A vedia to ľudia?
Kedysi dávno zvolali zvieratká snem. Líška sa spýtala veveričky: „Čo pre teba znamenajú Vianoce?“
Veverička odpovedala: „Pre mňa znamenajú Vianoce krásny stromček ozdobený množstvom žiariacich sviečok a cukrovinkami, ktoré mám tak veľmi rada.“
Líška sa pripojila so svojou predstavou: „Pre mňa, samozrejme, nesmie chýbať voňavá pečená husička. Bez pečienky by to ani neboli skutočné Vianoce.“
Do debaty sa pridal medveď: „Vianočka! Na Vianoce musím mať obrovskú sladkú vianočku!“
Straka si zasnene povzdychla: „Podľa mňa sú na Vianoce najdôležitejšie krásne a ligotavé šperky a ozdoby. Na Vianoce sa predsa musí všetko ligotať.“
Pozadu nechcel ostať ani vôl: „Všetci sa mýlite. Vianoce robí Vianocami až šumivé šampanské. Ja by som ho vypil hoci aj dve fľaše!“
Somárik, ktorý to už nemohol vydržať, sa rýchlo zmocnil slova: „Ach, vari ste sa všetci zbláznili? Veď na Vianociach je najdôležitejší Ježiš! Azda ste na to už zabudli?“ Vôl sa zahanbil, sklopil svoju veľkú hlavu a zabučal: „A vedia to vôbec ľudia?“
(Bruno Ferrero)
Čo sa anjelovi nepáčilo
Zatiaľ čo Jozef s Máriou putovali do Betlehema, jeden z anjelov zvolal všetky zvieratá, aby medzi nimi vybral tie najvhodnejší, ktorá budú v betlehemskom chlieve pomáhať svätej rodine.
Ako prvý sa, samozrejme, hlásil lev: „Len kráľ je hodný slúžiť Kráľovi sveta“. „Ja sa postavím ku vchodu a každého, kto by sa chcel k dieťaťu čo i len priblížiť, hneď roztrhám!“ „Si príliš hrubý,“ odmietol ho anjel.
Tu pribehla líška, obtrela sa anjelovi o nohy a hneď ho s nevinným pohľadom začala presviedčať: „Najvhodnejším kandidátom som predsa ja. Každé ráno ukradnem pre Božie dieťa ten najlepší med a mlieko. A Mária s Jozefom sa tiež budú mať dobre. Každý deň im prinesiem mladučkú sliepočku.“ „Ty si príliš nepoctivá,“ odmietol ju anjel.
Potom pred anjelom roztiahol svoj nádherný chvost páv. Zamával mu pred očami perím dúhových farieb a vyhlásil: „So mnou sa aj obyčajný chliev zmení na kráľovský palác, ktorý by im mohol závidieť aj Šalamún!“ „Ty si zase príliš pyšný,“ namietol anjel.
Zvieratá predstupovali jeden za druhým pred anjela a vychvaľovali svoje prednosti. Márne. Anjelovi sa nepozdávalo ani jedno z nich. Nakoniec si všimol osla a vola. Pracovali na poli dedinčana, ktorý býval blízko betlehemského chlieva.
Anjel na nich zavolal: „A čo vy môžete ponúknuť?“ „Nič,“ odpovedal oslík a skromne sklopil dlhé uši. „My sme sa ničomu nenaučili – len pokore a trpezlivosti. Všetko ostatné nám prinesie iba rany palicou.“ Vôl nesmelo podotkol: „Ešte by sme mohli naším dlhým chvostom odháňať muchy“, a ani pri tom nezdvihol oči zo zeme. Konečne sa anjel spokojne usmial: „Práve vás potrebujem!“
(Bruno Ferrero)
Zmysel Vianoc
Raz počas mrazivého Štedrého večera sedel jeden muž pri krbe, v ktorom plápolal oheň. Rozmýšľal o význame Vianoc. „Pre Boha nemá cenu, aby sa stal človekom,“ uvažoval. „Prečo by všemohúci Boh mal tráviť svoj drahocenný čas s niekým takým, ako sme my? A aj keby, prečo by sa chcel narodiť práve v chlieve? Ani nápad! Celá tá vec je nezmysel. Keby Boh chcel naozaj zastúpiť na zem, určite by si na to našiel iný spôsob.“
Náhle muža z úvah vyrušil divný zvuk prichádzajúci zvonka. Priskočil k oknu a oprel sa o rám. Vonku zbadal húf snežných husí, ktoré divoko mávali krídlami a zúfalo sa zmietali v hlbokom snehu. Boli ako omámené a pomätené. Boli zrejme vyčerpané, a tak sa oddelili od svojho kŕdľa smerujúceho do teplejších krajín.
Mužovi ich bolo ľúto, a tak sa zababušil do teplého oblečenia a vyšiel von. Skúšal ich zahnať do teplej garáže, ale čím viac sa snažil, tým viac zmätkovali. „Keby tak vedeli, že ich chcem zachrániť,“ pomyslel si muž. „Ako ich mám presvedčiť, že to myslím dobre, že im chcem pomôcť?“
Napadla ho zvláštna myšlienka: „Keby som sa aspoň na chvíľu mohol stať snežnou husou a porozprávať sa s nimi ich rečou. To by ma určite pochopili.“
A zrazu si uvedomil, že je Štedrý večer, a usmial sa. Vianočný príbeh sa mu už nezdal nezmyselný. V duchu si predstavil jednoducho vyzerajúce dieťa ležiace v jasličkách v chlieve v Betleheme. Už pochopil vianočnú záhadu: Boh sa stal jedným z nás, aby nám našou rečou mohol vyjadriť, že nás miluje, že nás miluje práve teraz a že mu ide o naše dobro.
(Brian Cavanaugh)
Zdroj: internet