
70. výročie požehnania kostola

Ako ďalší krok v snahe o rozvoj kultúry života – v duchu odkazu sv. Jána Pavla II., predovšetkým so zameraním na zastavenie zabíjania nenarodených detí – sa biskupi rozhodli zorganizovať ďalší Národný pochod za život, ktorý sa uskutoční v Bratislave 22. septembra 2019.
Snívame o Slovensku plnom úcty k životu. Snívame o krajine kde vládne dobroprajnosť, vzájomná úcta, porozumenie a spravodlivosť. Kde je chránený život a dôstojnosť každého človeka od počatia po prirodzenú smrť. Kde sú si ľudia rovní v dôstojnosti a právach a majú odhodlanie chrániť život a dôstojnosť každého. Kde sa preukazuje solidarita a pomoc najmä tým najbiednejším, najzraniteľnejším a najnevinnejším.
Od 6.januára prebieha modlitbová a pôstna reťaz za Národný pochod za život. Je formou prípravy a potrvá až do 22. septembra. Aj vy sa môžete zapísať prostredníctvom online prihlasovacieho formuláru, ktorý nájdete TU.
Ďakujeme!
Viac informácií a aktuality si môžete pozrieť na stránke Národného pochodu za život.
Zdroj: https://pochodzazivot.sk/
Od 26. septembra do 15. decembra 2019 bude Slovenskom putovať relikviár v životnej veľkosti (80x60x200cm) s pozostatkami sv. Vincenta de Paul. Tím členov vetiev vincentskej rodiny pod záštitou Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul a Spoločnosti dcér kresťanskej lásky pripravuje putovanie relikvií svojho zakladateľa po území Slovenskej a Českej republiky.
Cieľom tohto putovania bude oboznámiť verejnosť so životom a dielom tohto veľkého francúzskeho svätca sedemnásteho storočia, ako aj priniesť jeho orodovanie a milosti vyprosené jeho prostredníctvom k ľuďom, ktorí to najviac potrebujú a ktorí o ne prosia. Zúčastnení si budú môcť na rôznych miestach uctiť pozostatky sv. Vincenta, dozvedieť sa viac o živote svätých inšpirovaných jeho charizmou a vzorom, ako aj o dielach, ktoré boli založené v duchu vincentskej charizmy.
Svätý Vincent navštívi okrem väčších miest a katedrál aj farské kostoly v obciach, kde pôsobia jednotlivé vetvy vincentskej rodiny, hospice a školy, sesterské domy a kňazské semináre a iné miesta, ktoré sa dotýkajú jeho charizmy – ohlasovať radostnú zvesť Evanjelia ľuďom na okraji spoločnosti a formácia diecézneho kléru.
Na mnohých miestach bude príchod relikvií doplnený aj sprievodným programom v podobe svätej omše, nočnej vigílie, prezentácie o živote Janka Havlíka (slovenského seminaristu Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul, ktorého proces blahorečenia bol na diecéznej úrovni ukončený 24. februára 2018 a bol postúpený do Ríma) i jednotlivých vetiev vincentskej rodiny.
Bližšie informácie o miestach a dátumoch príchodu relikvií ako aj o sprievodnom programe budeme poskytovať postupne s blížiacim sa dátumom začiatku putovania.
Súčasťou prípravného programu bude zoznámenie verejnosti so sv. Vincentom a jeho charizmou skrze rôzne médiá. Pripravené sú rozhovory s predstavenými a členmi jednotlivých vetiev vincentskej rodiny o Vincentovi, vincentských svätých ako aj samotných vetvách; dokumenty o charizme, ktorá je taká aktuálna a potrebná pre dnešný svet; ako aj zamyslenia v duchu tejto charizmy do každodenného života.
Podrobný životopis ako aj najnovšie informácie ohľadom putovania môžete nájsť na našich stránkach: www.vincentini.sk; alebo na facebooku a instagrame.
Kontakt na mediálny tím: 03juraj@gmail.com 0948 171 391, Juraj Švec vincentky.archiv@gmail.com 0903 245 517, sr. Marianna Bucková DKL
Svätý Vincent de Paul sa narodil 24. apríla 1581 v dedinke Pouy, v Gaskónsku. Za kňaza bol vysvätený 23. septembra 1600. Väčšinu života strávil v Paríži, kde aj zomrel 27. septembra 1660. Nad jeho smrťou smútilo celé Francúzsko. Jeho bohatý život nie je možné opísať na pár riadkoch. Keď bol duchovným v šľachtickej rodine de Gondi, jedného dňa ho požiadali, aby vyspovedal sedliaka na ich majetkoch v dedine Gannes. Vincent mu navrhol generálnu spoveď. Po nej chorý muž pred grófkou i pred svojimi príbuznými prehlásil, že by bol určite zatratený, lebo od mladosti zatajoval ťažké hriechy, z ktorých sa hanbil vyznať. Takto Vincent objavil duchovnú chudobu. Pani de Gondi vyzvala Vincenta, aby poučoval dedinský ľud o viere v Boha. Prvú kázeň mal Vincent v dedine Folleville 25. januára 1617. Tento dátum sa považuje za zrod vincentskej charizmy. To dalo podnet na založenie Misijnej spoločnosti (1625) a na konanie ľudových misií.
Vo farnosti Chatillon-les-Dombes mu povedali o chudobnej rodine, ktorá nemala peniaze na lieky ani na jedlo. Keď vyzval ľudí pomôcť im, nanosili naraz veľa jedla. Uvedomil si potrebu organizácie milosrdenstva, a preto založil prvý laický spolok „Bratstvo kresťanskej lásky“. Vincent potom zakladal podobné charitné spolky vo všetkých farnostiach, kde konal misie. Takto spoznal materiálnu chudobu. Tretie spoločenstvo, ktoré Vincent založil, sa úzko spája so sv. Lujzou de Marillac. Dňa 29. novembra 1633 prijala Lujza do svojho bytu prvých päť dievčat, aby ich pripravila na nové povolanie – pre službu chudobným. To je pamätný deň založenia Spoločnosti dcér kresťanskej lásky, ktorá sa pod vedením Vincenta a Lujzy s Božou pomocou veľmi rýchlo rozšírila. V roku 1631 začal Vincent konať dielo, po ktorom snáď najviac túžil: pripravovať kandidátov na kňazskú vysviacku. Parížsky arcibiskup nariadil všetkým seminaristom vo svojej diecéze absolvovať desaťdňové duchovné cvičenia.
Vincent mal neustále otvorené oči a snažil sa zmierňovať biedu,
kdekoľvek sa mu naskytla príležitosť. Vo všetkých svojich dielach
dôveroval v Božiu prozreteľnosť. Vincent povzbudzoval svojich
nasledovníkov k tzv. indiferentizmu, či svätej ľahostajnosti. Spočíva v
prijatí vonkajších okolností, ktoré nemôžeme ovplyvniť, ako Božej vôle,
ktorá nás sprevádza a nebojí sa použiť aj prípadné prekážky a utrpenie
k vyliatiu nových milostí. Vincent žil v úplnom sebadarovaní v Božej
službe. Ako sám hovoril, on iba pokračoval v diele Ježiša Krista. Vo
viere hľadel na chudobných ako na trpiace údy Kristovho tela. Za
blahoslaveného bol vyhlásený roku 1729; za svätého 16. júna 1737. Pápež
Lev XIII. ho vyhlásil za patróna charitatívnych diel, ktoré sa ním na
celom svete inšpirujú. Liturgickú spomienku slávime 27. septembra.
Zo zdroja: https://kvrps.sk/
Bratislava 1. 7. 2019/ V Partizánskom sa posledný júnový piatok konala prvá kajúcna tryzna za nenarodené deti. Mala charakter verejného odprosenia za hriechy voči nenarodeným deťom na mestskom cintoríne Šípok.
„Pokánie je najlepším začiatkom pre to, aby sa mohla zmeniť situácia nenarodených a postoj verejnosti k nim. Iste je dôležité osobné pokánie, ale nemenej dôležité je tiež urobiť ho verejne. Verejne, lebo ho prednášame za mnohých a odprosujeme mnohých. Preto sme sa rozhodli počas prípravy Národného pochodu za život pripraviť podklad pre verejné odprosenie za hriechy voči nenarodeným deťom a podnietiť miestne komunity k ich uskutočneniu. Veď len za minulý rok sa v dôsledku umelého potratu nedožilo svojho narodenia vyše 6000 ľudských bytostí, od roku 1956 je to už jeden a pol milióna nenarodených detí,“ hovorí Marek Michalčík, hlavný zodpovedný za prípravu pochodu.
V Partizánskom sa na cintoríne zhromaždili svetské i cirkevné autority, aby odprosovali za svoje hriechy i za hriechy predkov. „Prítomných privítal dekan Vladimír Farkaš. Po čítaní biblických textov predniesla slová pokánia Štefánia Sklenárová, kazateľka evanjelickej cirkvi metodistickej. Zástupcom svetských autorít na verejnom odprosení bol primátor Partizánskeho Jozef Božik, ktorý v príhovore pripomenul postoj vďačnosti za každé počaté dieťa. V závere prítomných požehnali duchovní troch cirkví pôsobiacich na území mesta,“ uviedol jeden z účastníkov tryzny a člen prípravného tímu Národného pochodu za život Dušan Škurla.
Kajúcna tryzna za nenarodené deti má charakter spoločného a verejného odprosenia. Organizátori Národného pochodu za život pozývajú aj ďalších záujemcov, aby pripravili vo svojich obciach a mestách podobné podujatia. Základné informácie, ako to môžu urobiť, je možné nájsť na stránke https://pokanie.pochodzazivot.sk/
Zdroj: www.pochodzazivot.sk
Prešlo šesť rokov odo dňa 13. marca 2013, kedy bol za pápeža zvolený František, 265. nástupca sv. Petra – prvý pápež pochádzajúci z amerického kontinentu, prvý jezuita, prvý, ktorý si zvolil meno Žobráčika z Assisi. Pripomeňme si jeho doterajší pontifikát v číslach.
Počas doterajších 2191 dní na Petrovom stolci pápež František predniesol:
– vyše 1000 homílií, z ktorých viac než 670 bolo počas svätých omší v Dome sv. Marty, ako živé spontánne lectio divina;
– vyše 1200 verejných príhovorov;
– 264 katechéz počas stredajších generálnych audiencií (na témy: Rok viery, osobitne Krédo, sviatosti, dary Ducha Svätého, Cirkev, rodina, milosrdenstvo, kresťanská nádej, svätá omša, krst, sviatosť birmovania, Desatoro Božích prikázaní, modlitba Otčenáš). Okrem toho predniesol 342 krátkych katechéz o evanjeliu nedele či slávnosti pri modlitbe Anjel Pána a Raduj sa, nebies Kráľovná;
– Svätý Otec vydal dve encykliky (Lumen fidei, kompletizujúc to, čo začal Benedikt XVI., a Laudato si´); tri apoštolské exhortácie (Evangelii gaudium, programový text pontifikátu, ktorý je základom pre jeho pochopenie v celej šírke a potom Amoris laetitia a Gaudete et exsultate);
– vydal 36 apoštolských konštitúcií (medzi nimi Episcopalis communio, Veritatis gaudium a Vultum Dei quaerere), 27 apoštolských listov motu proprio a jednu bulu vyhlasujúcu Jubileum milosrdenstva (Misericordiae Vultus);
– ako pápež predsedal trom synodám, dvom o rodine a jednej o mladých;
– uskutočnil 27 medzinárodných ciest, v rámci ktorých navštívil 41 krajín všetkých kontinentov okrem Oceánie a absolvoval 24 ciest v Taliansku; – medzi početnými kanonizáciami za jeho pontifikátu pripomíname svätorečenietroch pápežov: Jána XXIII., Jána Pavla II., Pavla VI., ako aj Matky Terezy z Kalkaty, Oscara Romera, fatimských pastierikov Hyacinty a Františka, rodičov sv. Terézie z Lisieux, či dvoch mystičiek: Angely z Foligna a Alžbety od Najsvätejšej Trojice;
– pápež má svoj účet na sociálnej sieti Twitter v deviatich jazykoch (@pontifex), so 48 miliónmi nasledovníkov a na sociálnej sieti Instagram (Franciscus) má takmer šesť miliónov priaznivcov.
Zdroj: www.vaticannews.va/sk.html
Pred 70 rokmi, 12. marca 1949, prijal kardinál Jozef Tomko v Lateránskej bazilike kňazskú vysviacku. Emeritný prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov, ktorý 11. marca oslávil svoje 95. narodeniny sa pri príležitostí jubileí podelil pre Vatikánsky rozhlas so svedectvom.
Otec kardinál, pred 70 rokmi, keď ste prijali z rúk kardinála Luigiho Tragliu kňazstvo v Lateránskej bazilike, v ten istý večer 12. marca 1949 ste poslali cez Vatikánsky rozhlas do vlasti novokňazské požehnanie. Vtedy sa nedalo prísť ani Vašim príbuzným do Ríma, ani Vám mať primičnú svätú omšu v rodnej farnosti. V najbližších dňoch prídete na Slovensko pri Vašom kňazskom i životnom jubileu. Kde ho budete sláviť? A s akými pocitmi budete nastupovať v Ríme do lietadla?
Boli spomenuté určité udalosti, ktoré sú vždy veľmi radostné pre každého kňaza a novokňaza. Pre mňa nemuseli byť až natoľko, z tej príčiny, že som tu nemal nikoho z príbuzných, lebo nedovolili. Takže z toho hľadiska to bolo smutné. Mal som potom primície v Bazilike sv. Pavla… Tam som mal štyroch našich košických seminaristov a nejakých ľudí zo Slovenska, čo len tak náhodou sa tam dostavili a niektorých, čo tu boli v Ríme. Takže mohlo sa to zdať smutné. Ale ja som ten smútok cítil tak tlmene, pretože tu bola radosť, predovšetkým. Radosť z tej prvej omše, radosť z kňazstva.
Nuž, teraz, ako to vždy býva, keď sú také jubileá, si to uvedomujem, znovu celé tie okolnosti… Je to príležitosť poďakovať predovšetkým Pánovi. Vďaka. A to vďaka za dve také udalosti, ktoré sú pre každého dôležité. Samozrejme, ponajprv narodenie, vďaka za život, za ten fyzický život. A potom, kňazské svätenie. Vďaka za tú milosť svätenia. K tomu by sa azda bolo treba aj vrátiť, pretože to je dar Ducha, keď človek cíti, že dostáva Ducha, a to novým spôsobom, to je čosi veľké.
Tento dar ste niesli mnohé roky, v rôznych situáciách, misiách. Z dnešného pohľadu, možno sa to ani nedá tak v skratke zhrnúť, ale čo by ste považovali za osobitne cenné, alebo azda najcennejšie z tej životnej skúsenosti, čo Vám Pán Boh dal za tie roky?
Ja by som povedal predovšetkým, že napriek ťažkostiam, lebo život nebol ľahký, samozrejme, i napriek tomu odlúčeniu, napriek tomu mi Pán dal pokoj srdca. To je taký dar, keď ho človek získa, tak veru má čo ďakovať Pánu Bohu a musí si ho len pekne udržať a zveľaďovať. Zachovať si ten pokoj srdca.
Potom, druhý veľký dar, to bolo predovšetkým svätenie kňazské a potom svätenie na biskupa. Pretože to bolo v Sixtínskej kaplnke, bol som sám a svätil ma Ján Pavol II. Takže taká udalosť, a tam bola prítomnosť… tam už som tam mal voľakoho aj z rodiny pri tom, takže bolo to čosi aj také teplejšie. To bol veľký dar pre mňa, mimoriadne. Ale mohol som sa zas sústrediť na to, čo je centrálne, čo je duchovné, čo je osobné. Takže aj to akosi nebolo také dramatické a tragické, ale hlboké áno.
Čo by ste odkázali mladému človeku, dieťaťu 21. storočia, človeku, ktorý dnes začína vnímať vo svojom srdci, že ho Pán azda volá k službe druhým ako kňaz či misionár, alebo možno inak sa zasvätiť službe dobra a lásky, a takýto mladý muž, mladá žena, si uvedomuje, že má celý život pred sebou a stojí pred rozhodnutím nasadiť všetko?
No, to sú chvíle veľmi vážne a tam môžu prichádzať aj obavy, ako to bude, a ťažkosti, aj vnútorne, že človek je neistý ešte akosi naraz. Ja by som povedal len toľko: mať otvorené uši na Boží hlas. Uši a srdce. Pamätať si, že koniec koncov, tu ktosi ma volá. To nie je, že som len tak sám, na púšti, a nič tu nemám, nejaké zvláštne dôvody. Nie! Ktosi ma volá. Keď máme tento vnútorný cit, vnútorný hlas, tak veru treba na to veľmi dbať, zachytiť to, pestovať. A najmä pamätať, to čo povedal Kristus Pán: „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som vyvolil vás“. Tak treba premôcť každý strach a smelo ísť dopredu, rozhodnutie spraviť, neodkladať. Vedieť že ťa Boh miluje… A že ťa miluje osobne. Osobnou láskou, nie len voľajako tak všeobecne. Boh keď miluje, tak miluje! To je vážne. Tak utvrdiť sa v tom je veľmi dôležité.
Otec kardinál, často navštevujete Slovensko. Tentoraz znovu prídete sláviť svoje kňazské i životné jubileum. Kam máte namierené, kde budete sláviť?
No kde by to mohlo byť, samozrejme? Teda ponajprv v Košiciach, lebo sa zídu aj viacerí kňazi, ako počúvam, čo bude slávnosťou, myslím, nielen pre mňa, ale slávnosťou pre kňazstvo. Takže už sa na to teším, samozrejme, to bude v sobotu. A potom v nedeľu nato zas bude slávnosť v Udavskom, v tej farnosti aj s tým farským spoločenstvom, kde som ja vyrástol. Mnohí už ma nepoznajú, pretože sú toľké roky, čo som preč, ale zas občas sa objavím, raz-dvakrát do roka. Takže, myslím, predsa len je to čosi domáce, rodinné. Takže idem osláviť pre mňa tú udalosť, to jubileum, osláviť doma, vo vlastnej farnosti. Budem predovšetkým ďakovať za dar života a za dar kňazstva.
Rozhovor pripravil Jozef Bartkovjak SJ
Zdroj: www.vaticannews.va/sk.html
V adventnej dobe sme Božím Slovom často vyzývaní pripraviť cestu Pánovi, pretože ako nám to ukazuje aj dnešné prvé čítanie, z našej strany je postavená barikáda hriechu. Hriech je aktuálnou prekážkou medzi Bohom a človekom. Dôsledkom prvotnej pomýlenej voľby človeka je vláda nášho Ega, ktorá sa prejavuje v nás ako život pre seba a podľa seba, život čiste z prirodzených síl. Všetky tieto postoje nám zabraňujú prijať do seba Boha, ktorý je Láska. Boží plán s nami odhaľuje sv. Pavol v druhom čítaní: „V Kristovi sme bolí ešte pred stvorením sveta vyvolení, aby sme boli pred jeho tvárou svati a nepoškvrnení v láske.“ Teda naše predurčenia je výsostne pozitívne predurčenie ku Spáse, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali Božími deťmi na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaroval vo svojom milovanom Synovi.
Možno po pohľade na Boží plán s nami lepšie pochopíme, akým veľkým zlom je hriech, ktorý chce zmariť toto naše predurčenie. Kto pozná semináre duchovnej obnovy, dobre vie, koľko rôznych očistných procesov musí človek prejsť, kým je schopný života v Duchu Svätom. Každý mylný postoj je prekážkou k prijatiu Ducha Svätého.
Na pozadí povedaného, meditujme nad tým, aké zvláštna okolnosti museli predchádzať počatiu a narodeniu tej, ktorá bola vyvolená za matku Vteleného Slova, ktoré sa malo počať nie z prirodzených síl, ale z moci Ducha Svätého. Myslíte si, že Panna Mária mohla byť po duchovnej stránke obyčajná hriešna žena. Dostala zvláštne poslanie, ale aj zvláštne výsady. Boh ju pre predvídané zásluhy jej Syna oslobodzuje spod všeobecného zákona hriechu. V Nepoškvrnenej je celému ľudstvu dávaná možnosť, začať znovu.
Keď sa anjel pri Zvestovaní prihovára Panne Márii, neoslovuje ju menom, nehovorí to naše „Zdravas Mária“, ale povie „Raduj sa, plná milosti“. Je tu užité grécke slovo „kecharitomene“. Ako keby toto slovo vyjadrovalo jej podstatu. Mária je „plnosť milosti“. Milosť je jej podstatou. Keby sme to chceli vyjadriť po slovenský, museli by sme povedať, že Panna Mária s celou svojou krásou od svojho počatia až po slávnu korunováciu v nebi, je milosťou. Nevytvorila sa sama, ale prišla ako Boží dar. Jej život je od prvého momentu modelovaný Duchom Svätým. K tomu, aby Mária bola matkou Spasiteľa, bola od Boha obdarovaná darmi, hodnými takej veľkej úlohy. Aby mohla dať slobodný súhlas svojej viery ku svojmu vyvoleniu, ktoré jej bolo oznámené, bolo potrebné, aby bola celá nesená Božou milosťou.
To, čo my ľudia dokážeme vytvoriť sami, čiste ľudskými silami, zostáva v oblasti ľudskej slušnosti. Vieme zmeniť svoje vonkajšie chovanie, ale nevieme zmeniť svoje vnútorne bytie. Cela podstata dedičného hriechu spočíva v tom, že človek nechce prijať svoj život a svoje bytie ako milosť Božiu, ale chce si sám svoj život riadiť a utvárať. Týka sa to rovnako nás, čo chodíme do kostola a vyznávame, že sme veriaci, ako aj tých, ktorí do svojho života a do svojich myšlienok Pána Boha vôbec nevpustia. Mária prijíma svoje bytie ako Boží dar. Sama priznáva a vyznáva: „veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný“. Každý človek, ktorý sa v dôvere Bohu odovzdáva, začína spolu s Pannou Máriou prežívať tieto „veľké veci“. Začína prežívať Ježiša ako svoj Život.
O nás všetkých platí to, čo hovorí Dávid: „Naozaj som sa v neprávosti narodil a hriešneho ma počala moja mať.“ My všetci sme sa počali „bezbožní a bezmocní“, okrem tej, ktorú dnes oslavujeme. V tajomstve dnešnej slávnosti vyznávame, že Kristus, ale i Panna Mária, sú prvotinou nového stvorenia. Cirkevní otcovia učia, že Mária je rajom, do ktorého diabol nikdy nemal prístup. Chcú tým povedať, že Mária nikdy vedome ani podvedome nenadviazala spojenie s diablom. Už v okamihu svojho počatia, bola zvláštnym spôsobom uchránená od dotyku tej neprávosti, v ktorej sme sa my všetci ostatní počali. Ona prijíma do seba Krista a stáva sa „zbožnou a mocnou“ na rozdiel od nás „bezbožných a bezmocných“.
Milosť a krása spolu súvisia a preto je Mária krásna a to tou krásou, ktorú nazývame svätosť. Po latinský sa modlíme: „tota pulchra“ – celá krásna. Pretože je Mária omilostená, je tiež pôvabná a to pôvabom čností. Mária je krásna a pôvabná, pretože má plnosť Božej priazne a Božieho vyvolenia. Táto milosť, súvisiaca s Máriinou svätosťou, má jednu príznačnú známku, ktorá ju povyšuje nad milosť všetkých ostatných ľudí Starého i Nového zákona. Latinská cirkev ju vyjadruje titulom „Immaculata“ (Nepoškvrnená) a pravoslávna cirkev titulom „Panhagia“ (Celá svätá). My vyjadrujeme skôr negatívny prvok Máriinej svätosti – to znamená neprítomnosť akéhokoľvek hriechu, teda i prvotného. Pravoslávna cirkev titulom, ktorý dáva Panne Márii, vyjadruje skutočnosť, že Mária má všetky čnosti a všetku krásu, ktorá z nich vyžaruje. Otcovia východnej tradície oslavujú Božiu Matku ako nedotknutú akoukoľvek poškvrnou hriechu, ako modelovanú Duchom Svätým a vytvorenú ako nové stvorenie. Z Božej milosti zostala Mária po celý svoj život nedotknutá akýmkoľvek osobným hriechom.
Cirkev si behom stáročí uvedomila, že Mária, plná Božej milosti, bola vykúpená už od svojho počatia. To hlása dogma o Nepoškvrnenom počatí, ktorú vyhlásil roku 1894 sv. pápež Pius IX.: „Blahoslavená Panna Mária bola od prvého okamžiku svojho počatia pre zvláštnu milosť a výsadu všemohúceho Boha, vzhľadom k zásluhám Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského rodu, uchránená akejkoľvek poškvrny dedičného hriechu.“ Tento „jas jedinečnej svätosti“, ktorým je Mária ozdobená „od prvého okamžiku svojho počatia“, dostáva úplne od Krista: „bola vykúpená vznešenejším spôsobom, vzhľadom k zásluhám svojho Syna.“ Viac, než ktorúkoľvek inú stvorenú osobu, ju Otec v Kristovi „zahrnul z neba rozmanitými duchovnými darmi“. V ňom si ju vyvolil ešte pred stvorením sveta, aby bola pred ním svätá a nepoškvrnená v láske.
Veľmi často počas evanjelizácie hovoríme o osobnom prijatí Ježiša, hovoríme, že treba prijať Ježiša ako svojho Pána, že mu treba odovzdať svoj život a celú svoju bytosť, aby sa jeho Spása mohla reálne prejaviť v nás a na nás. Zabúdame na to, že pre mnohých ľudí to vôbec nie je také jednoduché a často zídu z cesty odovzdanosti, ich hriešne sklony prevládnu. Dlhodobý hriešny zvyk sa nakoniec stane železnou košeľou, z ktorej sa človek tak ľahko nevyzlečie. Na príklade sv. Jozefa sa nám ukazuje, čo má robiť človek, ktorý už nie je nepoškvrnený ako Panna Mária. Sv. Jozef dostáva zvláštnu radu a príkaz od božieho anjela. „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, za svoju manželku, lebo to čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého.“ Sv. Jozef je vyzvaný, aby skôr ako príjme Ježiša, prijal Máriu a to veľmi blízkym a intímnym spôsobom.
Duchovní otcovia hovoria o potrebe „prijať Máriinu dušu“. Máriina duša tvorí akési životné prostredie pre Ježišovu bytosť v nás. Otcovia hovoria, že človek má v tomto smere dve možnosti. Môže svoje hriešne, uzavreté a zranené srdce otvárať sám, svojou silou a námahou. Toto však ide veľmi ťažko. Ak sa cíti maličký a slabý, môže skúsiť druhú možnosť, ktorú doporučuje sv. Ambróz, keď hovorí: „Ak chceš prijať Krista do seba, vyprosuj si najprv niečo z tej krásnej Máriinej duše.“ Podobnú skúsenosť nám ponúka Sv. Grignion z Montfortu: „Duch svätí sa ponáhľa do duše, v ktorej objaví svoju Nevestu, a napĺňa ju a dáva sa jej v tej miere, v akej táto duša jeho Nevestu prijíma.“ Teda ako vidíme: Môžeme sa snažiť otvoriť Duchu Svätému sami a môžeme ho privolať pomocou zasvätenia sa P. Márie. Vyskúšajme, čo je účinnejšie.
Zdroj: frantiskani.sk
1. Chodievajte na svätú omšu častejšie.
Popremýšľajte, či si nenájdete čas a počas všedných dní v Advente za zúčastnite svätej omše spolu ako rodina.
Choďte na stránku www.dokostola.sk, aby ste našli rozpis bohoslužieb vo svojom okolí. Možno budete musieť zniesť trochu nepohodlia – skôr vstať, vzdať sa oddychovej činnosti alebo sa rýchlejšie najesť. Ponúknite túto obetu za svojho priateľa alebo člena rodiny, ktorý potrebuje Božiu pomoc.
2. Modlite sa spolu v rodine
Experimentujte a nájdite si spôsob, ktorý vám bude vyhovovať. Mnohé rodiny používajú adventný veniec pri spoločnej večeri alebo večernej modlitbe. Pre jednoduchý obrad pri adventnom venci môžete zapáliť sviecu (sviece), zaspievať „Príďže, náš milý Spasiteľ“ a prečítať si evanjelium dňa. Ďalší nápad na adventný čas: Použite adventný kalendár s biblickými veršami; každý deň v Advente si otvorte okienko a použite verš ako podnet na modlitbu a rozhovor. Alebo sa modlite pomocou stromu Jesseho: Každý deň v Advente zavesíte ozdobu, ktorá symbolizuje biblickú osobu alebo vec, ktorá súvisí s Kristovým príchodom a prečítate si príslušný biblický text.
A ešte jednoduchší nápad: Pomodlite sa rodinný ruženec. Keď sa budete modliť radostné tajomstvá, môžete si pripomenúť udalosti, ktoré viedli k prvým Vianociam na svete. Nemáte čas na celý ruženec? Pomodlite sa jeden desiatok. Mám priateľov, veľkú rodinu, ktorá sa na konci večere modlí jeden desiatok. Je to krátke a buduje to rodinnú jednotu a večer sa začína pokojne a usporiadane.
3. Počas dňa sa krátko pomodlite.
Krátke modlitby sú ideálne pri čakaní – na výťah, kým niekto zdvihne telefón, kým naskočí zelená, keď cestujeme domov z práce či zo školy. Vezmite si úryvok z Písma a pomodlite sa! Tu sú niektoré adventné modlitby, ktoré si môžete pripnúť na nástenku, dať na chladničku alebo vložiť do peňaženky či tašky. Používajte ich a naučte ich aj svoje deti.
„Pane, dokedy?“ (Ž 6, 3).
„Maranatha – príď, Pane Ježišu“ (Zjv 22, 20).
„On musí rásť a mňa musí ubúdať“ (Jn 3, 30).
„Daj nám väčšiu vieru“ (Lk 17, 5).
„Pane, aby som videl“ (Lk 18, 41).
4. Spytujte si svedomie.
Každý večer si nájdite pár minút, aby ste osamote a v tichu prešli svoj deň pred Bohom. Pripomeňte si chvíle, keď ste zakúsili Božiu pomoc, milosrdenstvo a prítomnosť. Pozrite sa, ako dobre ste naplnili svoje povolanie, ako ďaleko ste sa dostali na ceste k cieľu. Počas Adventného obdobia sa môžete sústrediť na to, že budete rásť v určitej čnosti, ktorá súvisí s Adventom – pokoj, pokora, dobročinnosť. Nakoniec povedzte Bohu, že ľutujete svoje hriechy. (A samozrejme, ak je to potrebné, čo najskôr ich vyznajte pri spovedi.)
Svoje deti primerane ich veku učte, ako môžu využiť tieto tradičné prostriedky na to, aby sa priblížili k Ježišovi. Ponúknite im radu, ale nech sa sami rozprávajú s Duchom Svätým.
5. Postite sa.
Ježiš sa postil. Apoštoli sa postili. Vieme z Písma, že pôst je silná forma modlitby. Hoci Adventné obdobie je menej kajúce než Pôstne obdobie, adventný pôst je vhodný spôsob, ako môžeme prejaviť svoju túžbu, aby sa Božie kráľovstvo plnšie prejavilo v nás samých, v iných a vo svete.
Porozprávajte sa o tom s manželkou a deťmi a vyberte si spôsob pôstu počas tohto adventného času. Môžete sa rozhodnúť, že nebudete jesť medzi hlavnými jedlami. Môžete sa vzdať zákuskov. Môžete sa zriecť obľúbeného jedla alebo v určité dni nejesť mäso. Alebo sa môžete rozhodnúť, že sa budete postiť od televízie alebo internetu. Je dôležité, aby ste priniesli skutočnú obetu – takú, ktorú pocítite – a obetovali ju Bohu.
6. Nech je vaša rodina prístavom dobročinnosti.
Vyjadrite v skutočnom živote Božiu milosť a lásku, ktorú ste dostali pri modlitbe. Nech je cieľom vašej rodiny pristupovať jeden k druhému s mimoriadnym milosrdenstvom a láskavosťou. Niektoré rodiny toto rozhodnutie uskutočňujú tak, že si vyžrebujú mená a každý člen rodiny sa stane „adventným anjelom“ pre druhého člena. V tajnosti sa „každý anjel“ modlí a koná malé dobročinné skutky pre druhého; identita sa odhalí na Vianoce.
Ďalší nápad: využite Adventné obdobie ako čas na rozvíjanie dobročinného správania v reči. Ak má vaša rodina záporné zvyky – kričí, posmieva sa, obviňuje, je sarkastická, nachádza viny, ohovára, odvráva –, teraz je čas opäť získať stratenú pôdu!
A samozrejme, Advent i Vianoce sú tradičné obdobia na prejavenie lásky prostredníctvom pohostinnosti a dobročinných skutkov. Kresťan z tretieho storočia napísal: „Keď sa staráme o bezmocných, keď prejavujeme láskavosť, dostávame označenie v očiach mnohých našich protivníkov, ktorí hovoria: ‚Pozrite sa na tých kresťanov, ako sa navzájom milujú.‘“ Tento pozoruhodný opis Cirkvi ponúka ideál pre „domácu cirkev“, ktorou je naša rodina.
Pamätajte: Budú vedieť, že sme kresťania – nielen podľa svetiel stromčeka v okne, ale podľa lásky v našich srdciach, ktorá sa prejavuje v našej rodine.
zdroj: www.smn.sk