtka) je spomienka na ustanovenie sviatosti vysviacky a Oltárnej sviatosti.

Vo Štvrtok Svätého týždňa (Zelený štvrtok) predpoludním biskupi na pamiatku ustanovenia sviatosti vysviacky slúžia sväté omše so všetkými kňazmi svojich diecéz, táto svätá omša sa nazýva Missa chrismatis. Pri týchto omšiach posväcujú aj tri druhy oleja: krizmu, olej katechumenov a olej chorých. Olej je znamením sily. V liturgii sa olej katechumenov používa pri krste, olej chorých pri vysluhovaní sviatosti pomazania chorých, a posvätená krizma pri vysluhovaní sviatosti krstu, birmovania, pri sviatosti vysviacky, ale aj konsekrácií chrámov a oltárov.

Olej katechumenov: pomazanie katechumenov olejom má byť znamením posily v boji so zlým duchom. Olej chorých: pri udeľovaní sviatosti pomazania chorých sa používa olej nemocných (Oleum infirmorum). Olej má tiež liečivé účinky – tlmí bolesť. Sviatosť pomazania chorých posilňuje chorých na duši i na tele, mierni ich bolesť a úzkosť. Krizma: je to olej, do ktorého sú primiešané voňavé prísady. U Izraelitov a iných vtedajších národov uvádzali kráľov do úradov tak, že ich pomazali olejom. Aj slovo „Kristus“ pochádza z gréčtiny (Christos) a znamená „Pomazaný“. (Po hebrejsky znie toto slovo „Mesiáš“.) Pomazanie krizmou pri krste alebo birmovaní znamená prevzatie úlohy žiť podľa Ježiša, ktorý je naším Kráľom. Popoludní sa končí Pôstne obdobie.

Vo Štvrtok Svätého týždňa večer slávil Ježiš poslednú večeru so svojimi učeníkmi. V tento večer ustanovil dve sviatosti: kňazstva a Eucharistie, resp. premenil chlieb a víno na svoje Telo a Krv. Súčasne takto odovzdal apoštolom kňazskú moc so slovami: „Toto robte na moju pamiatku.“ Večernou svätou omšou sa začína slávenie Veľkonočného trojdnia. Vo Štvrtok Pánovej večere sa večerná svätá omša slávi na pamiatku ustanovenia Oltárnej sviatosti. Táto svätá omša je tiež známa obradom umývania nôh 12 mužom, ktorý pochádza z čias svätého Gregora Veľkého, ktorý denne hostil 12 žobrákov. Týmto dňom, ktorý dostal svoje pomenovanie pravdepodobne podľa zelene v Getsemanskej záhrade, kde sa Ježiš Kristus modlil pred svojim zatknutím vojakmi, začína Veľkonočné trojdnie. Vo štvrtok počas slávenia svätej omše na pamiatku ustanovenia Oltárnej sviatosti po speve sláva Bohu na výsostiach prestávajú zvoniť zvony ako znak spoluúčasti s utrpením Krista. Ich zvuk sa ozve až na slávnostné Glória na Veľkonočnú vigíliu vo Svätej noci. Namiesto zvonov sa v tom čase  používajú rapkáče.

Po skončení svätej omše si pripomíname Pána Ježiša, ako v Getsemanskej záhrade bdie v modlitbe. Apoštoli od únavy zaspali a Ježiš zostáva celkom sám, opustený. Túto udalosť symbolizuje nielen otvorený prázdny svätostánok, zhasnuté večné svetlo pred ním, ale aj obnažovanie oltárov a odnášanie všetkých predmetov z nich. Obnažená oltáre symbolizujú opustenosť Krista v Getsemanskej záhrade.

Piatok utrpenia Pána (Veľký piatok) 29. marca 2024

Veľkonočné trojdnie pokračuje Piatkom utrpenia Pána. Bez Piatku utrpenia Pána by však nebola ani Veľká noc. V rímskokatolíckych chrámoch sa v tento deň neslúži svätá omša, oltáre sú bez oltárnej plachty. V tento deň platí prísny pôst.

Podľa apoštolskej konštitúcie pápeža sv. Pavla VI. Paenitemini zo 17. februára 1966 sa v tento deň zachováva prísny pôst a zdržiavanie sa mäsitého pokrmu, ktoré sa nemôže nahradiť iným skutkom pokánia. Pôst znamená iba raz do dňa sa dosýta najesť (pričom možno prijať trochu pokrmu ešte dvakrát v priebehu dňa). Porov. Acta Apostolica Sedis 58 (1966/3) 177 – 198. Kánon 1252 CIC (1983) stanovuje, kto má záväzne plniť pôstnu disciplínu: Zákon zdržiavania sa mäsa zaväzuje tých, ktorí dovŕšili štrnásty rok života; zákon pôstu však zaväzuje všetkých plnoletých až do začatia šesťdesiateho roku života.

Tento deň je osobitne zasvätený spomienke Ježišovho utrpenia a smrti na kríži. Je to deň pôstu a jediný deň v roku, keď sa neslávi Eucharistická obeta. Namiesto nej sa koná liturgia umučenia Pána, ktorá pozostáva z bohoslužby slova, slávnostnej modlitby veriacich, z poklony Svätému krížu a sv. prijímania. Ježišovu smrť nám pripomína aj červená liturgická farba  – farba krvi. V tento deň sa čítajú alebo spievajú pašie.

V gréckokatolíckych chrámoch sa na Svätý a Veľký piatok v popoludňajších hodinách koná večiereň zameraná na utrpenie Krista a jeho pochovanie, do symbolického hrobu kladú plaštenicu.

Svätá sobota (Biela sobota) 30. marca 2024

Svätá sobota (Biela sobota) je prísne neliturgický deň. V Svätú sobotu Cirkev zotrváva pri Pánovom hrobe a rozjíma o jeho utrpení, smrti, zostúpením k zosnulým a očakáva jeho vzkriesenie v modlitbe a pôste. Oltár je odhalený a Cirkev neslávi obetu omše až do slávnostnej vigílie, čiže nočného bdenia s očakávaním vzkriesenia. Tá je zdrojom veľkonočnej radosti. Sväté prijímanie v tento deň možno podávať iba ako viatikum.

Niektoré farnosti večer po skončení slávenia omše na pamiatku ustanovenia Oltárnej sviatosti, v Piatok utrpenia Pána a na Svätú sobotu (Bielu sobotu) ráno spievajú „lamentácie“ (žalospevy). Sú z čias, kedy bol Izrael zavlečený do babylonského zajatia a Jeremiáš sedel na rozvalinách Jeruzalema a nariekal spolu s inými pozostalými nad biedou, ktorá doľahla na Izrael. Sú to spevy bolesti, zármutku, vyznávania svojich hriechov a najmä prosba, aby nám Pán Boh odpustil a zachoval pri živote a doprial návrat.

Veľkonočná nedeľa Pánovho zmŕtvychvstania

SOBOTA VEČER veľkonočná vigília  30. marca 2024

Obrady Veľkej noci (ktorými sa začína Veľkonočné obdobie) sa konajú po západe slnka, čo je označené ako Hora competens. Slávenie Veľkonočnej vigílie Pánovho zmŕtvychvstania nemá nikdy začínať pred touto horou competens, ktorú určuje západ slnka v dnešný deň. Kňazi by mali rešpektovať, že toto slávenie teda nemá začínať pred touto hodinou. Pápež sv. Ján Pavol II. nariadil, aby sa obrady začínali až po zotmení, teda nie hneď po západe slnka. Podľa Direktória 2024 západ slnka 30. marca 2024 je v Košiciach o 18.02, v Banskej Bystrici o 18.11 a v Bratislave o 18.16 v rámci tzv. Veľkonočnej vigílie (bdenia).

Podľa pradávnej tradície je táto noc očakávaním Pána, noc bdenia, zasvätená Pánovi (Ex 12, 42).

Oslava Kristovho zmŕtvychvstania začína Veľkonočnou vigíliou Pánovho zmŕtvychvstania, to znamená v sobotu večer, pôvodne v noci, keď sa začínala aj židovská Pascha (sviatky Židov konané na pamiatku poslednej večere v egyptskom zajatí, keď anjel smrti prešiel okolo príbytkov Izraelitov a neuškodil im, lebo mali veraje dverí pomazané krvou obetného baránka, Ex 12,1 – 51), teda sviatky, pred ktorými bol Pán Ježiš ukrižovaný

Katolícka cirkev slávi Veľkonočnú vigíliu Pánovho zmŕtvychvstania ako radostnú slávnosť, znovu sa rozozvučia zvony, ktoré od štvrtka večera mlčali.

Veľkonočná vigília Pánovho zmŕtvychvstania je liturgicky najbohatšia bohoslužba, ktorá sa začínala v sobotu večer, trvala celú noc a končila sa v nedeľu ráno krstom katechumenov. V súčasnosti sú obrady skrátené. Začínajú sa Obradom svetla – požehnaním ohňa a veľkonočnej sviece – paškálom. Diakon alebo kňaz ju nesú v sprievode do chrámu. Po slovách „Svetlo Kristovo – Bohu vďaka“ sú od nej zapálené ďalšie sviece, ktoré si priniesli veriaci. Kríž vyrytý do sviece je znakom smrti, päť otvorov so vsadenými zrnkami tymiánu symbolizuje Kristove rany a písmená alfa a omega s letopočtom bežného roku hovoria, že Kristus je Pán času i večnosti, počiatok i koniec všetkého. Procesia s paškálom pripomína slová samotného Krista: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť v tmách, ale bude mať svetlo života“ (Jn 8, 12).

Potom nasleduje veľkonočný chválospev, v ktorom sa ospevuje dnešná slávnostná noc, vznešený spôsob nášho vykúpenia a nakoniec prosíme nebeského Otca, aby nám v našom živote svietil svetlom, ktorým je Kristus. Veľkonočná vigília obsahuje aj ďalšie prvky – bohoslužbu slova (má 3 až 7 čítaní zo Starého zákona, potom slávnostné Aleluja, čítanie z Nového zákona a evanjelium), liturgiu krstu (ak niet krstencov, nasleduje požehnanie vody a obnovenie krstných sľubov), ďalej eucharistickú liturgiu a napokon v našich krajoch Eucharistická procesia na oslavu vzkrieseného Pána.

Úplné odpustky vo Veľkonočnom trojdní

Úplné odpustky sa udeľujú veriacemu, ktorý:

1. „sa nábožne pomodlí strofy Tantum ergo Sacramentum ( Ctíme túto sviatosť slávnu) na Zelený štvrtok po večernej omši na pamiatku Pánovej večere počas slávnostného prenesenia Najsvätejšej sviatosti; ( EO, s. 59, 7, § 1, 2)

2. „sa nábožne zúčastni na poklone Svätému krížu počas slávnostného liturgického úkonu na Veľký piatok utrpenia a smrti Pána (EO, s. 64, 13, 1);

3. „sa udeľujú veriacemu, ktorý pri slávení Veľkonočnej vigílie alebo vo výročný deň svojho krstu si obnovuje krstné sľuby prostredníctvom ktorejkoľvek zákonne schválenej formuly (EO, s. 79, 28, § 1).

Veľkonočná nedeľa 31. marca 2024

Na Veľkonočnú nedeľu si Katolícka cirkev pripomína zmŕtvychvstanie Ježiša Krista – najväčší Kristov zázrak a základnú pravdu kresťanskej viery. Je to víťazné zavŕšenie Kristovho vykupiteľského diela. Jeho duša sa opäť spojila s osláveným telom, na ktorom síce zostali rany ukrižovania, ale inak nepodliehalo obmedzeniam času a priestoru. Vešperami sa končí Veľkonočné trojdnie.

Oktáva 31. marca – 7. apríla  2024

Po Veľkej noci nasleduje osemdňová oktáva Kristovho zmŕtvychvstania, ktorá pozostáva z týždňa bezprostredne po Veľkej noci a končí sa Nedeľou Božieho milosrdenstva (prvá nedeľa po Veľkej noci). V minulosti sa nazývala Biela nedeľa, keďže v roku 389 cisár Theozodius Veľký (379-385) vyhlásil celotýždenné svätenie veľkonočných sviatkov, aby novokrstenci, ktorí počas tejto oktávy nosili svoje biele krstné rúcho, mohli dostávať ďalšie ponaučenie z kresťanskej náuky. A práve biele krstné rúcho sa slávnostne odkladalo v posledný deň veľkonočnej oktávy, ktorá potom dostala názov Dominica in albis deponendis (Nedeľa odkladania bieleho rúcha, tj. Biela nedeľa). V Ríme sa odkladanie bieleho rúcha slávnostne vykonávalo v Lateránskej bazilike. Týždeň trvajúce svätenie Veľkej noci sa postupne skracovalo na tri, neskoršie na dva dni a od roku 1951 už ani Pondelok vo veľkonočnej oktáve nie je prikázaným sviatkom.

Pondelok vo veľkonočnej oktáve 1. apríla 2024

Pondelok vo veľkonočnej oktáve sa zvykol nazývať aj Pondelkom Baránka na pamiatku toho, čo sa udialo prvý deň po sobote. Vtedy anjel dodával odvahu ženám, ktoré na úsvite pribehli k hrobu a boli vydesené a znepokojené, keď ho našli prázdny. „Neľakajte sa!“ povedal im. „Vstal z mŕtvych. Niet ho tu“. A dodal: „Ale choďte a povedzte (to) jeho učeníkom“ (Mk, 16).

Veľkonočné obdobie  31. marca – 19. mája 2024

Obdobie päťdesiatich dní od Veľkonočnej nedele Pánovho zmŕtvychvstania (31. marca) do Nedele Zoslania Ducha Svätého (19. mája) sa slávi v radosti ako jeden sviatočný deň, ba ako jedna „veľká nedeľa“. Predovšetkým v týchto dňoch sa spieva Aleluja.

Zdroj: Archiv TK KBS

„Prosme Pána, aby nám pomohol rásť v cnosti rozvážnosti, aby sme uprostred búrok a vetrov, ktoré môžu otriasať našimi životmi, zostali ukotvení v Kristovi, uhoľnom kameni“  (VATICAN MEDIA Divisione Foto)

„Boh chce, aby sme boli nielen svätí, ale aby sme boli aj rozumní svätí“ – povedal pápež František počas generálnej audiencie na Námestí sv. Petra v stredu 20. marca. V ďalšej katechéze o nerestiach a cnostiach sa zameral na rozvážnosť – na jednu zo štyroch kardinálnych cností. „Rozvážny človek je tvorivý: uvažuje, hodnotí, snaží sa pochopiť zložitosť skutočnosti a nenechá sa premôcť emóciami, lenivosťou, tlakom či ilúziami“, uvádza pápež v katechéze, ktorú zaňho opäť prečítal spolupracovník.

V dnešné slnečné ráno pápež ako zvyčajne prechádzal pomedzi jednotlivé sektory pútnikov prostredníctvom papamobilu, na ktorý si opäť pozval skupinku detí.

Pápež zveril otcov i celý svet sv. Jozefovi
Svätý Otec spomenul včerajšiu slávnosť svätého Jozefa, patróna univerzálnej Cirkvi, ktorá sa v Taliansku slávi aj ako Deň otcov:

„Spolu s vami by som chcel zveriť Cirkev a celý svet pod jeho patronát, osobitne všetkých otcov, ktorí v ňom majú výnimočný vzor hodný napodobňovania.

Svätému Jozefovi zverujeme aj obyvateľstvo sužovanej Ukrajiny a Svätej zeme, Palestíny, Izraela, tak veľmi trpiace hrôzou vojny. A nikdy nezabúdajme: vojna je vždy prehrou, vo vojne sa nedá napredovať. Musíme vynaložiť všetko úsilie na rokovania, na vyjednávanie o ukončení vojny. Modlime sa za to. Všetkým vám žehnám!“

Rozvážnosť
12. katechéza o nerestiach a cnostiach

Úvodom ku katechéze bol úryvok z Knihy prísloví:

«Srdce rozumného sa zháňa za vedomosťou, lež ústa pochábľov sa vyžívajú v bláznovstve. […]

Bláznovstvo je nerozumnému človekovi potechou, rozvážny muž však mieri rovno.

Vychodia nazmar plány, keď niet porady, daria sa však tam, kde je veľa poradcov. […]

Výchovou k múdrosti je bázeň pred Pánom, pred slávou je však pokora» (Prís 15,14.21-22.33).

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Teraz si vypočujeme dnešnú katechézu, opäť na tému nerestí a cností. Poprosil som Mons. Giroliho [zo Štátneho sekretariátu], aby ju prečítal, pretože ja ešte nemôžem. Ďakujem.

Dnešnú katechézu venujeme cnosti rozvážnosti. Spolu so spravodlivosťou, mravnou silou a miernosťou tvorí tzv. Kardinálne (hlavné) čnosti, ktoré nie sú exkluzívnou výsadou kresťanov, ale patria do dedičstva starovekej múdrosti, najmä gréckych filozofov. Preto jednou z najzaujímavejších tém v diele stretnutia a inkulturácie bola práve téma cností.

V stredovekých spisoch nie je prezentácia cností jednoduchým zoznamom pozitívnych vlastností duše. Vychádzajúc z klasických autorov vo svetle kresťanského zjavenia si teológovia predstavovali sedmičku cností – tri teologálne a štyri kardinálne – ako akýsi živý organizmus, v ktorom zaberá každá cnosť svoj harmonický priestor. Existujú základné cnosti a doplňujúce (vedľajšie) cnosti, ako piliere, stĺpy a ich hlavice. Tu azda nič nedokáže tak ako architektúra stredovekej katedrály obnoviť predstavu o harmónii, ktorá existuje v človeku, a o jeho neustálom pnutí smerom k dobru.

Začnime teda rozvážnosťou. Nie je to cnosť ustráchaného človeka, ktorý vždy váha, čo má urobiť. Nie, to je nesprávna interpretácia. Nie je to ani len obozretnosť, opatrnosť. Priznať prvenstvo rozvážnosti znamená, že konanie človeka je v rukách jeho rozumu a slobody. Rozvážny človek je tvorivý: uvažuje, hodnotí, snaží sa pochopiť zložitosť skutočnosti a nenechá sa premôcť emóciami, lenivosťou, tlakom či ilúziami.

Vo svete, v ktorom dominuje zovňajšok, povrchné myšlienky a banalita či už dobra a či zla, si prastará lekcia rozvážnosti zaslúži, aby sme ju znovu získali.

Svätý Tomáš ju v nadväznosti na Aristotela nazval „recta ratio agibilium“. Je to schopnosť riadiť konanie s cieľom nasmerovať ho k dobru; preto sa nazýva aj „kočišom cností“. Rozvážny je ten človek, ktorý si dokáže vybrať: život, pokiaľ zostáva v knihách, je vždy ľahký, avšak uprostred vetrov a vĺn každodenného života je to niečo celkom iné, často sme neistí a nevieme, ktorou cestou sa vydať. Ten, kto je rozvážny, si nevyberá náhodne: predovšetkým vie, čo chce, potom uvažuje o situáciách, nechá si poradiť a so širokým pohľadom a vnútornou slobodou si vyberie, ktorou cestou sa vydá. Nie je povedané, že sa nemôže dopustiť omylu – napokon stále sme len ľudia -, avšak aspoň sa vyhne veľkým vybočeniam. Žiaľ, v každom prostredí sa nájdu takí, ktorí majú tendenciu odstrániť problémy povrchnými vtipmi alebo vždy vyvolávať polemiku. Rozvážnosť je naopak vlastnosť toho, kto je povolaný viesť či vládnuť: vie, že spravovať je ťažké, že existuje veľa uhlov pohľadu a treba sa ich snažiť zosúladiť, že treba robiť dobro nie len pre niektorých, ale pre všetkých.

Rozvážnosť tiež učí, že, ako sa hovorí, „dokonalé je nepriateľom dobrého“. Prílišná horlivosť totiž môže v niektorých situáciách spôsobiť katastrofy: môže zničiť stavbu, ktorá by si vyžadovala postupnosť; môže vyvolať konflikty a nedorozumenia; môže dokonca rozpútať násilie.

Rozvážny človek si vie zachovať spomienku na minulosť nie preto, že by sa bál budúcnosti, ale preto, že vie, že tradícia je dedičstvom múdrosti. Život pozostáva z neustáleho prelínania sa starých a nových vecí a nie je dobré si vždy myslieť, že svet sa začína od nás, že problémy musíme riešiť od nuly. A rozvážny človek je aj prezieravý. Keď sa raz rozhodneme pre cieľ, ku ktorému máme smerovať, treba si zaobstarať všetky prostriedky na jeho dosiahnutie.

K výchove k rozvážnosti nám pomáhajú mnohé úryvky z evanjelia. Napríklad: rozvážny je ten, kto si stavia dom na skale, a nerozvážny je človek, kto si ho stavia na piesku (porov. Mt 7, 24 – 27). Múdre sú družičky, ktoré si nesú olej pre svoje lampy, a nerozumné sú tie, ktoré tak nekonajú (porov. Mt 25, 1 – 13). Kresťanský život je spojením jednoduchosti a prešibanosti. Ježiš, pripravujúc svojich učeníkov na misiu, odporúča: «Hľa, posielam vás ako ovce medzi vlkov; buďte teda opatrní ako hady a jednoduchí ako holubice» (Mt 10, 16). Akoby tým chcel povedať, že Boh chce, aby sme boli nielen svätí, ale aby sme boli aj rozumní svätí, pretože bez rozvážnosti je len krôčik k tomu, aby sme si pomýlili cestu!

(Zdroj a preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Andrej Klapka, Zuzana Klimanová)

Palmová nedeľa  (VATICAN MEDIA Divisione Foto)

V dnešnú Nedeľu utrpenia Pána, ktorú poznáme aj ako Palmovú či Kvetnú nedeľu pápež František predniesol modlitbu Anjel Pána na záver eucharistického slávenia od priečelia Baziliky sv. Petra. Teda nie z okna Apoštolského paláca ako je bežne zvykom.

Martin Jarábek – Vatican News

Pred modlitbou Anjel Pána pápež František vyjadril svoju blízkosť komunite z Kolumbie, smútiacej po vražde mladej ženy a chlapca slovami:

„Drahí bratia a sestry, vyjadrujem svoju blízkosť komunite San Josè de Apartado v Kolumbii, kde bola pred niekoľkými dňami zavraždená mladá žena a chlapec. Táto komunita bola v roku 2018 ocenená ako príklad angažovanosti v oblasti solidárnej ekonomiky, mieru a ľudských práv“.

Svätý Otec so smútkom spomenul blízkosť obetiam teroristického útoku v Moskve, keď povedal:

„Ubezpečujem o svojich modlitbách za obete zbabelého teroristického útoku, ktorý sa odohral predvčerom večer v Moskve. Nech ich Pán prijme vo svojom pokoji a poteší ich rodiny. Nech obráti srdcia tých, ktorí plánujú, organizujú a vykonávajú tieto neľudské činy, ktoré urážajú Boha, ktorý prikázal: ‚Nezabiješ‘ (Ex 20, 13)“.

Pápež pozdravil všetkých veriacich, zvlášť Rimanov a pútnikov z celého sveta. Poďakoval za tkané palmové listy veriacim z talianskeho mesta San Remo slovami: „Osobitne pozdravujem delegáciu z mesta San Remo, ktoré aj tento rok, verné štyristoročnej tradícii, ponúklo na túto slávnosť tkané palmové listy. Ďakujem vám, Sanrémania! Nech vás Pán požehná“.

Napokon pápež vyzval všetkých, aby otvorili svoje srdcia Kristovi:

„Drahí bratia a sestry, Ježiš vstúpil do Jeruzalema ako pokorný a pokojný Kráľ: otvorme mu svoje srdcia! Iba on nás môže oslobodiť od nepriateľstva, nenávisti a násilia, pretože on je milosrdenstvo a odpustenie hriechov“.

Svätý Otec pozval k modlitbe za tých, ktorí trpia v dôsledku vojny:

„Modlime sa za všetkých našich bratov a sestry, ktorí trpia v dôsledku vojny; osobitným spôsobom myslím na sužovanú Ukrajinu, kde sa veľa ľudí ocitlo bez elektriny kvôli intenzívnym útokom na infraštruktúru, ktoré okrem toho, že spôsobujú smrť a utrpenie, nesú so sebou riziko ešte väčšej humanitárnej katastrofy. Prosím, nezabúdajme na sužovanú Ukrajinu! A myslime aj na Gazu, ktorá tak veľmi trpí, a na mnohé ďalšie miesta, kde prebieha vojna“.

K modlitbe Anjel Pána pozval Svätý Otec veriacich takto:

„A teraz sa v modlitbe obráťme k Panne Márii: učme sa od nej, ako zostať blízko Ježiša počas dní Veľkého týždňa, aby sme dosiahli radosť zo vzkriesenia“.

zdroj: vatican news

Bratislava 13. marca (TK KBS) Biskupi Slovenska zablahoželali pápežovi Františkovi k 11. výročiu zvolenia do služby Petrovho nástupcu. Uviedli to v liste, ktorý prinášame v plnom znení.

–

Vaša Svätosť,

v mene všetkých biskupov Slovenska Vám čo najsrdečnejšie blahoželám k výročiu zvolenia do služby Petrovho nástupcu a prosím Pána, aby Vás obdaril zdravím a všetkými milosťami potrebnými pre Váš úrad.

Prosím Všemohúceho, aby Vás na príhovor Sedembolestnej Panny Márie i svätého Františka, Vášho patróna, posilňoval svojím Duchom a Vaše slová a skutky i naďalej prinášali Cirkvi a ľudstvu nádej.

Dovoľte mi, aby som Vás ubezpečil o našich modlitbách za Vás a na Vaše úmysly. Osobitným spôsobom zverujeme spolu s Vami pod ochranu nebeskej Matky národy sužované vojnou.

S prejavmi synovskej úcty,

Mons. Bernard Bober
predseda Konferencie biskupov Slovenska
košický arcibiskup metropolita

Argentínsky kardinál Jorge Mario Bergoglio SJ bol zvolený za pápeža pred 11 rokmi – 13. marca 2013. Prijal meno František. Je vôbec prvým pápežom s týmto menom. Stal sa 266. hlavou Katolíckej cirkvi. Ide o druhého pápeža v treťom tisícročí. Nahradil nemeckého predchodcu Benedikta XVI., ktorý sa vzdal svojho úradu. V septembri 2021 Svätý Otec František navštívil Slovensko.

Zdroj: TK KBS,

Anjel Pána: Keď darujeme a odpúšťame, žiari v nás Božia sláva  (VATICAN MEDIA Divisione Foto)

Pre Boha sláva znamená milovať až po darovanie vlastného života. Z kríža, „Božej katedry“, nás Pán učí, že pravá sláva, ktorá nikdy nezanikne a robí človeka šťastným, pozostáva z daru a odpustenia. O tom hovoril pápež František v poludňajšom príhovore pred modlitbou Anjel Pána v nedeľu 17. marca. Svätý Otec vyzval k modlitbám za Ukrajinu, Palestínu, Izrael, Sudán i Sýriu. Apeloval tiež za ukončenie násilia na Haiti a pozdravil účastníkov rímskeho maratónu.

Medzi viac než 40-tisíc účastníkmi zo 110 krajín tohto športového podujatia je viacero členov pápežského športového tímu Athletica Vaticana. V sobotu mu predchádzala osobitná „svätá omša pre maratónskych bežcov a športovcov“ v bazilike Ara Coeli v Ríme.

Pápežov príhovor pred modlitbou Anjel Pána

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes, v Piatu pôstnu nedeľu, keď sa blížime k Svätému týždňu, nám Ježiš v evanjeliu (porov. Jn 12, 20 – 33)  hovorí jednu dôležitú vec: že na kríži uvidíme jeho slávu a Otcovu slávu (porov. v. 23.28).

Ako je však možné, že sa Božia sláva zjavuje práve tam, na kríži?

Človek by si myslel, že sa tak stane pri zmŕtvychvstaní, a nie na kríži, ktorý je porážkou, zlyhaním!

 

Namiesto toho dnes Ježiš, rozprávajúc o svojom umučení, hovorí: «Nadišla hodina, aby bol Syn človeka oslávený» (v. 23). Čo nám chce povedať?

Chce nám povedať, že sláva pre Boha nezodpovedá ľudskému úspechu, sláve či popularite: sláva pre Boha nemá v sebe nič sebareferenčné, nie je to veľkolepé ukazovanie moci, po ktorom nasleduje verejný potlesk. Pre Boha sláva znamená milovať až po darovanie vlastného života. Byť oslávený pre neho znamená darovať sa, stať sa prístupným, ponúknuť svoju lásku. K tomuto došlo vrcholným spôsobom na kríži, kde Ježiš rozpäl Božiu lásku do maximálnej miery, naplno odhalil tvár milosrdenstva, daroval nám život a odpustil svojim katom.

Bratia a sestry, z kríža, „Božej katedry“, nás Pán učí, že pravá sláva, ktorá nikdy nezanikne a robí človeka šťastným, pozostáva z daru a odpustenia. Dar a odpustenie sú podstatou Božej slávy. A sú pre nás cestou života. Dar a odpustenie: veľmi odlišné kritériá od toho, čo vidíme navôkol nás, a tiež v nás, keď na slávu myslíme ako na niečo, čo dostaneme, a nie ako na niečo, čo dáme; ako na niečo, čo vlastníme, a nie ako na niečo, čo ponúkame. Nie. Svetská sláva pominie a nezanechá v srdci radosť; nevedie ani k dobru pre všetkých, ale k rozdeleniu, k nezhodám a k závisti.

A tak si môžeme položiť otázku: akú slávu si želám pre seba, pre môj život, o akej sláve snívam pre svoju budúcnosť? O tej typu urobiť dojem na druhých vďaka mojej šikovnosti, mojim schopnostiam alebo vďaka veciam, ktoré vlastním? Alebo o takej, ktorá je cestou daru a odpustenia, cestou ukrižovaného Ježiša, cestou toho, kto neúnavne miluje, s dôverou, že tým vydáva svedectvo o Bohu vo svete a dáva zažiariť kráse života?  Ktorú slávu chcem? Pamätajme na to, že keď darujeme a odpúšťame, žiari v nás Božia sláva. Práve tam: keď darujeme a odpúšťame.

Panna Mária, ktorá s vierou nasledovala Ježiša v hodine umučenia, nech nám pomáha byť živým odrazom Ježišovej lásky.

(Preklad a zdroj: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Andrej Klapka a Zuzana Klimanová)

„Aký by to bol šťastný svet, keby spravodlivosť, úcta, vzájomná dobrosrdečnosť, veľkosť ducha a nádej boli bežnosťou, a nie vzácnou odchýlkou!   (VATICAN MEDIA Divisione Foto)

„Aký by to bol šťastný svet, keby spravodlivosť, úcta, vzájomná dobrosrdečnosť, veľkosť ducha a nádej boli bežnosťou, a nie vzácnou odlišnosťou! Práve preto by kapitolu o cnostnom konaní v týchto našich dramatických časoch mali všetci znovuobjaviť a praktizovať. V tomto zdeformovanom svete si musíme pripomenúť podobu, na ktorú sme boli stvárnení, Boží obraz, ktorý je do nás navždy vtlačený.“ To sú slová z katechézy pápeža Františka 13. marca, ktorou otvára kapitolu cností.
Pápež predniesol aj nasledujúcu výzvu:

„Všetkých vás pozývam, aby ste odhodlane pokračovali v pôstnej ceste a boli pripravení robiť gestá kresťanskej solidarity všade tam, kde vás Prozreteľnosť povoláva konať.

A prosím, vytrvajme vo vrúcnej modlitbe za tých, ktorí trpia hroznými dôsledkami vojny. Dnes mi priniesli ruženec a evanjelium mladého vojaka, ktorý zomrel na fronte: modlil sa prostredníctvom týchto vecí. Toľko mladých, koľko veľa mladých ide na smrť! Modlime sa k Pánovi, aby nám dal milosť zvíťaziť nad týmto vojnovým šialenstvom, ktoré je vždy porážkou. Všetkým vám žehnám!“

Pápež František sa na veriacich obrátil slovami:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Vítam vás! Som ešte trochu prechladnutý, preto som požiadal Monsignora Giroliho, aby prečítal katechézu. Buďme pozorní! Verím, že nám to môže veľmi prospieť! Ďakujem.“

Cnostné konanie
11. časť katechéz o nerestiach a cnostiach

Ešte pred katechézou zaznelo čítanie z Listu Filipanom:

«Napokon, bratia, myslite na všetko, čo je pravdivé, čo je cudné, čo je spravodlivé, čo je mravne čisté, čo je milé a čo má dobrú povesť, čo je čnostné a chválitebné! […] A Boh pokoja bude s vami» (Flp 4,8-9).

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Po tom, čo sme ukončili rozbor nerestí, je čas obrátiť náš pohľad na symetrický obraz, ktorý stojí v protiklade k skúsenosti so zlom. Ľudské srdce sa môže oddávať zlým vášňam, môže načúvať škodlivým pokušeniam preoblečeným do presvedčivého rúcha, ale môže sa im aj vzoprieť. Akokoľvek to vyzerá namáhavé, človek je stvorený pre dobro, ktoré ho skutočne napĺňa, a môže sa v tomto umení aj cvičiť, vďaka čomu sa v ňom či v nej určité dispozície stávajú trvalými. Úvahy o tejto našej úžasnej možnosti tvoria klasickú kapitolu morálnej filozofie: kapitolu o cnostiach.

Rímski filozofi ju nazývali virtus, grécki aretè. Latinský termín zdôrazňuje predovšetkým to, že cnostný človek je silný, odvážny, schopný disciplíny a askézy; preto je cvičenie sa v cnostiach ovocím dlhého klíčenia, ktoré si vyžaduje námahu a aj utrpenie. Na druhej strane grécke slovo aretè označuje niečo, čo exceluje, niečo, čo vyniká, čo vzbudzuje obdiv. Cnostný človek je teda ten, kto sa nezvrhne a nezdeformuje, ale je verný svojmu povolaniu a naplno sa realizuje.

Boli by sme na omyle, keby sme si mysleli, že svätci sú výnimkami ľudstva, že sú akýmsi úzkym okruhom šampiónov, ktorí žijú nad limitmi nášho druhu. V tejto perspektíve, ktorú sme práve predstavili v súvislosti s cnosťami, sú svätí naopak tými, ktorí sa stávajú úplne sami sebou, ktorí realizujú povolanie vlastné každému človeku. Aký by to bol šťastný svet, keby spravodlivosť, úcta, vzájomná dobrosrdečnosť, veľkosť ducha a nádej boli bežnosťou, a nie vzácnou odlišnosťou! Práve preto by kapitolu o cnostnom konaní v týchto našich dramatických časoch, v ktorých sa často stretávame s tým najhorším z človeka, mali všetci znovu objaviť a praktizovať. V zdeformovanom svete si musíme pripomenúť podobu, na ktorú sme boli stvárnení, Boží obraz, ktorý je do nás navždy vtlačený.

Ako však môžeme definovať pojem cnosť? Katechizmus katolíckej Cirkvi nám ponúka presnú a stručnú definíciu: «Cnosť je trvalá a stála dispozícia konať dobro» (č. 1803). Nie je to teda nejaké improvizované a trochu náhodné dobro, ktoré sporadicky padá z neba. Dejiny nám hovoria, že aj zločinci vo chvíli jasnozrivosti konali dobré skutky; iste, tieto skutky sú zapísané v „Božej knihe“, avšak cnosť je niečo iné. Je to dobro, ktoré sa rodí pomalým dozrievaním človeka, kým sa nestane jeho vnútornou črtou. Cnosť je habitus slobody. Ak sme slobodní v každom skutku a zakaždým sme pozvaní rozhodovať sa medzi dobrom a zlom, cnosť je to, čo nám umožňuje mať návyk k správnej voľbe.

Ak je cnosť tak krásnym darom, hneď sa vynára otázka: ako je možné ju získať? Odpoveď na túto otázku nie je jednoduchá, je zložitá.

Pre kresťana je prvou pomocou Božia milosť. V nás pokrstených pôsobí Duch Svätý, ktorý koná v našej duši, aby ju viedol k cnostnému životu. Koľko kresťanov dospelo k svätosti cez slzy, keď si uvedomili, že nedokážu prekonať niektoré slabosti! Avšak zakúsili, že Boh dokončil to dobré dielo, ktoré bolo pre nich len náčrtom. Milosť vždy predchádza nášmu morálnemu úsiliu.

Okrem toho nikdy nesmieme zabúdať na veľmi bohatú lekciu pochádzajúcu z pradávnej múdrosti, ktorá nám hovorí, že cnosť rastie a dá sa rozvíjať. A aby sa tak stalo, prvým darom Ducha, o ktorý treba prosiť, je práve múdrosť. Človek nie je akýmsi územím voľným na podmanenie pôžitkami, emóciami, pudmi, vášňami, bez toho, aby bol schopný niečo urobiť proti týmto niekedy chaotickým silám, ktoré v ňom prebývajú. Jedným neoceniteľným darom, ktorý vlastníme, je otvorenosť mysle, je to múdrosť, ktorá sa vie poučiť z chýb, aby dobre nasmerovala život. Ďalej potrebujeme dobrú vôľu – schopnosť voliť si dobro, formovať sa prostredníctvom asketických cvičení, vyhýbajúc sa excesom.

Drahí bratia a sestry, začnime teda našu púť prostredníctvom cností v tomto ich vyrovnanom svete, ktorý je náročný, ale rozhodujúci pre naše šťastie.

(Zdroj a preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Andrej Klapka, Zuzana Klimanová)