Myšlienka týždňa: „Láska je náročná, avšak je krásna a čím viac sa do nej necháme vtiahnuť, tým viac v nej objavíme pravé šťastie“ (Pápež František)

Pápež František: Kňazstvo by som za nič nemenil

Guillermo Marcó a pápež František

Foto: Vatican Media

Vatikán 20. marca (TK KBS) Posledný z obsiahlych rozhovorov pre argentínske médiá, ktoré pápež František poskytol k desiatemu výročiu pontifikátu vydal opäť argentínsky portál Infobae. Tentokrát sa však s pápežom nerozprával majiteľ tohto webu, ale argentínsky kňaz Guillermo Marcó, bývalý Bergogliov hovorca v čase, keď bol arcibiskupom v Buenos Aires. Zverejňujeme výňatky z tohto rozhovoru.

Keď sa prechádzam po Svätopeterskom námestí, myslím na milióny ľudí, ktorí by sa radi porozprávali s pápežom Františkom. Mal som túto vzácnu výsadu po celé roky. V Buenos Aires som s ním bežne hovoril, niekedy aj viackrát denne. Dnes sú kontakty menej časté, ale pápež si zachováva sviežosť blízkosti a priateľstva nadobudnutého v priebehu rokov; v tomto sa nezmenil… Počúvať ho je obzvlášť zaujímavé…

Najprv sa ťa chcem opýtať: Čo ťa najviac priťahuje na nasledovaní Ježiša?

Nedokážem to vyjadriť slovne. Čo môžem povedať, je, že keď som s Ním v súlade, cítim pokoj, cítim sa šťastný. Keď ho nenasledujem, pretože som unavený, pretože som si stanovil určitý čas alebo časový limit, cítim sa mdlo. Akoby som už bol naplnený svojím životom… Niekto mi raz povedal: „Boh ti dáva slobodu, vždy ti dáva slobodu, ale keď spoznáš Ježiša, slobodu strácaš“. To vo mne vyvolalo krízu. Neviem, či slobodu strácaš alebo nie, ale spôsob, akým ťa Pán volá a nadväzuje s tebou dialóg, ťa núti povedať ‚nie, nikam inam nepôjdem, to mi stačí‘. Takže cítim tú rovnováhu v dobrom slova zmysle, nie psychologickú, ale pokoj, a to aj vo chvíľach veľkej nerovnováhy spôsobenej ťažkými situáciami, ktorým treba čeliť.

Tam, v onej spovednici vo farnosti San José de Flores, si rozpoznal svoje povolanie: čo na ňom bolo zvláštne?

Je zaujímavé, že po tomto zážitku z 21. septembra som pokračoval vo svojom živote bez toho, aby som vedel, čo budem robiť. Ale bolo v tom niečo iné, čo sa ma pomaly zmocňovalo. Nevykročil som z tej spovednice rovno do seminára… Uplynuli tri roky. Je to ako proces, ktorý mení tvoju orientáciu, tvoje oporné body. Pán vstupuje do tvojho života a preusporiada ho bez toho, aby ti bral slobodu. Nikdy som nemal pocit, že by som nebol slobodný.

Stále sa označuješ za kňaza: čo sa ti na kňazskom povolaní najviac páči?

Byť v službe. Jeden kňaz, ktorý býval vo veľmi chudobnej štvrti, nie vo favele, ale skoro tam a faru mal hneď vedľa kostola, mi rozprával, že keď zavrel dvere, ľudia mu búchali na okno. Potom si pomyslel, že zavrie to okno, aby ho ľudia nechali na pokoji. Ľudia ťa ale nenechajú na pokoji. Ale na druhej strane mi hovoril, že keď to okno zavrie, nebude pokoj, ale bude to oveľa horšie. Pretože akonáhle sa dostanete do rytmu služby, cítite sa zle, keď si vezmete kúsok sebectva pre seba. Povolanie na službu je trochu také, že si nedokážete predstaviť život, ak neslúžite. Po skúsenosti kňazstva by som nevymenil kňazstvo za nič iné. Napriek obmedzeniam, chybám, hriechom chcem byť naďalej kňazom.

Čo hovoríš kňazom?

Hovorím im, aby boli kňazmi. A pokiaľ vám to nevyhovuje, hľadajte inú cestu, cirkev vám otvorí iné dvere. Ale nestaňte sa funkcionárom. Rád hovorím toto: buďte pastiermi ľudí, nie štátnymi cirkevnými úradníkmi.

Ako vnímaš bratstvo medzi kardinálmi?

Z dlhodobého hľadiska existuje blízkosť. Môžu mať rôzne názory, ale dobré je, že vám povedia, čo si myslia. Obávam sa skrytých zámerov. Keď niečo proti niekomu máte a nepoviete to. Ďakujem Bohu, že v kardinálskom kolégiu existuje komunikácia, a to ako medzi jeho novými, tak medzi staršími členmi, a že medzi sebou slobodne hovoríme…. Neviem, či všetci, ale mnohí áno. Niekedy si vypočujem nejaké varovanie, poďakujem, porozmýšľam o tom a potom to riešim, poviem im, ako… alebo ich nepočúvam, poviem im, nepočul som ťa z takých či onakých dôvodov. Ale dialóg tu voľne beží.

Pestuješ rôzne formy zbožnosti. Sedíme tu pod obrazom Panny Márie rozväzujúcej uzly, ktorej úctu si si osvojil v Nemecku. Môžeš nám povedať, prečo si vždy zasielal lístky s týmto obrazom?

Nikdy som sa nevybral na miesto, kde uchovávajú pôvodný obraz. Raz mi ho poslala jedna nemecká rehoľníčka ako pozdrav. Páčil sa mi. V Argentíne som potom začal tento obraz uctievať. Príbeh je krásny, obraz za veľa nestojí, je z neskorého, už dekadentného baroka. Jeden maliar tej doby posielal svoju ženu do pekla. Boli veľmi katolícki, ale každý deň sa hádali. Tento muž si raz prečítal text svätého Ireneja z Lyonu, podľa ktorého uzly, ktoré naša matka Eva zviazala svojim hriechom, rozviazala naša matka Mária svojou poslušnosťou. Koncil to prevzal a zahrnul to, myslím, do konštitúcie o cirkvi. Jemu sa to páčilo, a tak požiadal Pannu Máriu, aby rozviazala uzol, ktorý mal so svojou ženou, pretože si nerozumeli. A preto je nižšie vyobrazený archanjel Rafael s Tobiášom, ktorý ho vedie, aby našiel svoju snúbenicu, svoju ženu, a stretol sa s ňou. Panna Mária urobila zázrak a od toho sa všetko odvíjalo. Osvojil som si tú zbožnosť. Obraz nájdete v kostole svätého Petra v Perlachu. Nikdy som tam nešiel, bol som len kúsok od neho vo Frankfurte. Ale stačilo mi to a pobožnosť sa začala šíriť v Argentíne. Ako by vám Panna Mária dokázala pomôcť v rozuzlení rôznych problémov, ako hovorí text svätého Ireneja.

Rozmotať uzly života…

V tom spočíva „materskosť“ Panny Márie.

A čo svätý Jozef?

Svätého Jozefa mi do hlavy vložila moja babička… Ako dieťa som s ňou odriekaval modlitby k svätému Jozefovi. Tá úcta mi zostala.

Máš tiež malú sošku spiaceho svätého Jozefa. Pod neho vkladáte zvláštne prosby…

Keď ma žiadajú o modlitby, vkladám ich pod neho a hovorím mu: „Ty, ktorý spíš, vyrieš tie problémy“.

A svätá Terezka?

Svätá Terezka ma vždy priťahovala… Jej odvaha obyčajného človeka. Keď sa ma spýtate, čo mala mimoriadne: nič. Bola to chudobná, normálna rehoľníčka. Vo svojich posledných dňoch prežila aj najväčšie temnoty, najväčšie pokušenie proti viere, prešla nimi všetkými. Normálna žena.

Na záver ťa poprosím o niekoľko krátkych posolstiev. Prvé posolstvo je určené deťom:

Starajte sa o prarodičov. Hovorte s nimi. Navštevujte ich. Nechajte sa prarodičmi rozmaznávať.

Mladým ľuďom.

Nebojte sa života. Nestojte na mieste. Choďte dopredu. Budete robiť chyby, ale najhoršou chybou je stáť na mieste, takže choďte dopredu.

Otcom a matkám…

Neplytvajte láskou. Starajte sa jeden o druhého, aby ste sa mohli lepšie starať o svoje deti.

Chorým…

Ach, to je ťažké, pretože radiť trpezlivosť je ľahké, ale ja sám ju nemám, takže chápem, keď sa trochu rozčúlite. Proste Pána o milosť trpezlivosti a on vám dá milosť to všetko vydržať.

Nakoniec posolstvo pre seniorov, o ktorých tak často hovoríš…

Nezabúdajte, že ste koreňmi. Starí ľudia majú práve toto odovzdať mladým ľuďom, deťom a dospievajúcim. Ten verš z knihy Joelovej vystihuje, aké je vaše povolanie: starí uvidia videnie a mladí budú prorokovať. Keď sú spolu, starí snívajú o budúcnosti a odovzdávajú tieto sny ďalej a mladí, podporovaní starými, sú schopní prorokovať a pracovať pre budúcnosť. Spolu s mladými sa ničoho nebojte. Zatrpknutý starý človek je veľmi smutný. Je horší ako smutný mladý človek. Preto pokračujte vpred spolu s mladými ľuďmi.

(Zdroj: TK KBS, VaticanNews,)