Myšlienka týždňa: "Ako kresťania by sme mali svojím životom všade vyžarovať krásu Božej lásky. Viera nie je privilégiom, ktoré si treba nárokovať, ale darom, o ktorý sa treba podeliť." ( Pápež František )

Novoročná homília pápeža Františka: Jazykom materstva je nežne sa starať o Dieťa

Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca z eucharistickej slávnosti Panny Márie Bohorodičky. Na svätej omši, v nedeľu 1. januára 2022 o 10. hodine v Bazilike sv. Petra sa zúčastnilo okolo 5000 veriacich.
Svätá Bohorodička! Toto je radostné zvolanie svätého Božieho ľudu, ktoré zaznelo v uliciach Efezu v roku štyristo tridsaťjeden, keď konciloví otcovia vyhlásili Máriu za Božiu Matku. Toto je základný údaj viery, ale predovšetkým je to krásna správa: Boh má Matku, a preto sa navždy spojil s našou ľudskou prirodzenosťou, ako syn so svojou matkou, do tej miery, že naša ľudská prirodzenosť je jeho prirodzenosťou. Je to zdrvujúca a potešujúca pravda, a to až do takej miery, že posledný koncil, ktorý sa tu slávil, potvrdil: „Vtelením sa Boží Syn určitým spôsobom spojil s každým človekom. Pracoval ľudskými rukami, myslel ľudskou inteligenciou, konal ľudskou vôľou, miloval ľudským srdcom. Narodením z Panny Márie sa stal skutočne jedným z nás, vo všetkom nám podobný, okrem hriechu“ (Pastoračná konštitúcia Gaudium et spes, 22). To je to, čo Boh urobil, keď sa narodil z Márie: ukázal svoju konkrétnu lásku k nášmu človečenstvu a prijal ho skutočne a naplno. Bratia a sestry, Boh nás nemiluje slovami, ale skutkami; nie „zhora“, z diaľky, ale „zblízka“, práve z nášho tela, pretože v Márii sa Slovo stalo telom, pretože v Kristovom lone naďalej bije telesné srdce, ktoré bije pre každého z nás!

Svätá Bohorodička! O tomto titule bolo napísaných mnoho kníh a veľkých pojednaní. Tieto slová však predovšetkým vstúpili do srdca svätého Božieho ľudu v najznámejšej a najdomácejšej modlitbe, ktorá sprevádza rytmus dní, najúnavnejšie chvíle a najodvážnejšie nádeje: Zdravas Mária. Po niekoľkých frázach z Božieho slova sa druhá časť modlitby začína takto: „Svätá Mária, Matka Božia, pros za nás hriešnych“. Toto vzývanie často prerušovalo naše dni a umožňovalo Bohu, aby sa prostredníctvom Márie priblížil k nášmu životu a k našim dejinám. Matka Božia, pros za nás hriešnych: recitované v najrozličnejších jazykoch, na zrnkách ruženca a v núdzi, pred posvätným obrazom alebo na ulici, na toto vzývanie Matka Božia vždy odpovedá, vypočuje naše prosby, požehnáva nás so svojím Synom v náručí, prináša nám nehu Boha, ktorý sa stal telom. Jedným slovom nám dáva nádej. A my na začiatku tohto roka potrebujeme nádej ako zem potrebuje dážď. Rok, ktorý sa otvára v znamení Matky Božej a našom, nám hovorí, že kľúčom k nádeji je Mária a antifónou nádeje je zvolanie Svätá Božia rodička. A dnes zverujeme našej Najsvätejšej Matke nášho milovaného emeritného pápeža Benedikta XVI., aby ho sprevádzala pri jeho prechode z tohto sveta k Bohu.

Modlime sa k Matke osobitným spôsobom za deti, ktoré trpia a už nemajú silu modliť sa, za toľkých bratov a sestry postihnuté vojnou v mnohých častiach sveta,

Nechajme sa viesť protagonistami dnešného evanjelia, ktorí ako prví videli Matku s Dieťaťom: betlehemskými pastiermi. Boli to chudobní a možno aj dosť drsní ľudia a v tú noc pracovali. Boli to oni, nie múdri ani mocní, ktorí ako prví spoznali Boha, ktorý bol blízko, Boha, ktorý prišiel chudobný a ktorý je rád s chudobnými. O pastieroch evanjelium zdôrazňuje predovšetkým dve veľmi jednoduché gestá. Pastieri išli a videli. Dve gestá: Ísť a vidieť.

Predovšetkým ísť. Text hovorí, že pastieri „ sa poponáhľali“ (Lk 2,16). Nezostali stáť na mieste. Bola noc, mali na starosti svoje stádo a určite boli unavení: mohli počkať na úsvit, počkať na východ slnka, aby sa išli pozrieť na Dieťa ležiace v jasliach. Namiesto toho išli bez otáľania, pretože, keď človek čelí dôležitým veciam, musí reagovať pohotovo, a nie otáľať, lebo „milosť Ducha nespočíva v pomalosti“ (sv. Ambróz, Komentár k sv. Lukášovi, 2). A tak našli Mesiáša, na ktorého čakali celé stáročia a ktorého toľko ľudí hľadalo.

Bratia a sestry, ak chceme prijať Boha a jeho pokoj, nemôžeme sedieť a pohodlne čakať, kým sa veci zlepšia. Je potrebné vstať, chopiť sa príležitosti na milosť, ísť, riskovať. Je potrebné riskovať. Dnes, na začiatku roka, namiesto toho, aby sme sedeli a premýšľali a dúfali, že sa niečo zmení, bolo by dobré položiť si otázku: „Kam sa chcem tento rok dostať? Voči komu budem konať dobro?“ Toľko ľudí v Cirkvi a v spoločnosti čaká na dobro, ktoré môžete dať vy a len vy, vaša služba. A tvárou v tvár lenivosti, ktorá znecitlivuje, a ľahostajnosti, ktorá ochromuje, tvárou v tvár riziku, že sa obmedzíme na sedenie pred obrazovkou s rukami na klávesnici, nás dnešní pastieri provokujú, aby sme išli, aby sme sa nechali pohnúť tým, čo sa deje vo svete, aby sme si zašpinili ruky a konali dobro, aby sme sa zriekli mnohých zvykov a pohodlia a otvorili sa Božej novosti, ktorá sa nachádza v pokore služby, v odvahe starať sa. Bratia a sestry, napodobňujme pastierov: kráčajme!

Evanjelium hovorí, že keď pastieri prišli, „našli Máriu, Jozefa a dieťa ležiace v jasliach“ (v. 16). Potom poznamenáva, že až „keď ho uvideli“ (v. 17), začali plní úžasu rozprávať o Ježišovi iným a oslavovať a chváliť Boha za všetko, čo počuli a videli (porov. v. 17-18,20). Zlomovým bodom bolo, že ho videli. Je dôležité vidieť, objať pohľadom, stáť ako pastieri pred Dieťaťom v Matkinom náručí. Bez toho, aby niečo povedali, bez toho, aby sa na niečo opýtal, bez toho, aby niečo urobil. Pozerať sa v tichu, klaňať sa, prijímať očami utešujúcu nehu Boha, ktorý sa stal človekom, jeho a našej Matky. Na začiatku roka, uprostred množstva nových vecí, ktoré by sme chceli zažiť, a množstva vecí, ktoré by sme chceli urobiť, nájdime si čas na to, aby sme videli, to znamená, aby sme otvorili svoje oči a nechali ich otvorené pre to, čo je dôležité: pre Boha a pre druhých. Máme odvahu pocítiť úžas nad stretnutím, ktoré je Božím štýlom, ktorý je úplne odlišný od zvádzania sveta, ktoré ťa upokojuje. Úžas nad Bohom, nad stretnutím s Ním, ti dáva pokoj; to druhé ťa len znecitlivie a dodá ti upokojenie.

Ako často v našom zhone nemáme čas stráviť ani minútu v spoločnosti Pána, aby sme počúvali jeho slovo, modlili sa, klaňali sa, chválili… To isté sa deje s druhými: zabraní naším zhonom alebo predvádzaním sa, nemáme čas vypočuť si manželku, manžela, porozprávať sa s deťmi, opýtať sa ich, ako sa cítia vnútorne, nielen ako sa im darí v štúdiu a v zdraví. A ako je dobré počúvať starších ľudí, dedka a babku, pozrieť sa do hĺbky života a znovu objaviť korene. Položme si teda otázku, či sme schopní vidieť, kto býva vedľa nás, kto býva v našom dome, koho denne stretávame na ulici. Bratia, sestry, napodobňujme pastierov: učme sa pozerať! Porozumieť tak, že sa pozeráme srdcom. Učme sa pozerať.

Kráčať a vidieť. Dnes prišiel Pán medzi nás a svätá Bohorodička nám ho kladie pred oči. Nanovo objavme odhodlanie ísť a s údivom vidieť tajomstvo, aby bol tento rok skutočne novým, a prekonať únavu zo zotrvávania alebo falošného pokoja zvádzania.

A teraz, bratia a sestry, vás všetkých pozývam hľadieť na Pannu Máriu. Prednesme trikrát spoločne: Svätá Bohorodička, ako to urobil Efezský ľud: Svätá Bohorodička! Svätá Bohorodička! Svätá Bohorodička!

(Zdroj a preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News: Andrej Klapka)