Myšlienka týždňa: "Ako kresťania by sme mali svojím životom všade vyžarovať krásu Božej lásky. Viera nie je privilégiom, ktoré si treba nárokovať, ale darom, o ktorý sa treba podeliť." ( Pápež František )

Anjel Pána v 2. adventnú nedeľu: Jedine cesta pokory nás posúva vpred

Pozor na dvojtvárnosť a pokrytectvo, prístup k Bohu nám umožňuje pokora. O tom hovoril Svätý Otec v Druhú adventnú nedeľu 4. decembra v biblickom zamyslení pri modlitbe Anjel Pána. Pripomenul blížiaci sa sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie a povzbudil aj k vytrvalosti v modlitbe za Ukrajinu.

Veriacim na hojne zaplnenom Námestí sv. Petra sa na poludnie pápež František prihovoril z okna Apoštolského paláca týmito slovami:

„Prajem všetkým peknú nedeľu a dobré pokračovanie na adventnej ceste. Budúci štvrtok budeme sláviť slávnosť Nepoškvrneného počatia Panny Márie. Do jej príhovoru zverme našu modlitbu za mier, najmä za trýznený ukrajinský národ.“

Pápež František dnes pozdravil z okna Apoštolského paláca osobitne Poliakov. Poďakoval im za účasť na Dni modlitby a štedrosti na pomoc Cirkvi vo východnej Európe, ktorý sa v Poľsku organizuje vždy v Druhú adventnú nedeľu.

Pripomeňme, že vo štvrtok 8. decembra príde Svätý Otec na Španielske námestie, aby si pred sochou Immaculaty uctil jej sviatok. Po dvoch rokoch pandémie tak pápež opäť tradičným spôsobom zverí Panne Márii obyvateľov Ríma.

Príhovor pred modlitbou Anjel Pána
2. decembra 2022, 2. adventná nedeľa

Drahí bratia a sestry, dobrý deň, požehnanú nedeľu!

Dnes, na Druhú adventnú nedeľu, nám evanjelium v liturgii predstavuje postavu Jána Krstiteľa. V texte čítame, že „nosil odev z ťavej srsti“, že „potravou mu boli kobylky a lesný med“ (Mt 3,4) a všetkých vyzýval k obráteniu: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo!“ (v. 2).

Ohlasoval blízkosť Božieho kráľovstva. Skrátka prísny a zásadový muž, ktorý sa na prvý pohľad môže zdať drsný a trochu aj vzbudzovať strach. Avšak kladieme si otázku: prečo nám ho Cirkev každý rok predkladá ako hlavného spoločníka na ceste počas Adventného obdobia? Čo sa skrýva za jeho prísnosťou, za jeho zdanlivou drsnosťou? Aké je Jánovo tajomstvo? Aké posolstvo nám dnes Cirkev prináša prostredníctvom Jána?

Skôr než prísny, je v skutočnosti svätý Ján Krstiteľ alergický na dvojtvárnosť. Napríklad, keď sa k nemu priblížia farizeji a saduceji, známi svojím pokrytectvom, jeho „alergická reakcia“ je veľmi silná! Totiž niektorí z nich za ním pravdepodobne prišli zo zvedavosti alebo z oportunizmu, pretože Ján Krstiteľ sa stal veľmi populárnym.

Tí farizeji a saduceji sa cítili byť v práve,

a tvárou v tvár Jánovej výzve sa ospravedlňovali slovami: „Naším otcom je Abrahám“ (v. 9). Takto, uprostred dvojtvárnosti a namyslenosti, nevyužili príležitosť milosti, príležitosť začať nový život; boli uzatvorení v domnienke, že sú spravodliví. Preto im Ján hovorí: „Prinášajte teda ovocie hodné pokánia!“ (v. 8). Je to výkrik lásky, ako výkrik otca, ktorý vidí svojho syna ako sa dostáva na scestie a hovorí mu: „Nezahadzuj svoj život!“

Skutočne, drahí bratia a sestry, pokrytectvo je najväčším nebezpečenstvom, pretože môže zničiť aj tie najposvätnejšie skutočnosti. Pokrytectvo je vážnym nebezpečenstvom! Preto je Ján Krstiteľ – ako potom aj Ježiš – prísny voči pokrytcom. Môžeme si prečítať napríklad dvadsiatu tretiu kapitolu Matúšovho evanjelia, kde Ježiš hovorí vtedajším pokrytcom, tak tvrdo! A prečo tak robí Ján Krstiteľ a aj Ježiš? Aby nimi zatriasli.

Naopak, tí, ktorí sa cítili byť hriešnikmi, „prichádzali k nemu, vyznávali svoje hriechy a dávali sa mu krstiť“ (v. 5). Je to takto: na to, aby sme prijali Boha, nie sú dôležité schopnosti, ale pokora. Toto je cesta k prijatiu Boha, nie vynikajúce schopnosti: „sme silní, sme veľký národ…“. Nie, ale pokora: „som hriešnik“. Ale nie abstraktne, „v tomto, tomto a tomto“. Každý z nás musí vyznať, predovšetkým sám pred sebou, svoje hriechy, svoje nedostatky, svoje pokrytectvo; je potrebné zostúpiť z piedestálu a ponoriť sa do vody pokánia.

Drahí bratia a sestry, Ján nás svojimi „alergickými reakciami“ núti zamyslieť sa. Nie sme aj my niekedy tak trochu ako tí farizeji? Možno sa na ostatných pozeráme zvrchu, myslíme si, že sme lepší ako oni, že máme svoj život vo vlastných rukách, že nepotrebujeme každý deň Boha, Cirkev, svojich bratov a sestry. Zabúdame, že je len jeden prípad, keď je dovolené pozerať sa na druhého zhora: keď mu treba pomôcť postaviť sa na nohy; toto je jediný prípad, ostatné nie sú prípustné.

Advent je časom milosti, aby sme zložili svoje masky – každý z nás ich má – a postavili sa do radu medzi pokorných; aby sme sa oslobodili od domýšľavosti, že si vystačíme sami, aby sme išli a vyznali svoje hriechy, tie skryté, a prijali Božie odpustenie, aby sme sa ospravedlnili tým, ktorých sme urazili. Takto sa začína nový život.

A cesta je len jedna, cesta pokory: očistiť sa od pocitu nadradenosti, formalizmu a pokrytectva, vidieť v druhých bratov a sestry, hriešnikov ako sme my, a v Ježišovi vidieť Spasiteľa, ktorý prichádza pre nás – nie pre iných, pre nás – takých, akí sme, s našou chudobou, biedami a chybami, predovšetkým s našou potrebou byť pozdvihnutí, omilostení a spasení.

A pamätajme ešte na jednu vec: s Ježišom je vždy šanca začať odznova, nikdy nie je príliš neskoro, vždy je šanca nanovo začať. Majte odvahu, on je blízko nás a toto je čas obrátenia. Každý môže pouvažovať: „Nosím si v sebe túto záležitosť, tento problém, za ktorý sa hanbím…“. Ale Ježiš je pri tebe, začni znova, vždy je tu možnosť vykročiť ďalej. Čaká na nás a nikdy sa neunaví. Nikdy sa neunaví! A my sme otravní, ale on sa nikdy neunaví.

Počúvajme výzvu Jána Krstiteľa, aby sme sa vrátili k Bohu, a nenechali tento Advent uplynúť ako dni v kalendári, pretože je to čas milosti, milosti aj pre nás, teraz, tu! Nech nám Panna Mária, pokorná služobnica Pána, pomáha stretnúť sa s ním a s našimi bratmi a sestrami na ceste pokory, ktorá nás ako jediná posúva vpred.

(Preklad a zdroj: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News)