Author Archives: bero

Foto: Vatican Media

Bratislava 27. novembra (TK KBS) Prvou adventnou nedeľou 1. decembra sa začína nový cirkevný rok a Adventné obdobie.

Na jeho začiatku si v  prvom rade si uvedomujeme, že opäť prežívame čas, v ktorom sa pripravujeme na druhý príchod Ježiša Krista, zároveň si pripomíname obdobie, ktoré predchádzalo narodeniu Ježiša Krista. Advent má dve časti – čas od Prvej adventnej nedele do 16. decembra, ktorá je zameraná práve na to, čo je v našom živote podstatné – uvedomenie si skutočnosti, že Kristus príde v sláve súdiť živých i mŕtvych.

V druhej časti Adventného obdobia od 17. do 24. decembra nám Cirkev v liturgii pripomína bezprostredné udalosti, ktoré predchádzali narodenie Ježiša Krista a sú vlastnou prípravou na slávenie najradostnejších sviatkov na slávenie Vianoc, prežívanie tajomstva narodenia Ježiša Krista. Chválime Boha, ktorý tak miloval svet, že nám poslal svojho Syna. Vianočné sviatky a príprava na ne, majú svoj hlbší zmysel v príprave našich sŕdc na prijatie Božích milostí cez sviatosti.

Advent nám pripomína, že Kristus prišiel, ale aj že príde. A život veriacich je neustálym a bdelým očakávaním toho príchodu. Nejde iba o to, aby sme si pripomenuli historickú udalosť, ktorá sa stala pred viac ako 2000 rokmi v malej judejskej dedinke. Oveľa potrebnejšie je pochopiť, že celý náš život musí byť adventom, bdelým očakávaním nového konečného príchodu Krista.

Prvou adventnou nedeľou (v tomto roku 1. decembra) sa pre kresťanov začína obdobie intenzívneho pripomínania si dvoch príchodov – toho historického i budúceho Adventu. Slovo advent pochádza z latinského adventus a znamená príchod. Symbolom sú sviece, ktoré sa zapaľujú počas štyroch adventných nedieľ. Postupne sa do Vianoc zapaľuje jedna sviečka za druhou každý adventný týždeň.

Advent v tomto roku má ako vždy 4 adventné nedele a celkom má plných 24 dní.

Najčastejšie sú sviečky tmavomodré alebo fialové symbolizujúce liturgické farby adventných nedieľ. Tretia môže byť vo farbe ružovej, ktorá je liturgickou farbou Tretej adventnej nedele nazývanej Gaudete – Radujte sa.

Obdobie adventu je pre veriacich najmä časom duchovnej prípravy a pokánia pred slávením Vianoc, radostnej spomienky na Narodenie Pána.

V tomto období sa veriaci v katolíckych chrámoch schádzajú k sláveniu Eucharistie, modlitbám a zamysleniam, konajú sa v nich aj mnohé adventné koncerty. Liturgické rúcho v advente je fialové, pri rorátnych svätých omšiach, ktoré majú mariánsky charakter, biele.

V Katolíckej cirkvi na Slovensku je prvá adventná nedeľa už tradične aj dňom zbierky na charitu.

Adventná predvianočná príprava sa spomína v Ríme už za pápeža Leva I. Veľkého (440 – 461). Iný záznam o advente pochádza z Francúzska, kde koncil v meste Macon v r. 582 nariadil, aby sa príprava na slávenie vianočných sviatkov začala od prvej nedele po sviatku sv. Martina. Adventné obdobie v tejto forme obsahovalo šesť nedieľ a malo pôstno-kajúcny charakter. Pápež Gregor I. Veľký (590 – 604) skrátil adventné obdobie na štyri nedele (symbolizujúce 4 000 rokov čakania na Mesiáša od vyhnania prvých rodičov z raja) a je pôvodcom adventných kázní v Bazilike Santa Maria Maggiore. Svoju definitívnu formu nadobudol advent v 8. – 9. storočí.

V r. 1362 pápež Urban V. (1362 – 1370), ktorý aj po svojom zvolení za pápeža žil ako benediktínsky mních, zaviedol pôstne pravidlá pre adventné obdobie.

Obsah adventnej doby výstižne vyjadrujú staré adventné piesne zostavené podľa biblických textov, prevažne prorockých. Roráty sa začínali pred svitaním a pripomínali, že pred narodením Krista ľudstvo „kráčalo v tmách“ (Iz 9,2).

Roráty (iné názvy: rorátna (svätá) omša alebo rorátová (svätá) omša, lat. rorate je forma rannej katolíckej mariánskej pobožnosti = bohoslužby, omše v adventnom období. Ide o bohoslužbu slávenú pred východom Slnka, za svetla sviečok a s úvodnou antifónou Rorate caeli. Neslávia sa počas nediel, sviatku sv. Ondreja, apoštola, ak tento pripadne do Adventného obdobia a slávnosti Nepoškvrneného počatia Preblahoslavenej Panny Márie. Roráty majú pripomínať Izaiášovo proroctvo o mesiášovi. Termín roráty označuje aj spevy počas týchto bohoslužieb.

Na tých miestach, kde si veriaci ľud osobitne uctieva Pannu Máriu a vo väčšom počte sa zúčastňuje na svätej omši, možno brať – okrem nedieľ, slávností a sviatkov – v dňoch do 16. decembra tieto formuláre:

a/ Spoločné omše na sviatky  Preblahoslavenej Panny Márie v Adventnom období (RM, s. 1159).
b/ Preblahoslavená Panna Mária, vyvolený potomok Izraela (LO 1/1988, s. 7).
c/ Preblahoslavená Panna Mária pri Zvestovaní Pána (LO 1/1980, s. 11).
d/ Návšteva Preblahoslavenej Panny Márie (LO 1/1988, s. 14).

Tieto omše sa môžu sláviť aj vo večerných hodinách; čítania sa pri nich berú z bežného dňa. Treba však dbať aj na to, aby sa nevynechalo príliš mnoho omší z Adventného obdobia (najmä v kostoloch, ktoré nie sú mariánskymi svätyňami); veď v aktuálnom Rímskom misáli má každý deň svoj omšový formulár.

Symbol Adventu – Adventný veniec

V 19. storočí sa rozšíril z Nemecka zvyk pripravovať adventný veniec, ktorý sa stal najkrajším symbolom Adventu.

História adventného venca

Veniec je od nepamäti symbolom víťazstva a kráľovskej dôstojnosti. Aj Biblia hovorí o venci ako o prejave úcty, radosti a víťazstva. Adventný veniec vzdáva hold tomu, ktorý je očakávaný, a ktorý zároveň prichádza ako víťaz, ako kráľ a osloboditeľ. Rozlievajúce sa svetlo z horiacich sviec vyjadruje prichádzajúceho Krista, ktorý rozptyľuje temnotu a strach, pretože on je „Svetlo sveta“ (Jn, 8,12).

Začiatkom 19. storočia, v roku 1808 sa narodil v Hamburgu Johann Henrich Wichern. Bol najstarším synom a mal ešte 7 súrodencov. Neskôr sa stal vychovávateľom a študoval teológiu, aby sa mohol stať evanjelickým pastorom. Johann H. Wichern potom pôsobil ako učiteľ v hamburskej nedeľnej škole.

V túžbe postarať sa chudobných ľudí, sa rozhodol zriadiť predovšetkým pre chudobné a opustené deti útulok. Neskôr sa mu vďaka milodarom a tvrdej práci podarilo jeho plán zrealizovať. Dom nazval Drsný dom, v ktorom opustené deti v jeho opatere boli nielen ubytované, ale sa aj priúčali remeslu. Na základe neustálych otázok týchto detí, koľko dní ešte zostáva do Vianoc, sa rozhodol vyrobiť drevený veniec s 24 sviečkami – tenšími, ktoré predstavovali všedné dni a 4 hrubšími sviečkami, symbolizujúcimi štyri adventné nedele.

Zdroj: Vnuk, František: Príručný slovník kresťanstva. Smaragd, Bratislava. 2003 / Archív TK KBS.

( Zdroj: TK KBS, )

Foto: Vatican Media

Vatikán 1. decembra (VaticanNews) „Ježiš nás pozýva, aby sme zodvihli hlavu, aby sme dôverovali jeho láske, ktorá nás chce zachrániť a ktorá sa nám približuje v každej situácii nášho života.“ O tom hovoril pápež František napoludnie v Prvú adventnú nedeľu 1. decembra vo svojom zamyslení po modlitbe Anjel Pána.

Príhovor Svätého Otca Františka

Drahí bratia a sestry, požehnanú nedeľu!

Evanjelium dnešnej liturgie (Lk 21, 25 – 28. 34 – 36), prvej adventnej nedele, nám hovorí o kozmickom zmätku a o úzkosti a strachu u ľudí. V tejto súvislosti Ježiš adresuje učeníkom slovo nádeje: „Vzpriamte sa, zodvihnite hlavu, lebo sa blíži vaše vykúpenie“ (v. 28). Učiteľovi záleží na tom, aby ich srdcia neoťaželi (porov. v. 34) a aby s bdelosťou očakávali príchod Syna človeka.

Ježišova výzva teda znie: zodvihnúť hlavu nahor a zachovať si ľahké a bdelé srdce.

Mnohých Ježišových súčasníkov sa totiž tvárou v tvár katastrofickým udalostiam, ktoré vidia okolo seba – prenasledovania, konflikty, prírodné katastrofy –, zmocňuje úzkosť a myslia si, že sa blíži koniec sveta. Ich srdcia sú zaťažené strachom. Ježiš ich však chce oslobodiť od súčasných úzkostí a falošných presvedčení a ukázať im, ako zostať v srdci bdelí, ako čítať udalosti z hľadiska Božieho plánu, ktorý uskutočňuje spásu aj v tých najdramatickejších udalostiach dejín. Preto im navrhuje, aby obrátili svoj pohľad k nebu, aby pochopili veci na zemi: „Vzpriamte sa, zodvihnite hlavu“ (v. 28). Je to pekné: „Vzpriamte sa a zodvihnite hlavu“.

Bratia a sestry, aj pre nás je dôležité Ježišovo odporúčanie: „Aby vaše srdcia neoťaželi“ (v. 34). Všetci sa v mnohých okamihoch života pýtame sami seba: ako môžeme mať srdce „ľahké“, bdelé a slobodné? Srdce, ktoré sa nenechá zdrviť smútkom? Smútok je nepekná vec, veru áno. Môže sa totiž stať, že obavy, strach a úzkosť z nášho osobného života alebo z toho, čo sa deje v dnešnom svete, na nás doliehajú ako balvany a vrhajú nás do skľúčenosti. Ak starosti ťažia naše srdce a podnecujú nás k tomu, aby sme sa uzavreli do seba, Ježiš nás naopak pozýva, aby sme zodvihli hlavu, aby sme dôverovali jeho láske, ktorá nás chce zachrániť a ktorá sa nám približuje v každej situácii nášho života, žiada nás, aby sme mu urobili miesto, pre to, aby sme opäť mohli nájsť nádej.

Položme si teda otázku: je moje srdce zaťažené strachom, starosťami, obavami z budúcnosti? Dokážem sa pozerať na každodenné udalosti a udalosti dejín Božími očami, v modlitbe, v širšom horizonte? Alebo sa nechávam premôcť skľúčenosťou? Nech je toto adventné obdobie vzácnou príležitosťou pozdvihnúť svoj pohľad k nemu, ktorý odľahčuje srdce a podopiera na ceste.

Teraz vzývajme Pannu Máriu, ktorá bola aj v časoch skúšky pripravená prijať Boží plán.

Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – VaticanNews, Andrej Klapka, Zuzana Klimanová

( Zdroj: TK KBS, VaticanNews, )

Foto: ČaV, Zuzana Kostková

Bratislava 30. novembra (TK KBS) Prinášame plné znenie pastierskeho listu katolíckych biskupov Slovenska k Jubilejnému roku 2025.

–

Drahí bratia a sestry!

Už o niekoľko týždňov otvorí Svätý Otec František svätú bránu Baziliky sv. Petra vo Vatikáne, čím sa začne riadne jubileum. Budeme sláviť svätý rok. Podľa dávnej tradície sa uskutočňuje slávenie jubilejného roka každých dvadsaťpäť rokov. Programovým heslom nastávajúceho jubilejného roka sú slová „Pútnici nádeje“. Pritom nemôžeme zabudnúť ani na druhú, ešte väčšiu udalosť v dejinách našej spásy, ktorou je príchod Boha v ľudskom tele na túto zem, na ktorý sa pripravujeme v tomto predvianočnom období.

Obe tieto veľké slávenia sú spojené s putovaním. Máme pred očami putovanie Panny Márie z Nazareta do hornatého kraja k príbuznej Alžbete alebo cestu pastierov a mudrcov do Betlehema, ako aj púť prvého jubilejného roku, ktorý vyhlásil pápež Bonifác VIII.

Jubileum i Vianoce sú pre nás výzvou, aby sme sa vydali na cestu, aby sme putovali; aby sme opustili starý spôsob života a rozdávali lásku, ktorú nám ponúka Boh. Sme teda pozvaní na cestu obrátenia, pretože putovanie je napĺňaním pozvania k svätosti. Avšak svätosť nikdy nie je individualistická, je vždy zameraná na Boha aj na celé spoločenstvo veriacich. Druhý vatikánsky koncil to vyjadril slovami: „Bohu sa zapáčilo posväcovať a spasiť ľudí nie každého osve, bez akéhokoľvek vzájomného spojenia, ale vytvoriť z nich ľud, ktorý by ho pravdivo poznal a sväto mu slúžil.“ (Lumen gentium 9)

V duchu synodálneho procesu sme pozvaní k vzájomnému dialógu, načúvaniu a spolupráci. Kresťan nie je nikdy na svojej ceste sám. V Kristovi a prostredníctvom Krista je náš život spojený tajomným putom so životom všetkých kresťanov v nadprirodzenej jednote jeho Tela a v konečnom dôsledku s celým ľudstvom.

Tak vzniká medzi veriacimi, ako v spojených nádobách, nádherná výmena všetkých, no najmä duchovných dobier. Kristovo Telo má rôzne údy, ale cirkuluje v nich tá istá Kristova krv a oživuje ich ten istý Duch.

V tomto Svätom roku sme volaní prejsť Bránou, ktorou je Kristus a ktorý nás pozýva zmieriť sa s Otcom, stretnúť sa vo svojom vnútri so svojimi blížnymi a znovu objaviť pokoj, ktorý nám vydobyl Ježiš. On všetky naše dlhy neodnáša kamsi do púšte, ale ničí ich svojou láskou, na svojom tele.

Tešíme sa na to, že sa spolu stretneme pri rôznych príležitostiach, pri putovaní, pri modlitbách, adoráciách a prežívaní vzájomnej lásky. V celej Cirkvi, v každej diecéze i vo farnostiach sa už pripravujú a plánujú akcie, ktorými oslávime Boha, vyjadríme vďačnosť za všetky jeho dary, vernosť Svätému Otcovi a príslušnosť ku Katolíckej cirkvi. To všetko je veľmi dôležité, aby sme prežili vzájomné spoločenstvo.

To je však iba jedna strana mince. Druhá nás upozorňuje, aby sme nepodľahli  predstave, že toto jubileum je príležitosťou iba na akúsi sebarealizáciu a prezentáciu svojej viery skrze púte a rôzne náboženské akcie.

Keď si pripomenieme zámer, ktorým Boh uvádzal a vysvetlil nariadenie o jubilejnom roku, uvidíme podstatný rozdiel. Spomeňme aspoň útržkovite, čo hovorí Kniha Levitikus: slobodu pre všetkých obyvateľov, prepustiť otrokov, vrátiť majetok, vrátiť zabraté pozemky, odpustiť dlhy, nevydierať blížneho, neroznášať osočovania, neutláčať a neokrádať svojho blížneho, mzda robotníka nech neostáva v tvojich rukách do druhého rána…

Z toho vidíme, že Svätý rok bol ustanovený najskôr pre tých, čo uprostred vyvoleného ľudu trpeli. Aj v našom prípade je Svätý rok skôr pre iných, skrze nás, ako pre nás. Celý svet sa má z nášho života dozvedieť Aký dobrý je Pán.

Tak to oznámil aj Ježiš Kristus v Nazaretskej synagóge: aby som hlásal evanjelium chudobným, oznámil zajatým, že budú prepustení, slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok… Kristus robí všetko pre človeka, aby mu dokázal, že ho nekonečne miluje.

Je dobré putovať do Ríma? – zaiste; je dobré prejsť svätou bránou? – zaiste; je dobré navštíviť hlavné baziliky? – zaiste. Vyspovedať sa, získať úplné odpustky, prijať Krista v Eucharistii? – zaiste. Ale dajme pozor, aby sme zámer Svätého roka nezúžili len na to: koľko nás bolo na púti, koľko bolo spovedí, koľko svätých prijímaní sme rozdali a podobne.

Istotne si zo srdca želáme, aby sa skončili všetky vojny a krvavé konflikty medzi štátmi a národmi. Je to veľmi ťažké, lebo nielen Božie slovo, ale aj výzvy Svätého Otca narážajú na tvrdé srdcia a hluché uši.

Čo však môže urobiť každý z nás, urobme. Čo keby sme tak zastavili susedské či rodinné majetkové súdne spory? Čo keby sme fúkli do hasnúcej pahreby manželskej lásky a odmietli myšlienky na rozvod? Čo keby sme dali príležitosť životu v lone ženy, aby sa narodil? Čo keby sme spravodlivo odmenili svojich zamestnancov?

Drahí veriaci, zrealizovať zmysel Svätého roka: hlásať evanjelium chudobným; prepustiť zajatých; darovať zrak slepým; tých, ktorých sme utláčali, prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok. Toto všetko, ako aj mnoho iného dobra, môžeme a máme uskutočniť vo svojom každodennom živote, aby sme boli znamením nádeje pre iných aj v ťažkých okolnostiach.

To je pravé ovocie slávenia nielen Svätého roka, ale aj sviatku Narodenia Božieho Syna. Uvedomme si, že miesto, kde sa chce Ježiš v súčasnosti narodiť, je naše srdce.

Presvätá Bohorodička, Panna Mária, Matka Božia, Matka Cirkvi sprevádzaj nás týmto Svätým rokom a priveď nás k svojmu Synovi, lebo on je Boh a žije a kraľuje na veky vekov. Amen.

Drahí bratia a sestry, my biskupi Slovenska vám s láskou žehnáme v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Prosíme, aj vy sa modlite za nás.

( Zdroj: TK KBS)

Foto: Erika Litváková

Bratislava 7. novembra (TK KBS) Najväčší a najstarší katolícky týždenník Katolícke noviny oslavuje 7. novembra 175 rokov od prvého vydania. Pri tejto príležitosti sa dnes v Kostole sv. Ladislava v Bratislave konala svätá omša, ktorej hlavným celebrantom bol Mons. Vendelín Pleva, bývalý riaditeľ Spolku svätého Vojtecha, šéfredaktor Katolíckych novín a ich súčasný odborný lektor. Homíliu predniesol Ivan Šulík, riaditeľ Spolku svätého Vojtecha, ktorý je vydavateľom Katolíckych novín.

Svätú omšu koncelebrovali kňazi z katolíckych médií Bruno Donoval, riaditeľ Rádia Mária a Ondrej Chrvala, programový riaditeľ TV Lux. Po svätej omši boli všetci prítomní gratulanti a čitatelia pozvaní na Deň otvorených dverí a prehliadku priestorov Katolíckych novín s historickým výkladom šéfredaktora KN Jána Lauka.

Ako informoval riaditeľ SSV Ivan Šulík, „prvé číslo Katolíckych novín vyšlo v Pešti 7. novembra 1849 vďaka kaplánovi miestnej farnosti sv. Jozefa, Šimonovi Klempovi. Noviny si zažili viaceré turbulentné časy. Niekoľko rokov nevychádzali, a to od roku 1905 do roku 1940, ako aj päť mesiacov po druhej svetovej vojne. Od roku 1951 do roku 1989 vychádzali v cenzurovanej podobe a často boli poplatné režimu.

Napriek všetkému sa Katolícke noviny po celý čas usilujú byť v službe svojich čitateľov v duchu motta Spolku svätého Vojtecha – viere a poznaniu. Snažia sa prispieť k prehlbovaniu viery veriacich ľudí a viesť ich aj k premýšľaniu. Sú to tradičné noviny, ale súčasného kresťana. Kráčajú s dnešným človekom, chcú byť jeho sprievodcom na cestách životom pri všetkých príjemných chvíľach, ale aj pri tých náročnejších“.

Šéfredaktor Katolíckych novín Ján Lauko dodal, že „jedným z cieľov Katolíckych novín je odpovedať a reagovať na mnohé výzvy súčasnej doby v zmysle kresťanskej náuky“. Pri napĺňaní tohto niekedy veľmi náročného poslania vníma ako veľké povzbudenie stretnutie zamestnancov s pápežom Františkom v máji tohto roku. „Svätému Otcovi sme darovali vydanie Katolíckych novín podpísané všetkými spolupracovníkmi periodika a on sa z tohto daru potešil a povzbudil nás v našej práci,“ dodal Ján Lauko.

Katolícke noviny odoberá v súčasnosti okolo 20-tisíc stálych predplatiteľov, pričom sa týždenne predáva viac ako 32-tisíc výtlačkov. Patria tak do prvej štvorice najpredávanejších a najčítanejších slovenských týždenníkov. Všetci, ktorí si predplatia Katolícke noviny do 24. decembra 2024, budú zaradení do súťaže o 50 lukratívnych cien. Novinkou je, že od budúceho týždňa si Katolícke noviny môžu záujemcovia objednať aj digitálne.

TK KBS informovala Zuzana Szakácsová

K správe bolo vydané FOTO.

( Zdroj: TK KBS )

Generálna audiencia 6. novembra  (Vatican Media)

„Kresťanská modlitba nie je akoby rozhovorom človeka na jednej strane telefónu, s Bohom, ktorý by bol na opačnom konci telefonického spojenia, to nie, je to modlitba Boha v nás! Modlíme sa k Bohu prostredníctvom Boha,“ povedal pápež František počas stredajšej katechézy. Zároveň zdôraznil, že modlitba príhovoru – ako slobodná a nezištná – je v spoločenstve Cirkvi vzácnou a potrebnou úlohou.
Čítanie: Rim 8, 26-27

Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi. A ten, ktorý skúma srdcia, vie, po čom Duch túži; že sa prihovára za svätých, ako sa páči Bohu.

12. katechéza z cyklu Duch a Nevesta. Duch Svätý vedie Boží ľud v ústrety Ježišovi, našej spáse: „Duch sa prihovára za nás“. Duch Svätý a kresťanská modlitba.

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Posväcujúce pôsobenie Ducha Svätého, ako aj Božieho slova a sviatostí, sa prejavuje v modlitbe a práve jej chceme venovať dnešné zamyslenie: modlitba. Duch Svätý je zároveň protagonistom i cieľom kresťanskej modlitby. To znamená, že On je ten, ktorý nám dáva modlitbu, a On je ten, ktorý sa dáva prostredníctvom modlitby. Modlíme sa, aby sme dostali Ducha Svätého, a Ducha Svätého dostávame, aby sme sa skutočne modlili, teda ako Božie deti, nie ako otroci. Premýšľajme o tom: modliť sa ako Božie deti, nie ako otroci.

Človek sa musí vždy modliť so slobodou. „Dnes sa musím modliť toto, toto a toto, pretože som sľúbil toto, toto a toto. Inak pôjdem do pekla“. Nie, toto nie je modlitba! Modlitba je slobodná. Modlíte sa vtedy, keď vám Duch Svätý pomáha modliť sa. Modlíš sa vtedy, keď v srdci cítiš potrebu modliť sa, a keď necítiš nič, zastav sa a spýtaj sa sám seba: „Prečo necítim túžbu modliť sa? Čo sa deje v mojom živote?“ Vždy nám však najviac pomáha spontánnosť v modlitbe. To znamená modliť sa ako deti, nie ako otroci.

Predovšetkým sa musíme modliť, aby sme prijali Ducha Svätého. V tejto súvislosti je v evanjeliu veľmi výstižná Ježišova veta: „Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!“ (Lk 11, 13). Každý, každý z nás, tým najmenším vie dať dobré veci, či už deťom, vnúčatám alebo priateľom. Malí od nás vždy dostávajú dobré veci. A ako to? Otec by nám nedal Ducha! A to preto, aby nám dodal odvahu a aby sme v tom pokračovali. V Novom zákone vidíme, že Duch Svätý zostupuje vždy počas modlitby. Zostupuje na Ježiša pri krste v Jordáne, kým „sa modlil“ (Lk 3, 21). Zostupuje aj na učeníkov na Turíce, kým sa „vytrvalo a jednomyseľne modlili“ (Sk 1, 14).

Je to jediná „moc“, ktorú máme nad Božím Duchom. Moc modlitby: on modlitbe neodporuje. Modlíme sa a on prichádza. Spomeňte si na tú pasáž v Biblii, keď sa navrchu Karmel rozčuľovali falošní Bálovi proroci, na svoju obetu chceli privolať oheň z neba, ale nič sa nestalo, lebo boli modloslužobníkmi: uctievali boha, ktorý neexistuje. Eliáš sa modlil a oheň zostúpil a strávil zápalnú obetu (porov. 1 Kr 18, 20-38). Cirkev verne nasleduje tento príklad: vždy má na perách prosbu: „Príď! Príď!“ k Duchu Svätému zakaždým, keď sa naňho obracia. A robí to najmä pri svätej omši, aby zostupoval ako rosa a posväcoval chlieb a víno na eucharistickú obetu.

Ale je tu aj druhý aspekt, ktorý je pre nás najdôležitejší a naviac povzbudzujúci: Duch Svätý je ten, ktorý nám dáva pravú modlitbu. Svätý Pavol o tom hovorí takto: „Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi. A ten, ktorý skúma srdcia, vie, po čom Duch túži; že sa prihovára za svätých, ako sa páči Bohu“ (Rim 8, 26 – 27).

Je pravda, že nevieme ako sa máme modliť. Musíme sa to učiť každý deň. Príčina tejto slabosti našej modlitby bola v minulosti vyjadrená jediným slovom, ktoré sa používalo tromi rôznymi spôsobmi: ako prídavné meno, ako podstatné meno a ako príslovka. Je ľahké zapamätať si, aj pre tých, ktorí nevedia po latinsky, a stojí za to mať na pamäti, pretože len to obsahuje celé pojednanie, tieto tri veci. My ľudia, povedané tým príslovím, „mali, mala, male petimus“, čo znamená: súc zlí (mali), žiadame zlé veci (mala) a zlým spôsobom (male). Ježiš hovorí: „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo, a ostatné dostanete navyše“ (Mt 6, 33); namiesto toho hľadáme najprv to, čo je navyše, teda svoje vlastné záujmy – mnohokrát – a celkom zabúdame prosiť o Božie kráľovstvo. Prosme Pána o kráľovstvo a všetko príde s ním.

Je pravda, že Duch Svätý prichádza, na pomoc našej slabosti, ale robí ešte niečo veľmi dôležité: potvrdzuje nám, že sme Božie deti, a kladie nám na pery zvolanie: „Otče!“ (Rim 8, 15; Gal 4, 6). My nemôžeme povedať „Otče, Abba“. Nemôžeme povedať „Otče“ bez moci Ducha Svätého. Kresťanská modlitba nie je akoby rozhovor človeka na jednej strane telefónu, s Bohom, ktorý by bol na opačnom konci telefonického spojenia, to nie, je to modlitba Boha v nás! Modlíme sa k Bohu prostredníctvom Boha. Modliť sa znamená vložiť sa do Boha a nechať Boha vstúpiť do nás.

Práve v modlitbe sa Duch Svätý zjavuje ako „Utešiteľ“ (Paraklétos), teda obhajca a ochranca. On nás pred Otcom neobviňuje, ale obhajuje. Áno, obhajuje nás, presviedča nás o tom, že sme hriešnici (porov. Jn 16, 8), ale robí to preto, aby sme zakúsili radosť z Otcovho milosrdenstva, a nie preto, aby nás zničil neplodným pocitom viny. Aj keď nám naše srdce niečo vyčíta, pripomína nám, že „Boh je väčší ako naše srdce“ (1 Jn 3, 20). Boh je väčší ako náš hriech.

Všetci sme hriešnici, ale pouvažujme: možno sú medzi vami takí – to neviem -, ktorí sa boja pre veci, ktoré urobili, možno sa boja, že ich Boh pokarhá alebo sa boja pre mnoho vecí a nemôžu nájsť pokoj. Začni sa modliť, vzývaj Ducha Svätého a on ťa naučí, ako prosiť o odpustenie. A viete čo? Boh nelipne na gramatike, a keď prosíme o odpustenie, nenechá nás to dokončiť! „Lebo…“ a tam nás nenechá dokončiť slovo odpustenie. On nám najprv odpustí, vždy je tu na to, aby nám odpustil, skôr než dokončíme slovo odpustenie. My povieme „lebo…“ a Otec nám vždy odpustí.

Duch Svätý sa prihovára a tiež nás učí, aby sme sa zasa prihovárali za našich bratov a sestry – prihovára sa za nás a učí nás prihovárať sa za iných – učí nás modlitbe príhovoru: modliť sa za niekoho, modliť sa za chorého, za toho, ktorý je vo väzení, modliť sa…, modliť sa aj za svokru! A vždy sa modlite. Vždy. Táto modlitba je Bohu mimoriadne milá, pretože je bez osobného prospechu a nezištná. Keď sa každý modlí za všetkých, stáva sa to, – a to povedal svätý Ambróz – že sa všetci modlia za každého a tak sa modlitba násobí[1]. Modlitba je taká.

To je úloha, ktorá je v Cirkvi veľmi vzácna a potrebná, najmä v tomto čase prípravy na Jubilejný rok: aby sme sa zjednotili s Utešiteľom, ktorý sa „prihovára za nás všetkých pre Božie plány“. Ale nemodlite sa ako papagáje, prosím! Nehovorte „Bla, bla, bla…“. Nie. Povedzte „Pane“, ale povedzte to zo srdca. „Pomôž mi, Pane“, „Milujem ťa, Pane“. A keď sa modlíte modlitbu Pána, modlite sa „Otče, ty si môj Otec“. Modlite sa srdcom a nie perami, nebuďte [ako] papagáje.

Nech nám Svätý Duch pomáha v modlitbe, ktorú tak veľmi potrebujeme. Ďakujem vám.

(Zdroj a preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Martin Jarábek)

Drahí spolubratia, saleziánska rodina,
oznamujeme, že dňa 18. októbra 2024 vo veku 86 rokov odišiel do večnosti salezián kňaz don Vojtech Surový SDB.
V službe Pánovi v Cirkvi a v Saleziánskej kongregácii prežil 58 rokov rehoľného života a 51 rokov kňazského života.
Pán nech ho prijme do večnej radosti v nebi.

Pohrebná sv. omša dona Vojtecha Surového bude v stredu 23. 10. 2024 o 14:00 v Kostole sv. Tomáša apoštola v Partizánskom – Šípok. Pochovaný bude v Malých Uherciach.

Zdroj: donboscodnes.sk

Na Námestí sv. Petra v nedeľu 20. októbra pápež František počas svätej omše svätorečil 14 osobností. Svätý Otec vyslovil aj niekoľko apelov – nezabudol na krajiny trpiace vojnou, pripomenul dnešný Svetový deň misií a vyzval na ochranu domorodých kmeňov i iných krehkých skupín obyvateľstva.

Zuzana Klimanová – Vatican News

Na námestí dnes bolo prítomných približne 35 tisíc veriacich,

vrátane najmenej 70 slovenských pútnikov.

„Služba je kresťanský štýl života“. „Keď sa naučíme slúžiť, každé naše gesto pozornosti a starostlivosti, každý prejav nehy, každé dielo milosrdenstva sa stane odrazom Božej lásky. Takto pokračujeme v Ježišovom diele vo svete“, povedal pápež v homílii a poukázal na „učeníkov evanjelia“, ktorí dnes boli svätorečení:

„Počas pohnutých dejín ľudstva boli vernými služobníkmi, mužmi a ženami, ktorí slúžili v mučeníctve a radosti. (…) Viera a apoštolát, ktorý vykonávali, v nich neživili svetské túžby a chuť po moci, ale naopak, stali sa služobníkmi pre bratov a sestry, kreatívnymi v konaní dobra, pevnými v ťažkostiach, veľkodušnými až do konca.

S dôverou ich prosme o príhovor, aby sme aj my mohli nasledovať Krista, nasledovať ho v službe a stať sa svedkami nádeje vo svete.“

Noví svätci
Kardinál Marcello Semeraro, prefekt Dikastéria pre kauzy svätých, spolu s postulátormi predstavil pápežovi kandidátov svätorečenia: Jozefa Allamana, talianskeho kňaza a zakladateľa misionárov a misionárok Consolaty; rehoľnú sestru Elenu Guerra z Talianska,

zakladateľku Kongregácie sestier oblátok Ducha Svätého; rehoľnú sestru Marie-Léonie Paradis z Kanady, zakladateľku Malých sestier Svätej rodiny a jedenásť damaských mučeníkov, ktorí boli zabití v roku 1860 v Sýrii: františkánov Manuela Ruiza Lópeza a jeho sedem spoločníkov (väčšina boli Španieli a jeden Rakúšan) a Františka, Mootiho a Rafaela Massabkiho – maronitských veriacich laikov.

Na záver svätej omše sa pápež poďakoval všetkým, ktorí si prišli uctiť nových svätých. Pozdravil kardinálov, biskupov, kňazov, zasvätené osoby, a predovšetkým rehoľníkov z kongregácií nových svätých. Prítomný bol aj prezident Talianskej republiky i iné oficiálne delegácie z krajín nových svätcov.

Pápež pozdravil aj skupinu ugandských pútnikov s viceprezidentom krajiny, ktorí prišli šesťdesiat rokov po kanonizácii ugandských mučeníkov.

Apely
Petrov nástupca zdôraznil dôležitosť ochrany domorodých kmeňov:

„Svedectvo svätého Jozefa Allamana nám pripomína aké nevyhnutné je venovať pozornosť tým najzraniteľnejším a najkrehkejším skupinám obyvateľstva. Mám na mysli osobitne ľud Yanomami v brazílskom amazonskom pralese, medzi ktorého príslušníkmi sa odohral zázrak spojený s dnešnou kanonizáciou. Apelujem na politické a občianske orgány, aby zabezpečili ochranu týchto národov a ich základných práv i ochranu proti všetkým formám vykorisťovania ich dôstojnosti a ich území.“

Svätý Otec zároveň pripomenul dnešný 98. svetový deň misií:

„Dnes slávime Svetový deň misií, ktorého téma – „Choďte a pozvite všetkých na hostinu“ (porov. Mt 22, 9) – nám pripomína, že misijné ohlasovanie má každému priniesť pozvanie na slávnostné stretnutie sa s Pánom, ktorý nás miluje a chce, aby sme mali účasť na jeho radosti ako ženícha. Ako nás učia noví svätí: „každý kresťan je povolaný podieľať sa na tomto univerzálnom poslaní prostredníctvom vlastného evanjeliového svedectva v každom prostredí“ (Posolstvo k XCVIII. svetovému misijnému dňu, 25. januára 2024). Podporujme našimi modlitbami a našou pomocou všetkých misionárov, ktorí často s veľkou obetou prinášajú svetlo ohlasovania evanjelia do každého kúta zeme.“

Pápež pripojil aj výzvu k modlitbe za vojnou zmietané časti sveta:

„Naďalej sa modlime za národy trpiace v dôsledku vojny – za sužovanú Palestínu, Izrael, Libanon, sužovanú Ukrajinu, Sudán, Mjanmarsko a všetky ostatné krajiny – a vzývajme pre všetkých dar pokoja.

Nech nám Panna Mária pomáha byť ako ona a ako svätí odvážnymi a radostnými svedkami evanjelia.“

Zdroj: vaticannews.va

Prinášame plné znenie homílie pápeža Františka, ktorú predniesol počas svätej omše na Námestí sv. Petra v nedeľu 20. októbra, keď svätorečil 14 osobností.
Ježiš sa Jakuba a Jána pýta: „Čo chcete, aby som vám urobil?“ (Mk 10, 36). A hneď nato ich naliehavo vyzýva: „Môžete piť kalich, ktorý ja pijem? Alebo môžete byť pokrstení krstom, ktorým som ja krstený?“ (Mk 10, 38). Ježiš kladie otázky a

práve takto nám pomáha rozlišovať, pretože otázky nám umožňujú objaviť to, čo je v nás, osvetľujú to, čo nosíme v srdci a o čom mnohokrát nevieme.

Nechajme sa osloviť Pánovým slovom. Predstavme si, že sa nás pýta, každého z nás: „Čo chceš, aby som ti urobil?“; a druhá otázka: „Môžeš piť kalich, ktorý ja sám pijem?“

Prostredníctvom týchto otázok Ježiš vyzdvihuje väzbu a očakávania, ktoré majú učeníci voči nemu, so svetlými a tmavými stránkami typickými pre každý vzťah. Jakub a Ján, sú vlastne prepojení s Ježišom, ale majú požiadavky. Vyjadrujú túžbu byť v jeho blízkosti, ale len preto, aby zaujali čestné miesto, aby zohrali dôležitú úlohu, aby „sedeli v jeho sláve po jeho pravici a po jeho ľavici“ (Mk 10, 37). Zjavne si myslia, že Ježiš je víťazný a slávny Mesiáš, a očakávajú, že sa s nimi podelí o svoju slávu. Vidia v Ježišovi Mesiáša, avšak predstavujú si ho podľa logiky moci.

Ježiš sa nezastavuje pri slovách učeníkov, ale ide do hĺbky, počúva a číta v srdciach

každého z nich a aj každého z nás. A v dialógu sa prostredníctvom dvoch otázok snaží odhaliť túžbu, ktorá sa v týchto požiadavkách skrýva.

Najprv sa pýta: „Čo chcete, aby som vám urobil?“; a táto otázka odhaľuje myšlienky ich srdca, vynáša na svetlo skryté očakávania a sny o sláve, ktoré učeníci tajne pestujú. Ježiš akoby sa pýtal: „Čím chceš, aby som pre teba bol?“, a tak odhaľuje to, po čom v skutočnosti túžia: po mocnom a víťaznom Mesiášovi, ktorý by im poskytol čestné miesto. A mnohokrát v Cirkvi prichádzajú tieto myšlienky: česť, moc…

Potom druhou otázkou Ježiš vyvracia tento obraz Mesiáša a pomáha im tak zmeniť pohľad, t. j. obrátiť sa: „Môžete piť kalich, ktorý ja pijem? Alebo môžete byť pokrstení krstom, ktorým som ja krstený?“. Týmto spôsobom im zjavuje, že nie je Mesiášom, za akého ho považujú; je Bohom lásky, ktorý sa skláňa, aby sa dotkol tých, ktorí sú ponížení; ktorý sa stáva slabým, aby pozdvihol slabých; ktorý pracuje pre pokoj, a nie pre vojnu; ktorý prišiel, aby slúžil, a nie aby sa dal obsluhovať. Kalich, ktorý bude Pán piť, je obetou jeho života, je to jeho život, ktorý nám daroval z lásky, až na smrť, až na smrť na kríži.

A teda po jeho pravici a ľavici budú dvaja lotri, ktorí budú visieť ako on na kríži a nebudú sedieť na mocenských miestach; dvaja lotri pribití s Kristom v bolesti, a nie sediaci v sláve. Ukrižovaný kráľ, odsúdený spravodlivý sa stáva otrokom všetkých: toto je naozaj Boží Syn! (porov. Mk 15, 39). Nevíťazí ten, kto panuje, ale ten, kto slúži z lásky. Zopakujme: Nevíťazí ten, kto panuje, ale ten, kto slúži z lásky. Pripomenul nám to aj List Hebrejom: „Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami: veď bol podobne skúšaný vo všetkom ako my“ (Hebr 4, 15).

V tejto chvíli môže Ježiš pomôcť učeníkom obrátiť sa, zmeniť zmýšľanie: „Viete, že tí, ktorých pokladajú za vládcov národov, panujú nad nimi a ich veľmoži majú nad nimi moc“ (Mk 10, 42). Ale nemá to tak byť u tých, ktorí nasledujú Boha, ktorý sa stal sluhom, aby svojou láskou dosiahol všetkých. Kto nasleduje Krista, ak chce byť veľký, má slúžiť, učiac sa od neho.

Bratia a sestry, Ježiš odhaľuje myšlienky, odhaľuje túžby a plány našich sŕdc, niekedy demaskuje naše očakávania o sláve, nadvláde, moci, márnivosti. Pomáha nám, aby sme už nezmýšľali podľa svetských kritérií, ale podľa štýlu Boha, ktorý sa stáva posledným, aby poslední boli pozdvihnutí a stali sa prvými. Stáva sa posledným, aby poslední boli pozdvihnutí a stali sa prvými. A tieto Ježišove otázky s jeho učením o službe sú pre nás často rovnako nepochopiteľné ako boli pre učeníkov. Ale tým, že ho nasledujeme, kráčajúc v jeho šľapajach a prijímajúc dar jeho lásky, ktorá premieňa náš spôsob myslenia, môžeme sa aj my naučiť Božiemu štýlu: službe. Nezabudnime na tri slová, ktoré ukazujú štýl Božej služby: blízkosť, súcit a nežnosť. Boh sa robí blízkym, aby slúžil; robí sa súcitným, aby slúžil; robí sa nežným, aby slúžil. Blízkosť, súcit a nežnosť…

Po tomto musíme túžiť: nie po moci, ale po službe. Služba je kresťanský štýl života. Nejde o zoznam vecí, ktoré treba urobiť, akoby sme po ich vykonaní mohli považovať svoju úlohu za splnenú; tí, ktorí slúžia s láskou, nepovedia: „a teraz je na rade niekto iný“. Takto zmýšľajú zamestnanci, nie svedkovia. Služba sa rodí z lásky a láska nepozná hranice, nekalkuluje, obetuje sa a darúva sa. Láska sa neobmedzuje na produkovanie, aby priniesla výsledky, nie je príležitostnou službou, ale je niečím, čo sa rodí zo srdca, zo srdca obnoveného láskou a v láske.

Keď sa naučíme slúžiť, každé naše gesto pozornosti a starostlivosti, každý prejav nehy, každé dielo milosrdenstva sa stane odrazom Božej lásky. A tak – my všetci, každý z nás – pokračujeme v Ježišovom diele vo svete.

V tomto svetle si môžeme pripomenúť učeníkov evanjelia, ktorí sú dnes svätorečení. Počas pohnutých dejín ľudstva boli vernými služobníkmi, mužmi a ženami, ktorí slúžili v mučeníctve a radosti, ako brat Manuel Ruiz Lopez a jeho spoločníci. Sú to kňazi a zasvätené ženy zapálené nadšením, misionárskym nadšením, ako otec Jozef Allamano, sestra Marie Leonie Paradis a sestra Elena Guerra. Títo noví svätci žili Ježišovým štýlom: službou. Viera a apoštolát, ktorý vykonávali, v nich neživili svetské túžby a chuť po moci, ale naopak, stali sa služobníkmi pre bratov a sestry, kreatívnymi v konaní dobra, pevnými v ťažkostiach, veľkodušnými až do konca.

S dôverou ich prosme o príhovor, aby sme aj my mohli nasledovať Krista, nasledovať ho v službe a stať sa svedkami nádeje vo svete.

(Zdroj a preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Andrej Klapka, Zuzana Klimanová)