Myšlienka týždňa: "Ako kresťania by sme mali svojím životom všade vyžarovať krásu Božej lásky. Viera nie je privilégiom, ktoré si treba nárokovať, ale darom, o ktorý sa treba podeliť." ( Pápež František )

Pápež v posolstve ku Dňu chorých: Poslaním Cirkvi je starostlivosť

«Staraj sa oň»(Lk 10,35).. Súcit ako synodálne cvičenie uzdravenia – to je názov posolstva Svätého Otca k 31. svetovému dňu chorých, ktorý Cirkev slávi 11. februára, v deň liturgickej spomienky Lurdskej Panny Márie. V posolstve, ktoré vyšlo v utorok 10. januára, pápež poukazuje na opustenosť vyraďovaných krehkých ľudí a zdôrazňuje, že „práve vďaka skúsenosti krehkosti a choroby sa môžeme naučiť kráčať spoločne v Božom štýle, ktorým je blízkosť, súcit a neha“.

„Aj 11. februára 2023 sa pozeráme na Lurdskú svätyňu ako na proroctvo, ako na lekciu zverenú Cirkvi v srdci modernosti. Hodnotné nie je len to, čo funguje a cenu nemá jedine ten, kto produkuje. Chorí ľudia sú v centre Božieho ľudu, ktorý napreduje spoločne s nimi ako proroctvo ľudstva, v ktorom je každý vzácny a nikto nie je na vyradenie“, píše pápež František.

Názov posolstva tvoria slová z evanjeliového podobenstva o Dobrom Samaritánovi, ktorý sa ujal zraneného a bezvládneho človeka na ceste a nakoniec mu zaplatil pobyt v hostinci, pripomína Svätý Otec:

„Staraj sa oň (Lk 10, 35) je odporúčanie Samaritána hostinskému. Ježiš to opakuje aj každému z nás a na konci nás vyzýva: «Choď a rob aj ty podobne». Ako som zdôraznil vo Fratelli tutti, «podobenstvo nám ukazuje, s akými iniciatívami je možné nanovo vytvoriť spoločenstvo počnúc mužmi a ženami, ktorí prijali krehkosť druhých za vlastnú a nedovolia, aby sa budovala spoločnosť, ktorá niekoho odstrkuje, ale stávajú sa blížnymi, dvíhajú a rehabilitujú padnutého človeka, aby bolo dobro spoločné» (č. 67). V skutočnosti sme «boli stvorení pre plnosť, ktorá sa dosahuje jedine v láske. Nemáme na výber žiť ľahostajne k bolesti» (č. 68).“

Pre krehkosť niet v našej trhovej kultúre miesta, konštatuje v posolstve pápež, keď píše:

„Bratia a sestry, nikdy nie sme pripravení na chorobu. A často ani na to, aby sme si pripustili pokročilý vek. Bojíme sa zraniteľnosti a všadeprítomná trhová kultúra nás núti ju popierať. Pre krehkosť niet miesta. A tak zlo, keď vtrhne a zaútočí na nás, zanechá nás na zemi bezmocnými. Môže sa teda stať, že nás iní opustia alebo sa nám zdá, že my ich musíme opustiť, aby sme sa pre nich necítili byť bremenom. Takto sa začína osamelosť a otravuje nás trpký pocit nespravodlivosti, pre ktorý sa zdá, že sa nám zatvára aj nebo. Je pre nás náročné zostať v pokoji s Bohom, keď sa ničí náš vzťah s druhými i so sebou samými.“

„Preto je aj v súvislosti s chorobou také dôležité, aby sa celá Cirkev porovnávala s evanjeliovým príkladom milosrdného Samaritána, aby sa stala účinnou „poľnou nemocnicou“, zdôrazňuje Svätý Otec a dodáva:

„Poslanie Cirkvi sa v skutočnosti, osobitne v historických okolnostiach, ktorými prechádzame, prejavuje v preukazovaní starostlivosti. Všetci sme krehkí a zraniteľní, všetci potrebujeme súcitnú pozornosť, ktorá sa vie zastaviť, priblížiť, postarať sa a pozdvihnúť. Stav chorých je preto výzvou, ktorá prerušuje ľahostajnosť a spomaľuje tempo tých, ktorí pokračujú vpred tak, akoby nemali sestry a bratov.“

Zdroj: vaticannews.va