Author Archives: bero

Drahí bratia a sestry!

Dnešnou nedeľou začíname Adventné obdobie. Advent má vždy charakter prípravy na príchod Božieho Syna – Ježiša Krista k nám, na túto zem.

V tomto liste vám chceme povedať o príprave, ako správne a s duchovným úžitkom prijímať Eucharistiu. Vieme, že viacerí veriaci sa znepokojili, že už aj na Slovensku je možné prijímať Eucharistiu do rúk (tak ako je to vo väčšine krajín sveta). Aj keď je táto možnosť prijímania dobrovoľná a každý prijímajúci má slobodu rozhodnúť sa, akým spôsobom chce prijímať, stretávame sa s ľuďmi, ktorí prijímanie do rúk úplne odmietajú. A to nielen vo vzťahu k sebe, ale aj k druhým. Usilujú sa tento spôsob prijímania celkom zamedziť. Dokonca tvrdia, že ide o znesvätenie Eucharistie, ba že sám diabol má radosť z prijímania Eucharistie do rúk.

Ako dobre vieme, prijímanie do rúk nie je nové. V Cirkvi bolo bežné od začiatku, viac ako tisíc rokov. Okrem iných svätcov aj svätý Ján Zlatoústy v homílii píše: „Povedzte mi, či by ste sa rozhodli pristúpiť k obete s neumytými rukami? Myslím, že nie. Ale radšej by ste si zvolili, že vôbec neprídete, ako by ste mali prísť [na prijatie Eucharistie] so špinavými rukami. A potom, keď ste takí svedomití v tejto maličkosti, prichádzate so zašpinenou dušou, a tak sa odvážite dotýkať sa jej?! A pritom ruky ju držia len chvíľu, ale do duše vstupuje celkom!“ (Tretia homília na List Efezanom). Pravdou je, že v priebehu druhého kresťanského tisícročia sa zaužívalo prijímanie do úst. Avšak návrat k prvej možnosti prijímania nie je nelegitímny. Stovky miliónov katolíkov prijímajú nášho Pána po celý svoj život len do rúk. Tvrdiť, že daný spôsob je zlý, či znesväcujúci, je veľkou opovážlivosťou voči minulosti, aj voči týmto našim bratom a sestrám po celom svete v súčasnosti. A povedzme to priamo: môže to byť istý prejav pýchy a nezriadeného pocitu duchovnej nadradenosti voči ostatným. Veď jednoduché zamyslenie každému ukazuje, že ľudské ruky nie sú menej hodné Eucharistie, než je ľudský jazyk!

Kristus Pán, ktorý nás miluje tak nesmierne, že sa nám dal za pokrm, šiel oveľa ďalej, než len k tomu, aby nám dovolil dotknúť sa ho. On nám umožňuje jesť eucharistický chlieb: áno, Boží Syn sa nám dal za pokrm a my ho jeme a pijeme v Eucharistii! On sa v našich telách stáva potravou, so všetkými dôsledkami, ktoré z toho vyplývajú! Až takto ďaleko a nepochopiteľne, zašiel Pán v prejave svojej lásky voči nám. Z akého dôvodu by teda práve hmat – ruka, ako jeden z ľudských zmyslov, mal byť vylúčený z tejto nesmiernej skúsenosti úplného sebadarovania nášho Pána?

Pravdaže, existuje dôvod, ktorý v tejto súvislosti chápeme: je to naša úcta k Eucharistii. Keby sme túto úctu stratili, keby sme brali sväté prijímanie ako „oplátku“, to by sme sa vážne previnili. Svätý Ján Zlatoústy však jasne hovorí: neprijímať so zašpinenou dušou! Áno, toto je najdôležitejšie vo vzťahu k Eucharistii – vnútorná dispozícia srdca, teda čistá duša bez ťažkého hriechu. O toto najdôležitejšie sa musíme usilovať. Eucharistiu nesmieme prijímať bez stavu posväcujúcej milosti a bez predchádzajúcej duchovnej prípravy (patričnou modlitbou a eucharistickým pôstom).

Úloha vysluhovateľov Eucharistie – kňazov, diakonov, rozdávateľov – je veľmi dôležitá. Neúnavne musia ohlasovať, že neprijímame hocijaký chlieb a hocijaké víno, ale Telo a Krv nášho Pána Ježiša Krista. A práve preto sme všetci povinní pripraviť sa a vzdať Pánovi náležitú úctu v okamihu prijímania, či prijímame na jazyk (niektorí prijímajúci ledva pootvoria ústa), alebo prijímame do rúk.

Je potrebné, aby prijímajúci keď ide prijímať, dal jasne najavo, ako mieni prijímať. Ak do úst, tak s ústami primerane otvorenými – s jazyk na spodnej pere, tak, aby do nich rozdávateľ mohol Eucharistiu vložiť. Ak do rúk, tak s rukami zdvihnutými do výšky hrude – srdca, s jednou rukou položenou na druhej, vytvárajúc tak pre Pána akoby „trón“, dôstojné miesto, kam rozdávateľ môže sväté prijímanie položiť. Nie na poslednú chvíľu, ale vopred treba rozdávateľovi dať najavo, ako chceme prijímať. Potom, ak prijímame na ruku, treba hneď, pred rozdávateľom, aby to aspoň periferne videl, vložiť Eucharistiu do svojich úst. Nesmie sa odísť preč s Eucharistiou v rukách.

Druhá záležitosť, drahí bratia a sestry, ku ktorej sa treba vyjadriť, je prijímanie na kolenách. Ono totiž môže byť prejavom úcty k Eucharistii, ale môže byť aj prejavom svojvôle, či dokonca neposlušnosti. Faktom je, že každé gesto v liturgii má svoje pravidlá. A kto chce správne prejavovať opravdivú úctu, ten tieto pravidlá rešpektuje.

Náš sprievod na sväté prijímanie je prejavom putujúcej Cirkvi, teda spoločenstva tých, ktorí uverili v Krista a sú na ceste do nebeského Jeruzalema. Vždy, keď kráčame uličkou kostola, aby sme prijali jeho Telo a Krv, pripájame sa k nespočetným zástupom všetkých pokrstených, ktorí tu boli pred nami, k našim blízkym, k vyhláseným i nevyhláseným svätým v priebehu vekov, ktorí vo svojom čase tvorili súčasť tohto obrovského prúdu veriacich.

Sprievod na sväté prijímanie je v tomto duchu činnosťou Kristovho Tela spájajúceho mnoho buniek. Kristovo Telo je teda zároveň znakom aj prameňom ich jednoty. Je potrebné, aby sme v rozhodujúcich okamihoch dokázali prejavovať jednotu i poslušnosť, a nerobili si každý to, čo chce. Smernice Rímskeho misála hovoria jasne. Ak konferencia biskupov rozhodne o prijímaní postojačky, má určiť aj prejav úcty, ktorú veriaci vzdajú pred tým, ako ku svätému prijímaniu pristúpia. V niektorých krajinách je týmto prejavom úklon hlavy tesne pred svätým prijímaním. Na Slovensku však máme, na rozdiel od iných krajín, spoločné pokľaknutie navyše. Všetci veriaci si kľakajú pred svätým prijímaním na výzvu „Hľa, Baránok Boží!“ V iných krajinách sa to nerobí. Keď teda máme na Slovensku tento biskupmi určený spoločný prejav úcty, nie je na mieste, aby sme si k nemu svojvoľne pridávali ešte ďalší – teda kľakanie v okamihu svätého prijímania.

Ak niekto predsa len chce sväté prijímanie prijať po kľačiačky, aj v tomto smere existuje jednoznačné usmernenie Rímskeho misála. Taký veriaci má prísť až na záver, potom, ako už všetci ostatní Eucharistiu prijali. Nemá narúšať zhromaždenie prijímajúcich, ktorí prijímajú postojačky, ale má sa zaradiť na koniec. Predíde sa tak komplikáciám a nejakým zmätkom medzi veriacimi.

S pastierskou láskou vám, drahí veriaci, píšeme tieto slová, hoci si uvedomujeme, že nie všetci budú s nimi spokojní. Pravá láska („Boh je Láska“) však neexistuje bez poriadku a pravidiel. A pravidlá, o ktorých rozhodujú biskupi, nesmerujú k tomu, aby niekoho ukracovali o zbožnosť, ale práve naopak, aby čo najväčšiu zbožnosť oslobodenú od svojvôle podporovali.

Prosíme vás, drahí bratia a sestry, aby ste aj tento pastiersky list prijali v tomto duchu: veľmi nám záleží na úcte k Eucharistii. Zároveň chceme dbať o to, aby sa v našich spoločenstvách dodržiavali pravidlá, ktoré boli dohodnuté na základe starostlivého zvažovania: aby sa nepresadzoval indvidualizmus, ale vzájomná snaha o čo najlepšie uctievanie Pána a o jeho najzbožnejšie prijímanie, nielen čo sa týka jednotlivcov, ale aj v spoločenstve so všetkými ostatnými. Prosíme vás, takto pripravme tú najkrajšiu cestu Pánovi!

Vyprosujeme vám hojnosť Božích milostí a štedré ovocie úcty k Eucharistii.

Zo srdca vás žehná váš biskup

                                                                                  Mons. Marián Chovanec

Zdroj: bbdieceza.sk

Dnes ráno vo štvrtok 23. novembra už stál na Námestí svätého Petra vianočný stromček. Strieborná 28-metrová jedľa pochádza z piemontskej obce Macra v provincii Cuneo na severe Talianska. Jej drevo sa použije na výrobu hračiek, ktoré budú darované organizácii Caritas.

Martin  Jarábek – Vatikán

Preprava vianočného stromčeka na cestu do Ríma vyrazila už v utorok. Prezident regiónu Piemont Alberto Cirio vysvetlil, že v jeho oblasti sú stromy dôležité a nevyrubujú sa náhodne. Táto 56-ročná jedľa bola vyrúbaná na žiadosť hasičov, pretože predstavovala bezpečnostné riziko.

Vedľa vianočného stromčeka bude na Námestí sv. Petra aj betlehem, ktorý bude tento rok pripomínať 800-té výročie prvej vianočnej inscenácie, ktorú 25. decembra 1223 pripravil svätý František z Assisi v Grecciu.

Tradíciu betlehemov a vianočných stromčekov na Nám. sv. Petra zaviedol svätý Ján Pavol II. Počas jeho pontifikátu bol Betlehem slávnostne otvorený tesne pred samotnými Vianocami a zostal na svojom mieste až do 2. februára, kedy si pripomíname sviatok Obetovania Pána. V súčasnosti sa betlehemy odhaľujú oveľa skôr, tento rok to bude už 9. decembra, a bude demontovaný 7. januára.

Zdroj: vaticannews.va

Foto: Vatican Media

Vatikán 22. novembra (VaticanNews) „Evanjelium treba hlásať všetkým bez výnimky, pretože pre každého sa Ježiš narodil, zomrel a vstal z mŕtvych,“ povedal pápež František na generálnej audiencii v stredu 22. novembra.

Svätý Otec povzbudil veriacich, aby sa neuzatvárali do sakristie, ale aby ohlasovali aj mimo kostola, aby boli expanzívni, a aby tak ako prví kresťania ohlasovali Krista na námestiach a uliciach.

Pred katechézou zaznelo čítanie z evanjelia podľa Matúša (Mt 28,18-20):

[Po zmŕtvychvstaní] Ježiš pristúpil [k učeníkom] a povedal im: „[…] Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“.

Drahí bratia a sestry!

Po tom, čo sme minule videli, že kresťanská zvesť je radosť, pozastavme sa dnes pri druhom aspekte: kresťanské ohlasovanie je radosť, ktorá je pre každého. Keď sa naozaj stretneme s Pánom Ježišom tak úžas z tohto stretnutia preniká náš život a žiada si ísť ďalej. On si želá, aby jeho evanjelium bolo pre všetkých. V skutočnosti je v ňom „poľudšťujúca sila“, je v ňom naplnenie života, ktoré je určené pre každého muža a ženu, pretože pre všetkých sa Kristus narodil, zomrel a vstal z mŕtvych. Pre všetkých: nikoho nevynímajúc.

V Evangelii gaudium čítame: „Všetci majú právo prijať evanjelium. Kresťania majú povinnosť ohlasovať ho bez toho, aby kohokoľvek vylučovali, nie však ako tí, ktorí nútia dodržiavať nové povinnosti, ale ako tí, ktorí spoločne prežívajú radosť, poukazujú na nový, krásny horizont a ponúkajú výbornú hostinu. Cirkev sa nešíri prozelytizmom, ale ‚príťažlivosťou‘“ (č. 14). Bratia, sestry, cíťme, že sme v službe univerzálneho cieľa evanjelia, ktoré je pre všetkých a odlíšme sa schopnosťou vychádzať zo seba – ohlasovanie, aby bolo autentickým musí opustiť egoizmus a máme aj schopnosť prekračovať všetky hranice. Kresťania nech sa zhromažďujú viac pred kostolom ako v sakristii a chodia „na námestia a do ulíc mesta“ (Lk 14, 21). Musia byť otvorení a expanzívni, kresťania musia byť „extrovertní“, a tento ich charakter pochádza od Ježiša, ktorý zo svojej prítomnosti vo svete urobil nepretržitú cestu s cieľom osloviť každého, dokonca sa poučiť z niektorých stretnutí.

V tomto zmysle evanjelium prináša správu o Ježišovom prekvapujúcom stretnutí s cudzinkou, kanaánskou ženou, ktorá ho prosí, aby uzdravil jej chorú dcéru (porov. Mt 15, 21 – 28). Ježiš ju odmieta so slovami, že bol poslaný len „k strateným ovciam z domu Izraela“ a že „nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám“ (v. 24.26). Ale žena s naliehavosťou typickou pre jednoduchých ľudí odpovedá, že aj „šteňatá jedia omrvinky, ktoré padajú zo stola ich pánov“ (v. 27). Ježiš je ohromený a hovorí jej: „Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš“ (v. 28). Stretnutie s touto ženou je niečím jedinečným. Nielenže niekto mení Ježišov názor, a to ide o ženu, cudzinku a pohanku, ale aj Pán sám sa utvrdzuje v tom, že jeho kázanie by nemalo byť obmedzené iba na ľud, ku ktorému patrí, ale má sa otvoriť pre všetkých.

Biblia nám ukazuje, že keď Boh povoláva človeka a uzatvára zmluvu s niektorými, kritérium je vždy toto: volí si niekoho, aby oslovil ďalších. Všetci Pánovi priatelia zakúsili krásu, ale aj zodpovednosť a ťarchu toho, že sú ním „vyvolení“. Všetci zažili znechutenie pri vlastných slabostiach či stratu svojich istôt. Možno najväčším pokušením je však považovať povolanie, ktoré dostali, za privilégium, prosím vás, to nie, povolanie nie je výsadou, nikdy. Nemôžeme povedať, že sme v porovnaní s ostatnými privilegovaní, to nie. Povolanie je na službu. A Boh si vyberá človeka, aby miloval všetkých, aby oslovil všetkých. Je univerzálne, pre všetkých, nie je len pre malú skupinku vyvolených z prvej triedy.

Nezabúdajme: Boh si vyberá niekoho, aby miloval všetkých. Toto je horizont univerzálnosti. Evanjelium nie je len pre mňa, je pre všetkých, nezabúdajme na to. Ďakujem.

Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Andrej Klapka a Martin Jarábek

( Zdroj: TK KBS, VaticanNews )

Bratislava 21. novembra (TK KBS) Cirkevný rok sa v Katolíckej cirkvi končí slávnosťou Krista Kráľa (26. novembra 2023). Pri tejto príležitosti prinášame archívny text príspevku kňaza Daniela Diana.

–

V Katolíckej cirkvi liturgické slávenia vznikali na základe aktuálnosti časov. Prví kresťania slávili najskôr liturgiu Veľkej noci – Eucharistiu podľa príkazu Ježiša Krista. Postupne si začali liturgicky pripomínať jednotlivé tajomstvá života Krista, a tak sa začali sláviť sviatky Zjavenia Pána a Vianoc, neskôr aj sviatky Panny Márie a svätých.

S postupom času, ako boli nastolené otázky viery, bol zavedený sviatok Panny Márie Bohorodičky. Po vyhlásení dogmy o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie (1854) bol v Cirkvi zavedený sviatok s týmto titulom. Silný vplyv vývoj liturgických slávení mali pápeži a koncily. V novodobých dejinách pápež Pius XI. prijal za svoje motto: „Pokoj Kristov v kráľovstve Kristovom“. Svojim postojom sa usiloval dokázať, že Cirkev sa má aktívne podieľať na činnosti spoločnosti, nie sa od nej izolovať.

V prvej encyklike Ubi arcano (1922) založil Katolícku akciu – viedla k úzkej spolupráci laikov s hierarchiou. Ako odpoveď na dobový sekularizmus vyhlásil sviatok Krista Kráľa (1925).

Pius XI. 11. decembra 1925 vydal encykliku Quas primas pre patriarchov, arcibiskupov, biskupov a všetkých ostatných miestnych správcov, ktorí zdieľajú pokoj a príslušnosť k Apoštolskému stolcu, aby medzi ľudom zažiarila nádej na zaistený mier (pokoj) – nariadil všeobecne, že má byť slávený sviatok Krista Kráľa v poslednú nedeľu mesiaca októbra.

V úvode encykliky pápež Pius XI. konštatuje, že od samého začiatku svojho pontifikátu všetkých svojimi nariadeniami napomínal, že pokoj Kristov je potrebné hľadať v Kristovom kráľovstve, lebo k dohode a upevneniu mieru niet účinnejšieho prostriedku ako obnova Kristovej vlády.

V prvej časti encykliky s názvom Milostivý rok je hlásateľom Kristovho kráľovstva, Pius XI. vyznáva, že on sám bol naplnený potešením, keď v Chráme sv. Petra, po vyhlásení šiestich vyznávačov a panien za svätých, nesmierne množstvo veriacich prevolávalo pri ďakovnom chválospeve: „Ty si Kráľ slávy, Kriste!“ Okrem toho na ten jubilejný rok (1925) pripadlo 1600. výročie Nicejského snemu (325), ktorý slávnostne vyhlásil a ako článok viery predložil jednopodstatnosť jednorodeného Syna s jeho Otcom. Tento snem taktiež vložil do Vyznania viery slová: „A jeho kráľovstvu nebude konca.“ Pretože tento svätý rok veľmi prispel k oslave Kristovho kráľovstva, zakončíme ho tým, hovorí Pius XI., že zavedieme do cirkevnej liturgie zvláštny sviatok Pána nášho Ježiša Krista Kráľa.

Podľa pápeža Pia XI. je zvykom nazývať Krista Kráľom pre najvyššiu dokonalosť, ktorou vyniká nad všetkými tvormi. Týmto spôsobom je Kristus Kráľom nad rozumom človeka (lat. in mentibus hominum), pretože on je pravda sama a všetci ľudia musia od neho čerpať pravdu a poslušne ju prijímať.

Kristus je Kráľom nad vôľou človeka (lat. in voluntatibus hominum), pretože Kristus svojím vnútorným vedením a vnuknutím podrobuje našu slobodnú vôľu svojej vôli, a tým nám dodáva nadšenie k najušľachtilejším úkonom. Kristus je Kráľom sŕdc pre svoju „lásku, ktorá presahuje každé poznanie“ (Ef 3, 19). Je zrejmé, že kráľovské meno a kráľovská moc prináleží Kristovi ako človeku aj vo vlastnom slova zmysle.

V tretej časti s názvom Kristovo kráľovstvo vo Svätom písme analyzuje Pius XI., že na mnohých miestach vo Svätom písme sa dočítame, že Kristus je Kráľ. Kristus totiž je predurčený ako Vládca pochádzajúci od Jakuba (Num 24, 19); bol pomenovaný Kráľ, od Otca bol ustanovený nad Sionom – svätým vrchom (Ž 2, 6) a jeho kráľovstvu nikto nepopíše hranice (Ž 71, 8) a vytrvá až naveky (Iz 9, 7), tak ako kráľ predpovedal (Jer 23, 5), má vládnuť až na veky (Dan 2, 44). Táto náuka o Kristovi Kráľovi je potvrdená aj na stránkach Nového zákona. Archanjel zvestuje Panne, že porodí syna, ktorému dá Pán Boh trón Dávida, jeho otca; ten bude vládnuť nad potomstvom Jakubovým na veky a jeho kráľovstvo bude bez konca (Lk 1, 32 – 33).

Kristus sám vydáva svedectvo o svojom kráľovstve: hovorí vo svojej poslednej reči k ľudu o odmenách a trestoch, ktorých sa dostane dobrým a zlým pre celú večnosť; odpovedá rímskemu miestodržiteľovi, ktorý sa verejne pýta, či je kráľom; alebo po svojom zmŕtvychvstaní zveruje apoštolom úrad učiť a krstiť všetky národy; skrátka kedykoľvek sa naskytla vhodná príležitosť, sám seba nazýval kráľom (Mt 25, 31 – 40) a verejne sa vydával za kráľa (Jn 18, 37) a slávnostne prehlásil, že je mu daná všetka moc na nebi i na zemi (Mt 28, 18). Čo iné je vyjadrené týmito slovami, než veľkosť jeho moci a nekonečnosť jeho kráľovstva?

Nemôžeme sa teda čudovať, že Ján ho nazýva „vládcom nad pozemskými kráľmi“ (Zjv 1, 5), a že sa zjavil apoštolovi vo videní o konci sveta, ako má na svojom plášti vo výške bedier napísané: „Kráľ kráľov a Pán pánov“ (Zjv 19, 16). Veď Krista Otec „ustanovil dedičom všetkého“ (Hebr 1, 2), musí teda kraľovať, až kým na konci sveta nepoloží všetkých nepriateľov pod nohy Boha a Otca (1 Kor 15, 25). Quas primas a zdôrazňuje, že je potrebné učiť o Kristovej kráľovskej dôstojnosti a moci. To je zahrnuté v piatej časti encykliky s názvom „Základ Kristovej kráľovskej dôstojnosti“. Kristus je naším Kráľom nielen právom svojho zrodenia, ale aj právom, ktoré nadobudol svojím vykupiteľským dielom, veď „boli sme vykúpení nie porušiteľným striebrom alebo zlatom, ale drahou krvou Krista, bezúhonného a nepoškvrneného Baránka“ (1 Pt 1, 18 – 19). Neprináležíme už sebe, pretože Kristus nás kúpil za veľkú cenu (1 Kor 6, 20). Zo šiestej časti Povaha Kristovho kráľovstva je dôležitý fakt, ktorý zdôraznil aj Pius XI., že Kristovo kráľovstvo obsahuje trojakú moc, bez ktorej by žiadne kráľovstvo nebolo mysliteľné. Ježiš Kristus je náš zákonodarca, ktorého sú všetci povinní poslúchať (Mk 16, 15 – 16). Moc sudcu dostal Ježiš od Otca (Jn 5, 22) a má právo odmeňovať a trestať ľudí počas ich pozemského života. Kristus má taktiež moc výkonnú, pretože všetci ľudia sú povinní poslúchať jeho zákony, spurným hrozia tresty, ktorým nikto nemôže uniknúť.

Siedma časť s názvom Kristovo kráľovstvo sa vzťahuje zvlášť na duchovné záležitosti a nám pripomína, že Kristova kráľovská moc sa rozprestiera nad všetkých ľudí a nad všetky národy, pretože je len jediný prameň šťastia pre jednotlivca i pre spoločnosť: „A v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“ (Sk 4, 12). „Preto tí, ktorí riadia národy, nech sami i so svojím ľudom neodopierajú verejne preukazovať Kristovej vláde povinnú úctu a poslušnosť, ak si chcú zachovať naplno svoju autoritu a povzniesť blaho a šťastie svojej krajiny.“

Ôsma časť Požehnanie plynúce z Kristovej kráľovskej vlády konštatuje, že predchodca Pia XI., Lev XIII., pred dvadsiatimi piatimi rokmi v encyklike Annum sanctum (25. mája 1899) predniesol tieto slová: „Aké šťastie by zavládlo na svete, keby sa všetci jednotliví ľudia, rodiny i štáty nechali riadiť Kristom. Potom konečne bude možné vyliečiť toľko rán; potom právo nájde svoju predošlú autoritu, obnoví sa krásny pokoj, klesnú meče a zbrane vypadnú z rúk, keď všetci ochotne príjmu Kristovu vládu a budú ho poslúchať, a každý jazyk bude vyznávať, že Pán Ježiš Kristus je v sláve Boha Otca.

Dôvody pre zavedenie sviatku Krista Kráľa sú v deviatej časti encykliky: „Aby kresťanská spoločnosť hojnejšie prijímala tieto vzácne prednosti a aby si ich natrvalo uchovala, musí sa čo najviac rozšíriť náuka o kráľovskej dôstojnosti nášho Spasiteľa. K tomu sa však nezdá nič užitočnejšie, než ustanovenie vlastného a zvláštneho sviatku Krista Kráľa . Z desiatej časti s názvom Sviatok Krista Kráľa je liekom proti súčasnému laicizmu je zrejmý hlavný dôvod Pia XI. pre ustanovenie sviatku Krista Kráľa: „Všade je rozosiate semeno nesvornosti a sú medzi národmi vzplanuté plamene nenávisti a sporu, ktoré ešte veľmi zadržujú obnovu pokoja: je rozšírená bezuzdná žiadostivosť, ktorá sa nezriedka zakrýva rúškom všeobecného blaha a lásky k vlasti, a z toho vznikajú roztržky medzi občanmi a ona slepá a bezuzdná sebecká láska, ktorá nehľadá nič iné ako vlastný prospech a zisk, a podľa toho hodnotí všetko ostatné: je celkom rozvrátený rodinný pokoj zabúdaním na povinnosti a nedbanlivosťou; jednota a pevnosť rodiny je otrasená; a nakoniec ľudská spoločnosť je rozvrátená a rúti sa do záhuby. Sviatok Krista Kráľa, ktorý sa má odteraz sláviť každoročne, vzbudzuje v nás živú nádej, že sa ľudská spoločnosť šťastne vráti k najmilšiemu Spasiteľovi.“ Trinásta kapitola hovorí o úradnom zavedení sviatku Krista Kráľa: „Našou apoštolskou mocou ustanovujeme sviatok nášho Pána Ježiša Krista Kráľa, ktorý sa má sláviť každoročne po celom svete poslednú nedeľu v októbri, bezprostredne pred sviatkom Všetkých svätých. Nariaďujeme tiež, aby sa tohto dňa každoročne obnovilo zasvätenie ľudského pokolenia najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, čo nám prikázal každoročne opakovať náš predchodca v blahej pamäti Pius X.“ Za týmto nariadením nasleduje štrnásta časť Požehnanie plynúce z ustanovenia sviatku Krista Kráľa, v ktorej Pius XI. vysvetľuje, aký úžitok sa očakáva pre Cirkev, pre štát aj jednotlivých veriacich z uctievania Krista Kráľa. Po reforme liturgického kalendára dostal miesto na konci Cezročného obdobia, teda na konci liturgického roku. Tým sa vyzdvihuje aj jeho eschatologický charakter (gr. eschaton – týkajúci sa posledných vecí a udalostí).

Spracoval: Daniel Dian (podľa príspevku ThDr. PaedDr. Monika Slodičková, PhD.: Encyklika Pia XI. Quas primas (1925) o Kristovi Kráľovi podľa Mikuláša Russnáka. In: Duchovný pastier, revue pre teológiu a duchovný život. Trnava SSV, 2010, č. 1.)

( Zdroj: TK KBS )

„Myslím na to, aby som venoval čas starostlivosti o svoje srdce, modlitbe i službe druhým a Pánovi?“ – položil pápež otázku veriacim pri modlitbe Anjel Pána v nedeľu 12. novembra. Svätý Otec v apeloch po modlitbe upozornil na občiansku vojnu v Sudáne. Pamätal aj na Ukrajinu i na Palestínčanov a Izraelčanov sužovaných konfliktom.

Zuzana Klimanová – Vatikán

Na dnes pripadá 400. výročie smrti biskupa a mučeníka sv. Jozafáta, pripomenul pápež po modlitbe. Pri hrobe svätca v Bazilike sv. Petra sa dnes konala slávnostná Božská liturgia, ktorej predsedal kyjevsko-haličský vyšší arcibiskup Svjatoslav Ševčuk, hlava gréckokatolíckej cirkvi na Ukrajine. Prítomný bol aj generálny predstavený baziliánskeho rádu Robert Lisseiko, OSBM.

Príhovor Svätého Otca Františka pred modlitbou Anjel Pána

Drahí bratia a sestry, požehnanú nedeľu!

Dnešné evanjelium nám ponúka príbeh, ktorý sa týka zmyslu života každého z nás. Je to podobenstvo o desiatich pannách, ktoré boli povolané vyjsť v ústrety ženíchovi (porov. Mt 25, 1-13). Žiť znamená toto: je to jedna veľká príprava na deň, keď budeme povolaní vyjsť v ústrety Ježišovi! V podobenstve je však z tých desiatich panien päť múdrych a päť nerozumných. Pozrime sa na to, v čom spočívajú múdrosť a nerozumnosť. Múdrosť života a nerozumnosť života.

Všetky tie družičky sú tam prítomné, aby privítali ženícha, čiže chcú sa s ním stretnúť, tak ako aj my túžime po šťastnom naplnení života: rozdiel medzi múdrosťou a nerozumnosťou teda nespočíva v dobrej vôli. Nespočíva ani v dochvíľnosti, s akou prichádzajú na stretnutie: všetky tam boli. Rozdiel medzi múdrymi a nerozumnými je inde: spočíva v príprave. Text hovorí: múdre «si spolu so svojimi lampami vzali aj olej» (v. 4); tie nerozumné však nie. Tu je rozdiel: olej. A čo je jednou z charakteristík oleja? Že ho nie je vidieť: je vo vnútri lámp, nie je nápadný, avšak bez neho lampy nemajú svetlo.

Pozrime sa na seba a uvidíme, že náš život je vystavený rovnakému riziku: mnohokrát sme veľmi pozorní na výzor, na vonkajškovosť, dôležité je dobre sa starať o svoj imidž a robiť dobrý dojem na druhých. Ježiš však hovorí, že múdrosť života spočíva inde: v starostlivosti o to, čo nie je vidieť, avšak je dôležitejšie, starostlivosť o srdce. Starostlivosť o vnútorný život. Znamená to vedieť sa zastaviť a načúvať svojmu srdcu, bdieť nad svojimi myšlienkami a pocitmi. Koľkokrát nevieme, čo sa odohralo v našom srdci počas dňa. Čo sa odohráva vnútri každého z nás?

Múdrosť znamená vedieť si vytvoriť priestor pre ticho, vedieť načúvať sebe i druhým. Znamená vedieť sa zrieknuť nejakého kúska času stráveného pred displejom telefónu, aby sme hľadeli na svetlo v očiach druhých, vo vlastnom srdci, v Božom pohľade na nás. Znamená to nenechať sa chytiť do pasce aktivizmu, ale venovať čas Pánovi, načúvaniu jeho slovu.

Evanjelium nám dáva správnu radu, aby sme nezanedbávali olej vnútorného života, „olej duše“: hovorí nám, že je dôležité pripraviť ho. V príbehu skutočne vidíme, že panny už majú lampy, avšak musia si pripraviť olej: musia ísť k obchodníkom, kúpiť ho, naliať ho do lámp… (porov. v. 7.9). Tak je to aj pre nás: vnútorný život sa nedá improvizovať, nie je to záležitosť chvíľky, raz za čas, raz a navždy. Vnútorný život treba pripravovať tak, že mu každý deň venujeme trochu času, s vytrvalosťou, stálosťou, ako sa to robí pri každej dôležitej veci.

Môžeme si teda položiť otázku: Čo ja pripravujem v tomto období života? Čo pripravujem v mojom vnútri? Možno sa snažím odložiť si nejaké úspory, myslím na dom alebo nové auto, na konkrétne projekty… Sú to dobré veci. Myslím však aj na to, aby som venoval čas starostlivosti o svoje srdce, modlitbe a službe druhým, Pánovi, ktorý je cieľom života? Skrátka, ako je to s olejom mojej duše? Každý z nás nech si položí túto otázku: ako je to s olejom mojej duše? Živím ho a udržiavam v dobrom stave?

Nech nám Panna Mária pomáha strážiť si olej vnútorného života.

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Andrej Klapka a Zuzana Klimanová)

Zdroj: Vatican news.va

Foto: Vatican Media

Vatikán 15. novembra (VaticanNews) Počas generálnej audiencie v stredu 15. novembra pápež František pokračoval v cykle katechéz o apoštolskej horlivosti, pričom oznámil, že po predstavení svedkov ohlasovania evanjelia, chce v nasledujúcich katechézach zhrnúť tento cyklus do štyroch bodov, inšpirovaných apoštolskou exhortáciou „Evangelii gaudium“, od ktorej tento mesiac uplynie desať rokov.

Prvý bod, na ktorý sa dnes zameral je „radosť z ohlasovania“. Na audiencii na Námestí sv. Petra  nechýbali Slováci, medzi nimi skupiny z farností Michal nad Žitavou a Milošová pri Čadci. Pápež po katechéze a pozdravoch veriacich rôznych jazykov vyslovil výzvu k modlitbe za všetky národy trpiace vojnou:

„Modlime sa, bratia a sestry, za mier, osobitne za sužovanú Ukrajinu, ktorá tak veľmi trpí, a potom za ľudí vo Svätej zemi, v Palestíne a Izraeli. Nezabúdajme ani na Sudán, ktorý tak veľmi trpí. A myslime na všetky ďalšie miesta, kde prebiehajú vojny. Je toľko vojen! Modlime sa za pokoj: každý deň nech si niekto nájde čas na modlitbu za pokoj. Chceme mier. Všetkým žehnám!“

Katechéza o evanjelizačnom nadšení (26): Ohlasovanie je radosť

Na úvod generálnej audiencie zaznelo čítanie z Evanjelia podľa Lukáša (2,8-11):

«V tom istom kraji boli pastieri, ktorí v noci bdeli a strážili svoje stádo. Tu zastal pri nich Pánov anjel a ožiarila ich Pánova sláva. Zmocnil sa ich veľký strach, ale anjel im povedal: „Nebojte sa. Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán.»

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

po tom, čo sme sa stretli s rozličnými svedkami ohlasovania evanjelia, zhrniem tento cyklus katechéz o apoštolskej horlivosti do štyroch bodov, inšpirovaných apoštolskou exhortáciou Evangelii gaudium, od ktorej vydania tento mesiac uplynie desať rokov. Prvý zo štyroch bodov, na ktorý sa dnes pozrieme, sa nemôže týkať ničoho iného, než postoja, od ktorého závisí podstata evanjelizácie: a teda radosti. Radosť. Kresťanské posolstvo, ako sme počuli zo slov, ktoré anjel adresuje pastierom, je ohlasovaním «veľkej radosti» (Lk 2, 10). A čo je dôvodom? Dobrá zvesť, prekvapenie, krásna udalosť? Oveľa viac, je ním osoba: Ježiš! Ježiš je radosťou. On je Bohom, ktorý sa stal človekom a ktorý prišiel k nám. Otázka, drahí bratia a sestry, teda neznie, či ho ohlasovať, ale ako ho ohlasovať, a týmto „ako“ je radosť. Buď Ježiša ohlasujeme s radosťou, alebo ho neohlasujeme, pretože iný spôsob ohlasovania nie je schopný priniesť pravdivú skutočnosť o Ježišovi.

Preto kresťan, ktorý je nešťastný, smutný či nespokojný alebo, čo je ešte horšie, urazený a plný zášte, nie je vierohodný. Bude hovoriť o Ježišovi, no nik mu neuverí! Raz mi jeden človek povedal, keď hovoril o takýchto kresťanoch: „Sú to kresťania s rybacím výrazom tresky!“ Čo znamená, nič nevyjadrujú, sú akýsi nijakí. Radosť je neodmysliteľná. Je nevyhnutné, aby sme bdeli nad svojimi pocitmi.

Evanjelizácia sa koná nezištne, pretože vychádza z plnosti, nie z nátlaku. A keď robíme evanjelizáciu, alebo ju chceme robiť, na základe ideológií, takto to však nejde, – to nie je evanjelizácia, to nie je evanjelium. Evanjelium nie je ideológia: evanjelium je ohlasovanie, hlásanie radosti. Ideológie sú všetky chladné. Evanjelium má teplo radosti. Ideológie sa nevedia usmievať, evanjelium je úsmev, vyvoláva u nás úsmev, pretože sa dotýka našej duše Dobrou zvesťou.

Ježišovo narodenie je v dejinách, tak ako aj v živote, počiatkom radosti. Spomeňme si, čo sa stalo učeníkom z Emauz, ktorí od radosti nemohli uveriť. A potom aj tí ostatní, teda všetci učeníci spolu, keď Ježiš prišiel do Večeradla, od radosti nemohli uveriť. Radosť, že máme zmŕtvychvstalého Ježiša. Stretnutie s Ježišom vždy prináša radosť, a ak to tak nie je, potom to nie je skutočné stretnutie s Ježišom.

To, čo robí Ježiš s učeníkmi nám hovorí, že prví, ktorí majú byť evanjelizovaní, sú učeníci. Tými prvými, ktorí majú byť evanjelizovaní sme my, kresťania. Toto je veľmi dôležité.

Ponorení do dnešnej rýchlej a zmätenej atmosféry by sme sa vlastne aj my mohli ocitnúť v situácii, keď žijeme vieru s jemným pocitom rezignácie, presvedčení, že evanjelium už nikto nepočúva a že už nestojí za námahu ho ohlasovať. Dokonca by sme mohli byť pokúšaní myšlienkou nechať „ostatných“ ísť vlastnou cestou. Naopak, práve teraz je čas vrátiť sa k evanjeliu, aby sme objavili, že Kristus «je stále mladý a je neustálym prameňom novosti» (Evangelii gaudium, 11).

Tak ako tí dvaja z Emauz, vraciame sa do každodenného života s elánom toho, kto našiel poklad – tí dvaja učeníci boli radostní, lebo našli Ježiša a on im zmenil život. A zisťujeme, že ľudstvo oplýva bratmi a sestrami, ktorí čakajú na slovo nádeje. Evanjelium je aj dnes očakávané: človek dneška je ako človek každej doby: potrebuje ho, tak ako aj civilizácia naprogramovanej neviery a inštitucionalizovanej sekularity. Ba predovšetkým spoločnosť, ktorá nedáva priestor náboženskému zmyslu a opúšťa ho, potrebuje Ježiša.

Toto je priaznivá chvíľa na ohlasovanie Ježiša. Preto by som chcel všetkým zopakovať: «Radosť z evanjelia napĺňa srdce a celý život tých, ktorí sa stretávajú s Ježišom. Tí, ktorí sa ním nechávajú zachrániť, sú oslobodení od hriechu, od smútku, od vnútornej prázdnoty, od izolácie. S Ježišom Kristom sa vždy rodí a znovuzrodzuje radosť. (tamže, 1) Nezabúdajme na to.

A ak niekto z nás nevníma túto radosť, nech si položí otázku, či našiel Ježiša. Ide o vnútornú radosť. Evanjelium ide vždy cestou radosti, je to veľké ohlasovanie. Pozývam každého kresťana, nech je kdekoľvek a v akejkoľvek situácii, aby ešte dnes obnovil svoje stretnutie s Ježišom Kristom. Každý z nás nech si dnes nájde chvíľu času a premýšľa: „Ježišu, ty si vo mne: chcem sa s tebou stretnúť každý deň. Ty si osoba, nie idea; ty si spoločník na ceste, nie akýsi program. Ty si Láska, ktorá vyrieši toľko problémov. Ty si začiatok evanjelizácie. Ty, Ježiš, si zdrojom radosti.“ Amen.

Úvod správy: Miroslava Holubíková.
Preklad katechézy: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Andrej Klapka, Zuzana Klimanová

Foto: Jaroslav Fabian

Bratislava 16. novembra (TK KBS) Na Deň boja za slobodu a demokraciu (17. november) pripravil košický arcibiskup metropolita a predseda KBS Mons. Bernard Bober vyjadrenie, ktoré prinášame v plnom znení.

–

Pripomíname si 34 rokov od pádu komunistického režimu a vykročenie do slobodnej spoločnosti. Naštartoval sa vtedy dlho očakávaný demokratický proces, v ktorom nesmieme ustať ani dnes.

Nezabúdajme, aké je dôležité nestrácať zo zreteľa ideály a podieľať sa na ich realizácii každodenným úsilím, ktoré má odzrkadľovať náš nezakalený postoj k hodnotám, ako je pokora, súcit, empatia, milosrdenstvo a radosť.

Z nášho kresťanského povolania vyplýva život podľa čností. Buďme preto pre našu spoločnosť citeľným príspevkom a obohatením práve v tomto duchu, nie elitou, ktorá sa chce presadiť a zviditeľniť v logike súťaživosti a bojovnosti.

Prajem všetkým občanom Slovenskej republiky, aby sme hľadali a uplatňovali v našich vzťahoch tú pravú slobodu, ktorá posilňuje každého v jeho najhlbšej dôstojnosti.

Zdroj: tkkbs

Od poludnia 8. do polnoci 9. novembra môže za zvyčajných podmienok získať úplné odpustky veriaci, ktorý nábožne navštívy katedrálny chrám a tam sa pomodlí Otče náš a Verím v Boha.

Podľa tradície sa v tento deň už od 12. storočia slávi výročie posviacky baziliky, ktorú dal v Lateráne postaviť cisár Konštantín. Táto slávnosť bola najprv sviatkom mesta Ríma, neskôr sa na počesť baziliky zvanej „Matka a hlava všetkých kostolov mesta a sveta“ rozšírila na celý rímsky obrad ako znak lásky a jednoty s Petrovou katedrou, ktorá, ako píše svätý Ignác Antiochijský, „predsedá celému spoločenstvu lásky“.

Lateránsku baziliku posvätil pápež Silvester 9. novembra roku 324. Najprv bola zasvätená Najsvätejšiemu Spasiteľovi, neskôr, počas pontifikátu svätého Gregora Veľkého, aj svätému Jánovi Krstiteľovi a svätému Jánovi Evanjelistovi. Lateránska bazilika so susednými palácmi slúžila niekoľko storočí aj ako stále sídlo rímskeho biskupa, naposledy pápeža Bonifáca VIII. (Zdroj: lh.kbs.sk)

Zdroj: farnostlipany.sk

To, čo sa udialo za posledné štyri týždne v Ríme je znamením nádeje pre svet, ktorý sa nachádza na pokraji priepasti. Ukazuje cestu pre misionársku Cirkev, ktorá sa konečnou realizáciou Druhého vatikánskeho koncilu nebojí noviniek, ktoré navrhuje Duch Svätý.

Andrea Tornielli

Vo svete, ktorý je v plameňoch a nachádza sa na pokraji priepasti nového svetového konfliktu; vo svete, ktorý je poznačený neschopnosťou počúvať a nenávisťou, ktorá podnecuje vojny a násilie odrážajúce sa aj na digitálnom kontinente, je určite novinkou, že sa štyristo ľudí zišlo na mesiac mimo domova, aby sa modlili, počúvali sa navzájom a diskutovali.

Synodálna Cirkev, na ktorej dnes trvá pápež František, predstavuje malé semienko nádeje: je stále možné viesť dialóg, prijímať sa navzájom, odložiť do úzadia dôležitosť vlastného ega, aby sa prekonali polarizácie a dospelo sa k široko zdieľanému konsenzu. Žijeme v temnej hodine, v čase, keď sa vojny a terorizmus, ktoré masakrujú civilistov a zabíjajú deti, udržiavajú pomocou opory verbálneho násilia a jednohlasnosti. Temná hodina, v ktorej sa dokonca aj „mier“, „dialóg“, „rokovania“ a „prímerie“ stali nevysloviteľnými slovami. Temná hodina poznačená nedostatkom odvahy, prezieravosti a diplomatickej kreativity na všetkých úrovniach – počnúc vládami a vládnucimi triedami.

Naozaj sa treba pevne zopnúť v modlitbe. Skutočne existuje prorocký hlas, ktorý je schopný povstať a vystupovať nad záujmy, ideológie a stranícku príslušnosť, ktorý treba podporiť a nasledovať: je to hlas rímskeho biskupa. Vo svete, ktorý je v plameňoch, predstavuje synoda, ktorú sme slávili v októbri, malé semienko, ktoré, ako dúfame, bude mať dôsledky pre budúcnosť Cirkvi a celého ľudstva.

Pri pohľade na Cirkev a jej poslanie, ak analyzujeme súhrnný dokument tohto prvého zasadania jedinej synody, ktorá bude mať o rok svoj záver – je to text odhlasovaný s veľmi vysokým percentom súhlasu – v ňom objavíme pomerne veľa noviniek. Predovšetkým ďalšie uvedomenie si potreby uplatňovať učenie posledného koncilu, pokiaľ ide o jedinečné povolanie, ktoré sa týka nás všetkých pokrstených.

Na každej stránke evanjelia sa proti Ježišovi, ktorý sa každému priblížil a s každým sa rozprával, stavajú kasty a bojujú proti nemu kňazi tej doby, zvyknutí klásť ťažké bremená na plecia iných, zákonníci, znalci zákona, učitelia náuky. Je potrebné hľadieť na Nazaretského, aby sa v Cirkvi na všetkých úrovniach, od Rímskej kúrie až po najmenšie farnosti, obnovilo vedomie, že každé ministérium je službou, a nie mocou, a skutočne „slúži“ vtedy, ak ľudí spája, zjednocuje, robí ich spoluzodpovednými, vytvára bratstvo, svedčí o Božom milosrdenstve, nie vtedy keď odcudzuje, nie keď upevňuje privilégiá, nie keď vytvára hranice rozdelenia medzi tými, ktorí sú vysvätení, a tými, ktorí nie sú, nie keď považuje (možno viac skutkami ako slovami) laika za pokrsteného druhej kategórie.

Zároveň je potrebné vyhnúť sa riziku zo strany pokrstených, tých, ktorí nie sú povolaní ku kňazskému povolaniu, ale k iným formám svedectva a služby v jedinom pokrstenom kňazstve, že sa budú chcieť klerikalizovať a nechajú sa klerikalizovať, že vytvoria malú kastu „angažovaných laikov“.

Synoda o synodalite bude semienkom nádeje, ak čas milosti, ktorý zažili muži (väčšinou muži a biskupi) a ženy zhromaždení v Ríme, bude svedčiť o metóde, ktorú treba trpezlivo uplatňovať v každom prejave života kresťanských spoločenstiev. Nebude semienkom nádeje, ak sa zredukuje na byrokratické plnenie, možno tým, že vloží do mixéra „cirkevného“ a sebareferenčného jazyka zmes starých klerikálnych kategórií. Tých cirkevných, ktoré slovami hovoria, že chcú uplatňovať koncil, ale potom konajú s predkoncilovými kategóriami prostredníctvom zaužívanej praxe, s biskupmi a kňazmi, ktorí rozhodujú, a ostatnými pokrstenými, ktorí sa musia obmedziť na to, aby tieto rozhodnutia uviedli do praxe.

V práve zverejnenej súhrnnej správe sa potom hovorí o spoločnej potrebe dať viac priestoru ženám, ženskému dôvtipu, mariánskemu princípu, ktorý je v Cirkvi veľmi dôležitý. Aj tu by stačilo mať odvahu viac sa pozerať na evanjelium a viac dôverovať Ježišovi. Pod krížom zostali ženy, vtedy keď sa apoštoli a učeníci (okrem Jána) rozutekali. Kým on zomieral, ony ostávali. A práve ich prezieravosti a odvahe opustiť večeradlo vďačíme za prvé ohlásenie vzkriesenia. Pri prázdnom hrobe boli najprv ženy, nie muži, nie vystrašení apoštoli, ktorí zostali zamknutí vo svojich domovoch. Prvé oznámenie najšokujúcejšej novinky v dejinách ľudstva – o Bohu, ktorý sa stal človekom, zomrel za nás a potom vstal z mŕtvych, čím nás urobil súčasťou svojho plánu – urobili ženy, nie muži. Ony sú svedkami toho, čo videli, prázdny hrob, ony sú prvé, ktoré hovoria, že Ježiš žije. Ony prednášajú prvú homíliu o kerygme, o základných veciach našej viery, apoštolom a učeníkom, ktorí sú stále zdesení tým, čo sa stalo na Veľký piatok. Stačilo by začať odtiaľto, aby sme si všetci uvedomili, že ženy si treba v Cirkvi oveľa viac vážiť na všetkých úrovniach a prekonať metlu klerikalizmu, choroby, ktorá je žiaľ, stále hlboko zakorenená a ktorú Petrov nástupca opakovane odsúdil. Treba dúfať, že synodálny súhrnný dokument bude predstavovať bod, z ktorého niet návratu pri obnove evanjeliových východísk aj v tejto oblasti.

Ďalším prvkom, ktorý vyplýva z textu odhlasovaného členmi synody, je text o prijímaní zranených. Prijímanie chudobných – blízkosť k nim a prednostná voľba pre nich je učením Ježiša Krista a tradíciou cirkevných otcov, nie je len sociologickou kategóriou či objavom teológie oslobodenia – a prijímanie migrantov, v ktorých kresťan nemôže nevidieť odraz tváre Svätej Rodiny z Nazareta na úteku. Ale aj prijímanie tých, ktorí sú „neštandardní“, ktorí sú vzdialení, ktorí sú „nepohodlní“.

Opäť sa musíme vrátiť k evanjeliu a k tej veľmi účinnej syntéze obsiahnutej v slovách, ktoré rímsky biskup zveril mladým účastníkom Svetových dní mládeže v Lisabone, keď zopakoval, že v Cirkvi je naozaj miesto pre všetkých, „todos, todos“. Na každej stránke evanjelia vidíme, ako Nazaretský láme tabu a zaužívané tradície, rúca tabu a pokrytectvo, aby prijal hriešnika, zraneného, odvrhnutého, bezprávneho, skazeného, vzdialeného, toho, kto nie je „z nás“.

Všetkým nám pomôže, ak sa vrátime k dynamike toho, čo sa stalo v Jerichu v marci tridsiateho roku, niekoľko dní pred Ježišovým umučením, smrťou a zmŕtvychvstaním, keď sa Majster, prechádzajúci pod planým figovníkom, pozrie hore a osloví malého skorumpovaného mýtnika, ktorého všetci nenávidia, a pozve sa do jeho domu. Zachej prijíma Nazaretského, spoznáva svoj hriech a obracia sa. Toto obrátenie je však dôsledkom toho, že sa naňho najprv niekto s láskou pozrel, prijal ho a obdaril milosrdenstvom. Nie je to nevyhnutná podmienka. Potrebná je Cirkev, ktorá je schopná pozerať sa rovnakým pohľadom ako Ježiš na každú ženu a každého muža s ich biedou, s ich hriechom, aby sa cítili prijatí, a aby sme ich sprevádzali s trpezlivosťou a nehou, dôverujúc v pôsobenie milosti a jej konanie v Božom čase a spôsobom v srdciach ľudí a v ich príbehoch.

A napokon, ako by sme mohli mimochodom nespomenúť body, v ktorých synoda vo svojej syntéze vyzýva k revízii kanonického práva, k tomu, aby sme s väčšou presvedčivosťou a konkrétnosťou pokračovali na ceste ekumenizmu a viac využívali existujúce synodálne štruktúry. A tiež, aby sme sa vydali cestou, ktorú nám naznačil svätý Ján Pavol II. už v roku 1995 v súvislosti so službou pápeža, a to „nájsť takú formu vykonávania primátu, ktorá sa v žiadnom prípade nevzdá základnej povahy svojho poslania, ale bude otvorená novej situácii“ (Ut unum sint).

Preklad Martin Jarábek

zdroj: vatican news