Author Archives: bero

Po modlitbe Anjel Pána v prvú adventnú nedeľu, keď sa Svätý Otec prihovoril z Domu sv. Marty, boli opäť prednesené výzvy na ukončenie vojen vo svete. Mons. Paolo Braida v mene pápeža Františka vyjadril blízkosť obetiam bombového útoku na Filipínach a pozdravil účastníkov konferencie o klimatických zmenách v Dubaji. Podporu pápež vyjadril aj osobám so zdravotným postihnutím pri príležitosti medzinárodného dňa ľudí so znevýhodnením.
Martin Jarábek – Vatikán

Po modlitbe Anjel Pána prečítal Mons. Braida pápežove výzvy, najprv za mier vo Svätej zemi:

„Drahí bratia a sestry, situácia v Izraeli a Palestíne je vážna. Je bolestné, že prímerie bolo porušené: znamená to smrť, ničenie, utrpenie. Mnohí rukojemníci boli oslobodení, ale mnohí

sú stále v Gaze. Myslíme na nich, na ich rodiny, ktoré videli svetlo, nádej na opätovné prijatie svojich milovaných. V Gaze je veľa utrpenia, chýbajú základné potreby. Dúfam, že všetci zúčastnení čo najskôr dosiahnu novú dohodu o prímerí a nájdu iné riešenia ako zbrane a pokúsia sa ísť odvážnou cestou k mieru.“

Potom vyjadril pápež svoju blízkosť pozostalým obetí bombového útoku na Filipínach, keď uviedol:

„Chcel by som vás ubezpečiť o svojich modlitbách za obete útoku na Filipínach, kde dnes ráno počas omše vybuchla bomba. Som nablízku rodinám, ľuďom v Mindanao, ktorí už toľko trpeli.“

Pápež sa nemohol kvôli zdravotnému stavu zúčastniť apoštolskej cesty na konferenciu o klimatických zmenách v Dubaji, vyzval na konkrétne politické zmeny a vyjadril im svoju blízkosť slovami:

„Hoci z diaľky s veľkou pozornosťou sledujem prácu COP 28 v Dubaji. Som srdcom nablízku. Obnovujem svoju výzvu reagovať na klimatické zmeny konkrétnymi politickými zmenami: vystúpme zo zúženia partikularizmu a nacionalizmu, vzorov minulosti, a prijmime spoločnú víziu, ktorá nás všetkých bezodkladne zaviaže k nevyhnutnej globálnej ekologickej konverzii.“

Svätý Otec pripomenul aj dnešný medzinárodný deň osôb so zdravotným znevýhodnením a vyzval k ich lepšej integrácii aby sme nikoho nevylučovali:

„Dnes je Medzinárodný deň osôb so zdravotným postihnutím. Prijímanie a začleňovanie tých, ktorí zažívajú tento stav, pomáha celej spoločnosti stať sa ľudskejšou. V rodinách, vo farnostiach, v školách, v práci, v športe: naučme sa vážiť si každého človeka s jeho kvalitami a schopnosťami a nikoho nevylučujme.“

Na koniec sa pápež František osobne rozlúčil s veriacimi:

„Prajem všetkým peknú nedeľu a radostnú púť adventom. Prosím, nezabudnite sa za mňa modliť. Prajem vám dobrú chuť a dovidenia!“

Zdroj: vaticannews.va

V dnešnú prvú adventnú nedeľu 3. decembra, sa opäť prihovoril Svätý Otec František pred modlitbou Anjel Pána prostredníctvom zástupcu Mons. Paola Braidu, ktorý prečítal jeho príhovor kvôli pretrvávajúcim zdravotným ťažkostiam s dýchacími cestami.
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes, na prvú adventnú nedeľu, v krátkom evanjeliu, ktoré nám ponúka liturgia (porov. Mk 13, 33-37), nám Ježiš trikrát adresuje jednoduchú a priamu výzvu: „Bdejte“ (v. 33.35.37).

Dnešnou témou je preto bdelosť. Ako ju však máme chápať? Niekedy si túto cnosť predstavujeme ako postoj motivovaný strachom z blížiaceho sa trestu, akoby sa mal z neba zrútiť meteorit a hrozilo by, že ak včas neuhneme, tak nás zavalí. Toto však určite nie je zmyslom kresťanskej bdelosti!

Ježiš to znázorňuje prostredníctvom podobenstva, v ktorom hovorí o pánovi, ktorý sa vráti a jeho sluhoch, ktorí ho očakávajú (porov. v. 34). Sluha v Biblii je „dôveryhodnou osobou“ pre pána, s ktorým ho často spája vzťah spolupráce a náklonnosti. Uvažujme napríklad, že za Božieho služobníka je označovaný Mojžiš (porov. Nm 12, 7), a že aj Panna Mária o sebe hovorí: „Hľa, služobnica Pána“ (Lk 1, 38).

Bdelosť služobníkov teda nepochádza zo strachu, ale vyviera z túžby, z očakávania stretnutia so svojím Pánom, ktorý prichádza. Sú v pohotovosti, pripravení na jeho návrat, pretože ho milujú, pretože myslia na to, aby po svojom príchode našiel prívetivý a usporiadaný domov. Tešia sa, že ho opäť uvidia a to až do takej miery, že čakanie na jeho návrat vnímajú ako sviatok pre celú veľkú rodinu, ktorej sú súčasťou.

S týmto očakávaním, naplneným láskou, sa chceme aj my pripraviť na prijatie Ježiša: na Vianoce, ktoré budeme sláviť o pár týždňov, ale aj na konci čias, keď sa vráti v sláve a taktiež každý deň, keď nám prichádza v ústrety v Eucharistii, vo svojom Slove, v našich bratoch a sestrách, najmä v tých, ktorí sú najviac v núdzi.

Preto si počas týchto týždňov osobitným spôsobom starostlivo pripravme dom srdca, aby bol usporiadaný a pohostinný. Bdieť v skutočnosti znamená udržiavať si pripravené srdce. Je to postoj strážcu, ktorý sa v noci nenechá pokúšať únavou, nezaspí, ale zostáva bdelý v očakávaní prichádzajúceho svetla. Pán je naše svetlo a je dobré pripraviť si srdce na jeho prijatie modlitbou a pohostiť ho láskou, čo sú dve prípravné činnosti, ktoré mu, takpovediac, urobia pohodlie.

V tejto súvislosti sa hovorí, že svätému Martinovi z Tours, mužovi modlitby, sa po tom, čo daroval polovicu svojho plášťa chudobnému človeku, snívalo o Ježišovi oblečenom práve v tej časti plášťa, ktorú daroval. Toto je krásny plán na advent: stretnúť Ježiša, ktorý prichádza v každom bratovi a sestre, ktorí nás potrebujú a podeliť sa s nimi o to, čo môžeme: o počúvanie, čas alebo konkrétnu pomoc.

Drahí priatelia, pomôže nám dnes, keď sa zamyslíme nad tým, ako si môžeme pripraviť prívetivé srdce pre Pána. Môžeme to urobiť tak, že sa pripojíme k jeho odpusteniu, k jeho slovu, k jeho stolu, alebo tým, že si nájdeme priestor na modlitbu, alebo ho prijmeme v tých, ktorí sú v núdzi. Rozvíjajme naše očakávanie na neho bez toho, aby sme sa rozptyľovali mnohými zbytočnými vecami a bez toho, aby sme sa stále sťažovali. Udržiavajme si srdce ostražité, to znamená túžiace po ňom, aby bolo bdelé, pripravené a netrpezlivé na stretnutie s ním.

Panna Mária, žena očakávania, nech nám pomáha prijať svojho Syna, ktorý prichádza.

(Zdroj a preklad:  Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Andrej Klapka, Martin Jarábek)

Bratislava 27. novembra (TK KBS) Prvou adventnou nedeľou sa začína nový cirkevný rok a adventné obdobie.

Na jeho začiatku si v  prvom rade si uvedomujeme, že opäť prežívame čas, v ktorom sa pripravujeme na druhý príchod Ježiša Krista, zároveň si pripomíname obdobie, ktoré predchádzalo narodeniu Ježiša Krista. Advent má dve časti – čas od Prvej adventnej nedele do 16. decembra, ktorá je zameraná práve na to, čo je v našom živote podstatné – uvedomenie si skutočnosti, že Kristus príde v sláve súdiť živých i mŕtvych.

V druhej časti Adventného obdobia od 17. do 24. decembra nám Cirkev v liturgii pripomína bezprostredné udalosti, ktoré predchádzali narodenie Ježiša Krista a sú vlastnou prípravou na slávenie najradostnejších sviatkov na slávenie Vianoc, prežívanie tajomstva narodenia Ježiša Krista. Chválime Boha, ktorý tak miloval svet, že nám poslal svojho Syna. Vianočné sviatky a príprava na ne, majú svoj hlbší zmysel v príprave našich sŕdc na prijatie Božích milostí cez sviatosti.

Advent nám pripomína, že Kristus prišiel, ale aj že príde. A život veriacich je neustálym a bdelým očakávaním toho príchodu. Nejde iba o to, aby sme si pripomenuli historickú udalosť, ktorá sa stala pred viac ako 2000 rokmi v malej judejskej dedinke. Oveľa potrebnejšie je pochopiť, že celý náš život musí byť adventom, bdelým očakávaním nového konečného príchodu Krista.

Prvou adventnou nedeľou (v tomto roku 3. december) sa pre kresťanov začína obdobie intenzívneho pripomínania si dvoch príchodov – toho historického i budúceho Adventu. Slovo advent pochádza z latinského adventus a znamená príchod. Symbolom sú sviece, ktoré sa zapaľujú počas štyroch adventných nedieľ. Postupne sa do Vianoc zapaľuje jedna sviečka za druhou každý adventný týždeň.

Advent v tomto roku má ako vždy 4 adventné nedele, ale len tri týždne, lebo 4. adventná nedeľa je zároveň aj Štedrý deň. Je to najkratší Adventný čas, aký môžeme mať.

Rovnako je potom aj najkratsie Vianočné obdobie, ktoré sa vždy končí nedeľou Krstu Pána, teda nedeľou po slávnosti Zjavenia Pána (6. januára, a tá teraz pripadá na sobotu, a tak nedeľa 7. januára je Nedeľa Krstu Pána). Mylne často médiá informujú, že Vianoce sa končia 6. januára.

Najčastejšie sú sviečky tmavomodré alebo fialové symbolizujúce liturgické farby adventných nedieľ. Tretia môže byť vo farbe ružovej, ktorá je liturgickou farbou Tretej adventnej nedele nazývanej Gaudete – Radujte sa.

Štvortýždňové obdobie adventu je pre veriacich najmä časom duchovnej prípravy a pokánia pred slávením Vianoc, radostnej spomienky na Narodenie Pána.

V tomto období sa veriaci v katolíckych chrámoch schádzajú k sláveniu Eucharistie, modlitbám a zamysleniam, konajú sa v nich aj mnohé adventné koncerty. Liturgické rúcho v advente je fialové, pri rorátnych svätých omšiach, ktoré majú mariánsky charakter, biele.

V Katolíckej cirkvi  na Slovensku je prvá adventná nedeľa už tradične aj dňom zbierky na charitu.

Adventná predvianočná príprava sa spomína v Ríme už za pápeža Leva I. Veľkého (440-461). Iný záznam o advente pochádza z Francúzska, kde koncil v meste Macon v r. 582 nariadil, aby sa príprava na slávenie vianočných sviatkov začala od prvej nedele po sviatku sv. Martina. Adventné obdobie v tejto forme obsahovalo šesť nedieľ a malo pôstno-kajúcny charakter. Pápež Gregor I. Veľký (590-604) skrátil adventné obdobie na štyri nedele (symbolizujúce 4 000 rokov čakania na Mesiáša od vyhnania prvých rodičov z raja) a je pôvodcom adventných kázní v Bazilike Santa Maria Maggiore. Svoju definitívnu formu nadobudol advent v 8. – 9. storočí.

V r. 1362 pápež Urban V. (1362-1370), ktorý aj po svojom zvolení za pápeža žil ako benediktínsky mních, zaviedol pôstne pravidlá pre adventné obdobie.

Obsah adventnej doby výstižne vyjadrujú staré adventné piesne zostavené podľa biblických textov, prevažne prorockých. Roráty sa začínali pred svitaním a pripomínali, že pred narodením Krista ľudstvo „kráčalo v tmách“ (Iz 9,2).

Roráty (iné názvy: rorátna (svätá) omša alebo rorátová (svätá) omša, lat. rorate je forma rannej katolíckej mariánskej pobožnosti = bohoslužby, omše v adventnom období. Ide o bohoslužbu slávenú pred východom Slnka, za svetla sviečok a s úvodnou antifónou Rorate caeli. Neslávia sa počas nediel, sviatku sv. Ondreja, apoštola, ak tento pripadne do Adventného obdobia a slávnosti Nepoškvrneného počatia Preblahoslavenej Panny Márie. Roráty majú pripomínať Izaiášovo proroctvo o mesiášovi. Termín roráty označuje aj spevy počas týchto bohoslužieb.

Na tých miestach, kde si veriaci ľud osobitne uctieva Pannu Máriu a vo väčšom počte sa zúčastňuje na svätej omši, možno brať – okrem nedieľ, slávností a sviatkov – v dňoch do 16. decembra tieto formuláre:
a/ Spoločné omše na sviatky  Preblahoslavenej Panny Márie v Adventnom období (RM, s. 1159).
b/ Preblahoslavená Panna Mária, vyvolený potomok Izraela (LO 1/1988, s. 7).
c/ Preblahoslavená Panna Mária pri Zvestovaní Pána (LO 1/1980, s. 11).
d/ Návšteva Preblahoslavenej Panny Márie (LO 1/1988, s. 14).

Tieto omše sa môžu sláviť aj vo večerných hodinách; čítania sa pri nich berú z bežného dňa. Treba však dbať aj na to, aby sa nevynechalo príliš mnoho omší z Adventného obdobia (najmä v kostoloch, ktoré nie sú mariánskymi svätyňami); veď v aktuálnom Rímskom misáli má každý deň svoj omšový formulár.

Symbol Adventu – Adventný veniec

V 19. storočí sa rozšíril z Nemecka zvyk pripravovať adventný veniec, ktorý sa stal najkrajším symbolom Adventu.

História adventného venca

Veniec je od nepamäti symbolom víťazstva a kráľovskej dôstojnosti. Aj Biblia hovorí o venci ako o prejave úcty, radosti a víťazstva. Adventný veniec vzdáva hold tomu, ktorý je očakávaný, a ktorý zároveň prichádza ako víťaz, ako kráľ a osloboditeľ. Rozlievajúce sa svetlo z horiacich sviec vyjadruje prichádzajúceho Krista, ktorý rozptyľuje temnotu a strach, pretože on je „Svetlo sveta“ (Jn, 8,12).

Začiatkom 19. storočia, v roku 1808 sa narodil v Hamburgu Johann Henrich Wichern. Bol najstarším synom a mal ešte 7 súrodencov. Neskôr sa stal vychovávateľom a študoval teológiu, aby sa mohol stať evanjelickým pastorom. Johann H. Wichern potom pôsobil ako učiteľ v hamburskej nedeľnej škole.

V túžbe postarať sa chudobných ľudí, sa rozhodol zriadiť predovšetkým pre chudobné a opustené deti útulok. Neskôr sa mu vďaka milodarom a tvrdej práci podarilo jeho plán zrealizovať. Dom nazval Drsný dom, v ktorom opustené deti v jeho opatere boli nielen ubytované, ale sa aj priúčali remeslu. Na základe neustálych otázok týchto detí, koľko dní ešte zostáva do Vianoc, sa rozhodol vyrobiť drevený veniec s 24 sviečkami – 19 tenšími, ktoré predstavovali všedné dni a 4 hrubšími sviečkami, symbolizujúcimi štyri adventné nedele.

_
Zdroj: Vnuk, František: Príručný slovník kresťanstva. Smaragd, Bratislava. 2003 / Archív TK KBS.
Úpravy a doplnenie textov: Daniel Dian

( Zdroj: TK KBS, )

Drahí bratia a sestry!

Dnešnou nedeľou začíname Adventné obdobie. Advent má vždy charakter prípravy na príchod Božieho Syna – Ježiša Krista k nám, na túto zem.

V tomto liste vám chceme povedať o príprave, ako správne a s duchovným úžitkom prijímať Eucharistiu. Vieme, že viacerí veriaci sa znepokojili, že už aj na Slovensku je možné prijímať Eucharistiu do rúk (tak ako je to vo väčšine krajín sveta). Aj keď je táto možnosť prijímania dobrovoľná a každý prijímajúci má slobodu rozhodnúť sa, akým spôsobom chce prijímať, stretávame sa s ľuďmi, ktorí prijímanie do rúk úplne odmietajú. A to nielen vo vzťahu k sebe, ale aj k druhým. Usilujú sa tento spôsob prijímania celkom zamedziť. Dokonca tvrdia, že ide o znesvätenie Eucharistie, ba že sám diabol má radosť z prijímania Eucharistie do rúk.

Ako dobre vieme, prijímanie do rúk nie je nové. V Cirkvi bolo bežné od začiatku, viac ako tisíc rokov. Okrem iných svätcov aj svätý Ján Zlatoústy v homílii píše: „Povedzte mi, či by ste sa rozhodli pristúpiť k obete s neumytými rukami? Myslím, že nie. Ale radšej by ste si zvolili, že vôbec neprídete, ako by ste mali prísť [na prijatie Eucharistie] so špinavými rukami. A potom, keď ste takí svedomití v tejto maličkosti, prichádzate so zašpinenou dušou, a tak sa odvážite dotýkať sa jej?! A pritom ruky ju držia len chvíľu, ale do duše vstupuje celkom!“ (Tretia homília na List Efezanom). Pravdou je, že v priebehu druhého kresťanského tisícročia sa zaužívalo prijímanie do úst. Avšak návrat k prvej možnosti prijímania nie je nelegitímny. Stovky miliónov katolíkov prijímajú nášho Pána po celý svoj život len do rúk. Tvrdiť, že daný spôsob je zlý, či znesväcujúci, je veľkou opovážlivosťou voči minulosti, aj voči týmto našim bratom a sestrám po celom svete v súčasnosti. A povedzme to priamo: môže to byť istý prejav pýchy a nezriadeného pocitu duchovnej nadradenosti voči ostatným. Veď jednoduché zamyslenie každému ukazuje, že ľudské ruky nie sú menej hodné Eucharistie, než je ľudský jazyk!

Kristus Pán, ktorý nás miluje tak nesmierne, že sa nám dal za pokrm, šiel oveľa ďalej, než len k tomu, aby nám dovolil dotknúť sa ho. On nám umožňuje jesť eucharistický chlieb: áno, Boží Syn sa nám dal za pokrm a my ho jeme a pijeme v Eucharistii! On sa v našich telách stáva potravou, so všetkými dôsledkami, ktoré z toho vyplývajú! Až takto ďaleko a nepochopiteľne, zašiel Pán v prejave svojej lásky voči nám. Z akého dôvodu by teda práve hmat – ruka, ako jeden z ľudských zmyslov, mal byť vylúčený z tejto nesmiernej skúsenosti úplného sebadarovania nášho Pána?

Pravdaže, existuje dôvod, ktorý v tejto súvislosti chápeme: je to naša úcta k Eucharistii. Keby sme túto úctu stratili, keby sme brali sväté prijímanie ako „oplátku“, to by sme sa vážne previnili. Svätý Ján Zlatoústy však jasne hovorí: neprijímať so zašpinenou dušou! Áno, toto je najdôležitejšie vo vzťahu k Eucharistii – vnútorná dispozícia srdca, teda čistá duša bez ťažkého hriechu. O toto najdôležitejšie sa musíme usilovať. Eucharistiu nesmieme prijímať bez stavu posväcujúcej milosti a bez predchádzajúcej duchovnej prípravy (patričnou modlitbou a eucharistickým pôstom).

Úloha vysluhovateľov Eucharistie – kňazov, diakonov, rozdávateľov – je veľmi dôležitá. Neúnavne musia ohlasovať, že neprijímame hocijaký chlieb a hocijaké víno, ale Telo a Krv nášho Pána Ježiša Krista. A práve preto sme všetci povinní pripraviť sa a vzdať Pánovi náležitú úctu v okamihu prijímania, či prijímame na jazyk (niektorí prijímajúci ledva pootvoria ústa), alebo prijímame do rúk.

Je potrebné, aby prijímajúci keď ide prijímať, dal jasne najavo, ako mieni prijímať. Ak do úst, tak s ústami primerane otvorenými – s jazyk na spodnej pere, tak, aby do nich rozdávateľ mohol Eucharistiu vložiť. Ak do rúk, tak s rukami zdvihnutými do výšky hrude – srdca, s jednou rukou položenou na druhej, vytvárajúc tak pre Pána akoby „trón“, dôstojné miesto, kam rozdávateľ môže sväté prijímanie položiť. Nie na poslednú chvíľu, ale vopred treba rozdávateľovi dať najavo, ako chceme prijímať. Potom, ak prijímame na ruku, treba hneď, pred rozdávateľom, aby to aspoň periferne videl, vložiť Eucharistiu do svojich úst. Nesmie sa odísť preč s Eucharistiou v rukách.

Druhá záležitosť, drahí bratia a sestry, ku ktorej sa treba vyjadriť, je prijímanie na kolenách. Ono totiž môže byť prejavom úcty k Eucharistii, ale môže byť aj prejavom svojvôle, či dokonca neposlušnosti. Faktom je, že každé gesto v liturgii má svoje pravidlá. A kto chce správne prejavovať opravdivú úctu, ten tieto pravidlá rešpektuje.

Náš sprievod na sväté prijímanie je prejavom putujúcej Cirkvi, teda spoločenstva tých, ktorí uverili v Krista a sú na ceste do nebeského Jeruzalema. Vždy, keď kráčame uličkou kostola, aby sme prijali jeho Telo a Krv, pripájame sa k nespočetným zástupom všetkých pokrstených, ktorí tu boli pred nami, k našim blízkym, k vyhláseným i nevyhláseným svätým v priebehu vekov, ktorí vo svojom čase tvorili súčasť tohto obrovského prúdu veriacich.

Sprievod na sväté prijímanie je v tomto duchu činnosťou Kristovho Tela spájajúceho mnoho buniek. Kristovo Telo je teda zároveň znakom aj prameňom ich jednoty. Je potrebné, aby sme v rozhodujúcich okamihoch dokázali prejavovať jednotu i poslušnosť, a nerobili si každý to, čo chce. Smernice Rímskeho misála hovoria jasne. Ak konferencia biskupov rozhodne o prijímaní postojačky, má určiť aj prejav úcty, ktorú veriaci vzdajú pred tým, ako ku svätému prijímaniu pristúpia. V niektorých krajinách je týmto prejavom úklon hlavy tesne pred svätým prijímaním. Na Slovensku však máme, na rozdiel od iných krajín, spoločné pokľaknutie navyše. Všetci veriaci si kľakajú pred svätým prijímaním na výzvu „Hľa, Baránok Boží!“ V iných krajinách sa to nerobí. Keď teda máme na Slovensku tento biskupmi určený spoločný prejav úcty, nie je na mieste, aby sme si k nemu svojvoľne pridávali ešte ďalší – teda kľakanie v okamihu svätého prijímania.

Ak niekto predsa len chce sväté prijímanie prijať po kľačiačky, aj v tomto smere existuje jednoznačné usmernenie Rímskeho misála. Taký veriaci má prísť až na záver, potom, ako už všetci ostatní Eucharistiu prijali. Nemá narúšať zhromaždenie prijímajúcich, ktorí prijímajú postojačky, ale má sa zaradiť na koniec. Predíde sa tak komplikáciám a nejakým zmätkom medzi veriacimi.

S pastierskou láskou vám, drahí veriaci, píšeme tieto slová, hoci si uvedomujeme, že nie všetci budú s nimi spokojní. Pravá láska („Boh je Láska“) však neexistuje bez poriadku a pravidiel. A pravidlá, o ktorých rozhodujú biskupi, nesmerujú k tomu, aby niekoho ukracovali o zbožnosť, ale práve naopak, aby čo najväčšiu zbožnosť oslobodenú od svojvôle podporovali.

Prosíme vás, drahí bratia a sestry, aby ste aj tento pastiersky list prijali v tomto duchu: veľmi nám záleží na úcte k Eucharistii. Zároveň chceme dbať o to, aby sa v našich spoločenstvách dodržiavali pravidlá, ktoré boli dohodnuté na základe starostlivého zvažovania: aby sa nepresadzoval indvidualizmus, ale vzájomná snaha o čo najlepšie uctievanie Pána a o jeho najzbožnejšie prijímanie, nielen čo sa týka jednotlivcov, ale aj v spoločenstve so všetkými ostatnými. Prosíme vás, takto pripravme tú najkrajšiu cestu Pánovi!

Vyprosujeme vám hojnosť Božích milostí a štedré ovocie úcty k Eucharistii.

Zo srdca vás žehná váš biskup

                                                                                  Mons. Marián Chovanec

Zdroj: bbdieceza.sk